Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
14. február 2021

Karanténa

Ako sa žije s cestovateľom, ktorý necestuje

Hociktorej manželke na materskej by sa spoza kuchynského drezu mohlo zdať, že živiteľ rodiny nemá čo robiť.

Ako sa žije s cestovateľom, ktorý necestuje

Rodinný archív manželov Leidenfrostovcov, doma v rakúskom Joisi.

„Kúpil som mesačnú maďarskú nálepku, aby si mohla spontánne ísť na tú kávu do Srbska,“ napísal mi Martin zo svojej cesty. Pritom som mu len na pár hodín chcela nechať deti na krku.

Minule som sa svojmu manželovi trochu posťažovala, pretože som cítila príznaky blížiaceho sa vyhorenia. Áno, aj napriek tomu, že naša trojročná dcéra chodí do škôlky ako zvyčajne, hoci len teraz vystriedali mäkšie lockdownové opatrenia tie tvrdšie, je aj celodenná starostlivosť o ročného syna vyčerpávajúca.

S oboma malými deťmi naraz je to každý deň silná dávka materského adrenalínu. Preto som manželovi spomenula, že by sa mi niekedy zišlo nechať mu obe deti na krku a zdrhnúť na niekoľko hodín z domu. Raz, keď bude lepšie, dodala som zmierlivo.

Martin mal pre mňa pochopenie. Slovenka chce v lockdowne kávičkovať. Keď teda chystal svoju švajčiarsko-francúzsku cestu, prišiel za mnou s návrhom. Na severe Talianska sa práve prefarbil jeden malý okres z červenej na žltú, kaviarne sa otvorili, croissanty sa znova pečú, po piatich hodinách na diaľnici by som tam mohla byť. Zdalo sa, že to myslí vážne.

Keď vyrazil v jedno skoré ráno smerom k srbským hraniciam, pretože Francúzsko neohlásene zaviedlo povinnosť vstupu s testom a pripravovaná cesta sa nekonala, prišla mi od neho správa: „Kúpil som mesačnú maďarskú nálepku, aby si mohla spontánne ísť na tú kávu do Srbska. Platí do 2. marca polnoci. Ročnú som ti nekúpil, lebo ktovie, či v marci nebude už niekde pobližšie možné kávičkovanie.“

Asi som už zabudla, aké je to žiť s cestovateľom, pomyslela som si a snažila sa spomenúť, kedy sme spolu naposledy niekam cestovali. Na prvú spoločnú cestu nezabudnem, bola som totiž nakazená jeho zvedavosťou a spolu s ním som sa bifľovala základy srbochorvátčiny. Bolo horúco, na ceste pozdĺž Jadranského mora sa nám prehrialo auto a nechýbalo veľa, aby začalo horieť. Neskorý príchod do nočného čiernohorského mestečka nás prinútil vyhľadať jediný označený hotel, ktorý sa so svojou ošarpanou nostalgiou za skrachovanými juhoslovanskými časmi stal naším obľúbeným miestom po ďalšie roky.

Boli sme už zasnúbení, keď sme počas jednej z manželových rešerší vo francúzskom Bordeaux večerali so skupinkou bohatých čínskych turistov a predstierali záujem o svadbu v záhradách starobylého chateaux, ktoré skúpili čínski biznismeni. Len raz som sa o manžela bála. Vracali sme sa opálení z mora, keď ma vysadil v malom bosnianskom mestečku, otvorená bola len zafajčená pizzeria a sám sa vybral do odrezanej dediny, kde si miestni vyvesili na domy vlajky Islamského štátu. Neodvážila sa tam ísť ani polícia.

Inzercia

Ešte pred rokom sme si mysleli, že život s deťmi naše cestovanie radikálne zmenil. Práve mne sa akosi nechcelo vytiahnuť nohy z domu pri predstave malého krikľúňa snažiaceho sa vymaniť z detskej autosedačky. Korona naše cesty nakoniec nekompromisne zrušila. V istú chvíľu mi začalo byť dokonca smutno aj za takými manželovými rešeršami, ktoré ma vysadili s deťmi a kočíkom na krok od najväčšej srbskej oceliarne, na ceste bez chodníkov, kde za tými, čo vyšli z pekárne s teplým pečivom v zarosenej igelitovej taške, dotieravo pobehovali túlavé psy. Začalo pršať a Martin mi vtedy z oceliarne poslal správu, že sa tam nezdrží viac ako hodinu.

Teraz sedí cestovateľ doma. Niekedy pracuje z postele. Hociktorej manželke na materskej by sa spoza kuchynského drezu mohlo zdať, že živiteľ rodiny nemá čo robiť. Trochu pravdy na tom bude. Cestovateľ nahrádza vzdušné čiary kilometrami textov. Listuje a preklikáva noviny v desiatke jazykov. Hľadá témy aj uvoľnenia opatrení. Stačí, aby jedna krajina zmenila vyhlášku, a hodiny práce sú stratené a cesta zrušená. A predsa jeho expedície pokračujú. Martin však necestuje, Martin tranzituje.

Akokoľvek závideniahodné je vrčanie motora na maďarskej diaľnici a odbočky na budapeštianskom okruhu smerujúce na východ alebo juh, krajiny sa scvrkávajú do súvislého tranzitného prúdu. Nie vždy z neho môže odbočiť. Podľa veľkosti krajiny sa menia hodiny povolené na tranzit, čas na rešerše sa skracuje, oddych je luxusnou veličinou krátenou klesajúcou teplotou chladnúceho motora. Platnosť testu neúprosne vyprcháva.

Čoraz viac však začínam mať podozrenie, že tranzit sa manželovi začína páčiť a stal sa jeho nevyhnutným pôžitkom. Pri tranzite šetrí. A ako povedal, šetrí na pokoronové časy, keď budeme môcť dohnať všetky tie zrušené cesty a oslavovať v našich dedinských viechach porazenie hnusoby. Keď raz dotranzitoval do Moldavska, napísal mi z najlacnejšieho ubytovania, aké našiel: „Červená komnata je fakt len izba na zadnom dvore nášho bývalého bydliska, v polopivnici, bez okna, ani stáť tam neviem.“

Do srbskej kaviarne to trvá o dve hodiny kratšie ako do tej talianskej, ani v jednej som zatiaľ nekávičkovala. Na rozdiel od Martina mi vôbec nepripadá uletené vysedávať na nejakom bratislavskom parkovisku s kávou v aute a čakať na príchod donášky teplého jedla. Za oddych od detí sa mi to ráta. No asi sa raz predsa budem musieť vybrať aj na maďarskú diaľnicu, aby som ho nesklamala. Ešte by ma začal podozrievať, že ma to cestovanie už prestalo baviť. V pondelok vraj ide preveriť kávičkovanie v rumunskom Nadlaku.

Odporúčame