V tej chvíli nič nebolo v mojich rukách... ani môj život, ani auto ( o ktorom si z času na čas myslím, že ho poznám ako staré hodiny), ani tí, čo pobehovali po chodníkoch, ba dokonca ani tí, ktorí rovnako ako ja sedeli v aute a šli oproti...
Je neskutočné, koľko vecí dokáže preletieť človeku hlavou v priebehu jednej sekundy.
„Teraz zasiahni Bože. Prosím!“ vyhŕklo zo mňa,
Nie, nemyslite si, neboli to obyčajné slová.
Niečo ako naučený Otče náš.
Boli to slová, ktoré mali v sebe náboj, obsah, dôveru, lásku, adrenalín...
Kritická situácia robí zo vzťahom k Bohu – z času na čas aj divy
Prítomný – niekoľko mesiacov (aspoň v mojom živote) mlčiaci Boh zasiahol.
Nikomu sa nič nestalo. Iba mne.
Dostala som lekciu:
Uvedomila som si, že naozaj platí, že som „prach – a raz sa na prach obrátim.“
Že nie som paňou svojho života. Ž
e sama, bez pomoci Toho hore, nezmôžem veľa.
Uvedomila som si, že som závisláčka na Božej moci a že mi neostáva nič iné, (ak sa nechcem zblázniť) iba dôverovať Bohu a prosiť ho, ako to robili emauzskí učeníci: „Zostaň s nami Pane, lebo sa zvečerieva.“
Spoznala som, že On je tu. Aj keď mi nevysvetľuje nič z toho, na čo sa ho pýtam. Aj keď viditeľne a zreteľne neodpovedá na moje prosby. Aj keď mlčí a snaží sa skryť za každý roh a krík, kým ja sa ho snažím urputne nájsť.
A s istotou viem, že to mi má stačiť. BOH JE TU. A bodka „.“ Nie otáznik, výkričník ani tri bodky, či úvodzovky. Len istota. Teda „bodka.“
Dnes bol taký zvláštny deň.
Popolcový a závislácky. Niektorí vraveli, že aj škaredý....
No ja si to nemyslím...
Nie som totiž závislá na telke, drogách či alkohole, ale na Niekom, kto z lásky ku mne dal za mňa život.
Som závislá na dobrom Bohu, ktorý svoje dobro a dôveru vložil do mňa.
Na Bohu, ktorý ma chce mať raz v kráľovstve lásky a sám mi ukázal, ako sa o tento post – Kráľovej dcéry oplatí bojovať.
A ešte niečo:
Dnes som nakukla do neba.
Môj ocko, ktorý je už niekoľko rokov obyvateľom večného Kráľovstva, by slávil pozemské narodeniny.
Mala som s ním (robím to tak každý rok, odkedy mu Boh dovolil presťahovať sa) cintorínske rande. Namiesto bomboniéry dostal kyticu modlitieb.
Namiesto kvetov - svetlo v sklenených kahancoch.
A namiesto šampanského striekala na jeho hrob svätená voda.
Len jedno bolo rovnaké ako vtedy, keď býval na zemi: náš pokec...
Rozprávali sme o vážnych veciach... o šmyku i o tom, že by som to bez anjelov a pomoci zhora nezvládla.
Spomenula som si, ako mi z času na čas vravel, aby som sa nepúšťala do niektorých vecí, a to len preto, že som krehká a že zbytočne narazím a ublížim si...
Mal pravdu.
Dnes som tú krehkosť zažila na vlastnej koži.
Som si istá, že potrebujem Niekoho, kto si ma bude chrániť, a ten Niekto sa volá Boh.
Niekoho, kto mi možno nebude vysvetľovať, čo a prečo sa tak deje, ale vždy ostane pri mne.
Niekoho na kom budem závislá – nie z povinnosti, nie zo strachu, ale z dôvery a z lásky.
Je tu pôst...
Pre mňa je to výzva....
Čas, kedy viac premýšľam o živote.
I o Láske, ktorá nie je iba akýmsi historickým fragmentom, ale skutočnosťou – dôkazom toho, že Ježiš zomrel za mňa, pretože myslel na moje dobro a moju večnosť.
Pôst je pre mňa školou dôvery,
že aj keď svoj život nemám v rukách, aj keď sa cítim ako sediaca v aute počas šmyku, je tu Niekto, kto nado mnou bdie a stará sa...
Poviem vám to po lopate: Keď ide všetko ako po masle, je ľahké povedať niekomu: Dôverujem ti.
No keď sa veci posúvajú iným smerom, tieto slová sa buď nehovoria, alebo sa stávajú autentickými...
Autentickí môžu byť len závisláci... Tí dávajú všetko...
Čo na to poviete.
Zabojujeme o to, aby sme dostali ešte jeden titul: závisláci na Láske s veľkým „L.“?
Ja to skúsim a tuším, že nebudem v tom sama.
PS. Nezabúdajme, že sme krehkí a nenarážajme zbytočne, aby sme si nedokaličili duše hnevom, strachom a pohoršovaním sa. Učme sa dôvere. Nie všetko zmeníme. Ale vo všetkom môžeme objaviť Božiu prítomnosť.