Waltari mocne oslovil nielen svoju generáciu

Od narodenia fínskeho spisovateľa Mika Waltariho ubehlo 19.septembra 2008 sto rokov. O tomto významnom autorovi, ktorý sa preslávil dielom Egypťan Sinuhet, sa rozprávame s prekladateľom Andrejom Rádym. Zaslúžil sa o preklad diel Nuori Johannes a Johannes Angelos, ktoré vyšli pod spoločným názvom Čierny anjel a diela Tajomstvo božieho kráľovstva.

Znamená niečo slovo „Waltari“ vo fínčine?
Nie som Fín, tak len s ručením obmedzeným (teda do výšky vzdelania): toto slovo dnes neznamená nič, nič poriadne som nenašiel ani v slovníkoch, ani som sa nestretol s úvahami na túto tému v literatúre. Pre vedeckú odpoveď by bolo treba študovať nárečie v roľníckom kraji Pohjanmaa na západnom pobreží Fínska, odkiaľ pochádzali Waltariovci po otcovskej línii. Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že v jeho mene zaznieva slovo „valta“, po slovensky „moc“. Hádam môžem tento svoj dojem podporiť fínskym výrazom „valttari“, ktorý pochádza z kraja Häme (čo je približne správny geografický smer), pochádza zo švédčiny a znamená „správca statku“ – trocha v tom počuť aj nemecké „Verwalter“. Toto však nie je veda, to je dojem.

Aké témy si vyberal Waltari pre svoje diela?
Tých tematických okruhov bolo tak veľa, že by si to vyžiadalo hrubú knihu. Iste však možno vymenovať niektoré základné motívy ako cestovanie (jeho historické romány sú vlastne romány-cestopisy, v ktorých si hlavný hrdina ani neutiera prach z čižiem alebo sandálov) – Waltari miloval cestovanie, okrem iného tak unikal aj z neobľúbenej polročnej fínskej temnoty; motívom je aj protiklad tmy a svetla; protiklad muža a ženy – ženy len málokedy dobrej, väčšinou vrtošivej, náladovej, nevernej, tajomnej ba až čarodejnice; obrovskou témou je aj samota/osamelosť najprv zapríčinená biedou postavy, potom jej výlučnosťou. Nezanedbateľným zdrojom boli Waltarimu vlastné zážitky a ľudia, ktorých poznal. Sú celé diela na túto tému – a ich autori to nemali vždy až také ťažké. Waltari uznával silu sna a nebol si celkom istý, ako je to s čarodejníctvom – tušil akúsi temnú silu niektorých žien, prameniacu azda z ich sexuality.

Bol Waltari populárny už za svojho života?
Waltari bol za svojho života viac ako populárny. Jeho postavenie možno z jedného pohľadu ilustrovať tým, že bol menovaný členom Fínskej akadémie – čo je malý zbor osôb predstavujúcich fínske oficiálne hodnoty. Bol populárny kladne i záporne – ľavicová kritika mu nemohla odpustiť jeho záporný vzťah k ideológiám, pôvodne očarenie hitlerovským Nemeckom i bridivý vzťah k sovietskej imperiálnej politike. Treba si však uvedomiť, že to bola popularita v časoch pred komerčnou televíziou – taká naozajstná, keď ste si museli napríklad kúpiť časopis, aby ste sa o svojom obľúbencovi dočítali, nie taká tá medzi reklamou na technicky neuveriteľne dokonalé dámske vložky a telefonovanie za menej než zadarmo.

Waltari stratil otca v roku 1914, keď mal päť rokov. Ako to ovplyvnilo jeho autorskú činnosť?
Veľmi, teda aspoň podľa literárnych vedcov. Táto skutočnosť sa odráža v „životopisoch“ jeho hlavných postáv, ktoré sú často nájdenci/najdúsi, siroty – o ktorých sa však nakoniec dozvedáme, že sú to vlastne tí jediní praví vládcovia, veľkňazi, faraóni či cisári. Zrejme mu v detstve chýbal „mužský vzor“ v rodine, ktorý iba čiastočne nahradzoval otcov najlepší priateľ či ďalší matkin životný partner. Sám by som však tento problém nedramatizoval, veď na začiatku 20. storočia a najmä po 1. svetovej vojne bolo v Európe (vo Fínsku možno menej) synov bez otcov (ktorí tých otcov možno „hľadali“ a „nachádzali“ neskôr v rozličných fíreroch, tatíčkoch alebo veľkých vodcoch – ale to je iba moja vedecky nepodložená teória, na ktorej autorstve však trvám).

Waltariho prvé literárne pokusy boli náboženské básne a hororové príbehy. Prečo písal práve toto?
Tieto veci som nečítal. Je však pravda, že knižka Jumalaa paossa (Na úteku pred bohom), ktorú napísal pre Fínsku námornícku misiu ešte pred maturitou na objednávku, ktorú mu sprostredkoval strýko, mala úspech (3000 výtlačkov). Zbierku hororov Kuolleen silmät (Umrlcove oči – 1926) a básnickú zbierku Lauluja Satanalle (Piesne Satanovi) mu ako študentovi teológie vytýkali, ale keď sa pozrieme na európsky kontext toho obdobia a Waltariho vek, ale najmä neprestajne prítomnú problematiku náboženstva a hriechu v osirotenej rodine bývalého veľmi aktívneho teológa, ktorým bol Waltariho otec, niet sa tak veľmi čomu čudovať. Veď aj my sme sa kedysi na hodinách literatúry učili, že takmer každý náš vtedajší básnik začínal veršíkmi na tému smrti…

Mika Waltari patril k vedúcim osobnostiam tzv. nositeľov ohňa (Tulenkantajat). Malo čisto literárne ciele alebo prezentovalo aj napr. určité politické myšlienky?
Pôvodné hnutie Nositelia ohňa, ktoré prevzalo meno podľa jednej antológie, bolo predovšetkým umelecké, išlo mu o „otváranie okien do Európy“(!) a zaniklo niekedy okolo roku 1930. Neskôr sa tohto mena ujala iná skupina umelcov, tá však už mala ľavicovo orientované politické myslenie.

Je pravda, že hnutie Tulenkantajat bolo inšpirované futurizmom?
Neviem, či hlavným zdrojom inšpirácie bol niektorý z prchavých –izmovských manifestov. V každom prípade išlo o očarovanie mestom, jeho budovaním, rozvíjajúcou sa dopravou, rýchlosťou, akou sa mihá svet za oblokmi vlaku, rýchlym pohybom duše i tela, zrodom nového človeka – doznieva to potom až očarením energiou, tvorivosťou a prebudením Nemecka na počiatku fašistickej epizódy. Dôkazom je básnická zbierka Valtatiet (Diaľnice), ktorú napísal Waltari spolu s ďalším členom skupiny Nositelia ohňa Olavi Paavolainenom.

Aká je úloha luteránskeho náboženstva a kresťanskej etiky v jeho živote a knihách?
V luteránskej viere Waltari vyrastal, otec bol teológ a pastor chudobných a zavrhnutých, sám začal študovať teológiu, z ktorej prešiel na filozofiu. Myslím, si že modely správania, kategórie dobra a zla, definíciu hriechu… odvodzoval Waltari práve z učenia luteránskeho náboženstva. V románoch i v živote ich porušoval, aby sa k nim vracal a znova nachádzal šťastie. Treba si však uvedomiť, že severské, najmä fínske, luteránstvo je iné ako to naše slovenské, hornouhorské. Fínske kostoly sú maľované, stoja v nich sochy svätcov, ktorí žili pred reformáciou a ktorých si Severania nedali odňať ani rozvíjateľmi Lutherovho učenia.
Nazdávam sa, že Waltari (vedomky či nevedomky?) dospel vo svojich dielach na akúsi zovšeobecňujúcu náboženskú a etickú úroveň, k syntéze dobrého (i zlého) z učení, ku ktorým nadobudol istý odstup. Veľmi dobre sa mi v Čiernom anjelovi prekladali vety filozofa Mikuláša Kuzánskeho o jednote protikladov, ktoré – aspoň mi to tak pripadalo – vychádzali autorovi (teda Waltarimu) priamo „zo srdca“.

Waltari napísal diela o Egypte či Byzantskej, Osmanskej či Rímskej ríši. Prečo si vyberal tieto historické témy a práve tieto krajiny?
Študoval klasické gymnázium, miloval cestovanie a nevyberal si iba tieto krajiny či témy. To len my, Nefíni, sme sa zoznamovali s Waltarim, pri témach, ktoré boli menej fínske. Hľadal zlomové okamihy ľudských dejín, ale aj života človeka, a tie nachádzal vo veľkých ríšach. My sme sa naučili prekladať si v duchu tieto byzancie, rímy či turecká a grécka ako Rusko, Nemecko… a možno to je jeden z dôvodov, prečo Waltari tak mocne oslovil (nielen) svoju generáciu.

Je Waltari najznámejší fínsky spisovateľ?
Vo svojej generácii prekladov do iných jazykov, teda u svojich súčasníkov a jednej či dvoch nasledujúcich generácií čitateľov, bol Waltari celkom iste najznámejším fínskym spisovateľom. (Dnes mu vo svete (nie u nás) úspešne konkuruje Arto Paasilinna.)
Jeho obľúbenosť skresľuje zaručená „kasovosť“ jeho historických románov. Napríklad len po roku 1989 vyšli v češtine hádam 3 reedície Egypťana Sinuheho i ďalších Waltariho historických románov.
Dnes je Waltari vo Fínsku prežitý, čo je – hádam – daň za predchádzajúcu popularitu. Keby sa dnes slovenský prekladateľ zveril fínskemu kolegovi, že prekladá Waltariho, pravdepodobne by sa stretol s veľkým údivom a pripomienkou, že existujú aj iní fínski spisovatelia.
Do sveta fínske literárne agentúry a vydavateľstvá propagujú – celkom prirodzene – iných, súčasných spisovateľov, ale celkom iste si mädlia ruky, keď odniekiaľ príde žiadosť o autorské práva na Waltariho…

Matúš Demko
foto Mika Waltari: Wikipedia
foto Andreja Rádyho: Gabriel Patrick Oblé (Pobrežie Slonoviny)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo