Týmito a podobnými slovami sa dnes mnoho ľudí vyjadruje smerom k sviatosti manželstva, čím sviatosť totálne degradujú na úroveň nejakého papiera z matriky. Čo je však ešte smutnejšie je to, že aj mnoho katolíkov si prestáva uvedomovať silu sviatosti manželstva a stavajú sa ku konkubinátu príliš benevolentne. Nenapomenú, nezasiahnú, nevyjadria nesúhlas. 

Čo je konkubinát

Konkubinát je spolužitie muža a ženy, ktoré ale nie je požehnané Bohom, teda muž a žena spolu žijú mimo platne uzatvoreného manželstva. Takýto pár sa navonok síce tvári ako rodina, dokonca často má aj deti, no v skutočnosti je to len napodobenina, paródia na rodinu.

Na rozdiel od sviatosti manželstva, nejde o žiaden formálny, právny a ani cirkevno-právny zväzok. Preto často hovorievame, že takýto ľudia žijú „na divoko“. Kedykoľvek sa môže jeden z partnerov rozhodnúť opustiť toho druhého a neexistuje nič, čo by mu v tom bránilo.

Z pohľadu štátneho práva sa takýto partneri považujú za cudzích ľudí, nededia po sebe, lekár nie je oprávnený podávať informácie o zdravotnom stave partnera. A nájdeme plno ďalších obmedzení v bežnom, ale i duchovnom živote.

Konkubinát ako hriech

Svojou povahou je konkubinát vlastne hriechom smilstva a to veľmi vážnym. Dokonca až takým vážnym, že človek, žijúci v konkubináte, nemôže dostať rozhrešenie z dôvodu dobrovoľnej blízkej príležitosti k hriechu. Ak má človek dostať rozhrešenie, musí svoje hriechy ľutovať a urobiť všetko preto, aby ich neopakoval. To však odporuje konkubinátu, ktorý je trvalým stavom smilstva.

Konkubinát môžeme rozdeliť na pravý, tzn. taký, v ktorom pár spolu žije sexuálne, a nepravý, čiže pár spolu žije pod jednou strechou, ale bez sexuálneho života.

Navonok je však aj nepravý konkubinát symbolom zdieľania jedného lôžka a pre spoločnosť je to svedectvom, že "títo dvaja ľudia spolu žijú". Len veľmi ťažko sa dokazuje a rozpráva o tom, že dvaja ľudia spolu žijú ako brat a sestra, bez sexuálnych prejavov. Preto aj nepravý konkubinát je hriechom. Veľmi tu však závisí od prípadného pohoršenia spoločnosti.

Kam až zašla benevolentnosť a nezáujem niektorých kresťanov (a nie je ich málo!), dokazuje nasledovný príklad:

Na facebookovej skupine „Prosím ťa o modlitbu za...“ som neraz videl príspevok v štýle „Prosím, modlite sa, aby sa môj priateľ vrátil k nám, mám s ním tri deti“. Takýto človek chce od ľudí, aby sa modlili k Bohu za to, aby sa jej priateľ vrátil k nej a mohli spolu ďalej žiť v hriešnom konkubináte. V podstate je to ekvivalent toho, akoby tam písal vrah, že sa máme modliť, aby sa mu podarila vražda. Alebo lúpežník, aby sa mu podarila lúpež. Hriešnik prosí, aby mohol ďalej hrešiť. Preháňam s prirovnaním? Ani nie! Z pohľadu ťažkosti hriechu existuje buď hriech ťažký, alebo ľahký, nič medzi tým! Dôsledkom ťažkého hriechu je strata milosti posväcujúcej a smrť v ťažkom hriechu je cestou do večného zatratenia, ak len nezasiahne nekonečné Božie milosrdenstvo. Z tohto pohľadu neexistuje rozdiel medzi sériovým vraždením a neúčasťou na omši v nedeľu. Za obidva ťažké hriechy je trestom peklo.

Ako brat a sestra

Vieme si azda v niektorých vážnych prípadoch predstaviť spolužitie muža a ženy pod jednou strechou ako „brat a sestra“, teda spolužitie bez sexuálnych prejavov lásky. Toto spolužitie je veľmi ťažké, lebo sexualita je prirodzený pud, ktorý do duše človeka vložil Boh a je veľmi ťažké (pre niekoho skoro až nemožné) jej donekonečna odporovať. V prípadoch, kedy nie je možné, aby muž a žena od seba bývali oddelene, je možné dočasne „trpieť“ tento stav konkubinátu, avšak musí ísť o spolužitie formou „brat a sestra“, teda bez sexuálnych prejavov, aby takýto ľudia mohli dostať rozhrešenie. Okrem toho je potrebné vylúčiť pohoršenie spoločnosti. Napríklad je rozdiel, ak dvaja ľudia žijú v konkubináte na dedine, kde ich každý pozná a pohoršujú sa na nich (o takých Ježiš hovorí, že by im bolo lepšie, keby im zavesili mlynský kameň na krk a hodili ich do mora – porov. Mk 9, 42) a je rozdiel, ak spolu bývajú napr. dva týždne počas pracovného turnusu v zahraničí, kde ich nikto nepozná a nerieši. Zosnulý biskup Spišskej diecézy František Tondra vo svojej morálke píše, že takýto ľudia môžu dostať rozhrešenie, ak sa vylúči pohoršenie, ale musia mať dovolenie od ordinára.

Vidíme teda, že konkubinát je trvalý hriešny stav. Z duchovného pohľadu človek stratil milosť posväcujúcu, nemôže dostať rozhrešenie, nemôže prijať Eucharistiu, nemôže sa stať krstným, ani birmovným rodičom. Dokonca ani dieťa, ktoré sa počne v konkubináte by nemalo byť pokrstené, ak neexistuje nič, čo by takému páru bránilo uzatvoriť sviatostné manželstvo. Je to preto, že rodičia pri krste sľubujú, že budú dieťaťu prvými svedkami viery a budú dieťaťu pomáhať „slovom a príkladom“. To je možné však len ťažko, ak sami žijú v permanentnom hriechu. Možnosti, ako vyjsť z tohto „začarovaného“ kruhu, sú dve.

• Rozísť sa, resp. odsťahovať sa od seba (oddeliť spoločné lôžko)
• Áno, uzatvoriť obávanú Sviatosť manželstva

Konkubinát vs. Manželstvo

Sviatosť manželstva

Načo si ju chceš brať, keď ani nie je tehotná? To boli uštipačné slová, ktorými ma častovali poniektorí ľudia, keď som mal pár mesiacov pred svadbou. Samozrejme, netušili, že tehotná byť nemôže, to je dnes príliš „tmárske“, spiatočnícke a nemoderné – čakať až do svadby. Títo ľudia to veru nepochopili.

Sviatosť manželstva má totiž SILU. Tú silu teraz, po skoro troch rokoch od uzatvorenia manželstva, vnímam každým dňom stále viac a viac. Už nie sme len dvaja cudzí ľudia, čo sa majú radi a nepotrebujú papier. Už sme spoločenstvo troch – mňa, mojej manželky a Boha. Boh nás spojil v jedno telo a jednu dušu nezničiteľným zväzkom manželstva, ktorý bude trvať až do smrti jedného z nás. V celom vesmíre neexistuje sila, ktorá by túto Božiu pečať dokázala prelomiť. A to je na tom to najkrajšie – to je tá SILA. Keby som si mal znova vziať svoju manželku za ženu, urobil by som to bez váhania.

Sviatosť manželstva je tak úchvatná, že je to vlastne jediná Sviatosť, pri ktorej je riadným vysluhovateľom laik. Ty vyslúžiš Sviatosť svojej manželke a ona tebe. Za riadných okolností ako laik nie si schopný vyslúžiť nikomu inú Sviatosť, okrem manželstva (v prípade nebezpečenstva smrti ešte ako laik môžeš vyslúžiť sviatosť krstu). Aj v tom je tá SILA. 

Smilstvo

Hriechy smilstva sú hriechy proti 6. božiemu prikázaniu. V úzkom zmysle sa za smilstvo považuje len sexuálne spojenie mimo manželstva, teda len medzi slobodným mužom a slobodnou ženou (prípadne jeden z nich je vdovec/vdova). V širšom zmysle sa však za smilstvo považuje akékoľvek narábanie so sexualitou, ktoré je iné ako to, čo určil Boh. Sexualita je mocný pud a je taká krásna, ak ju človek používa v zhode s Božou voľou, no narobí neskutočne zlé veci, ak sa používa hriešne. Rozpadnuté rodiny, rozvody, vraždy nenarodených detí, ničenie si svojho zdravia, alebo zdravia iných ľudí, odpad od viery, drogy a alkoholizmus... tieto a mnohé iné neresti sú ovocím nesprávneho používania sexuality. Tá patrí len do manželstva a len medzi manželov.

Si trápny, takéto reči patria do stredoveku

Takto nám najskôr odpovie svet. A je veľmi smutné, že aj mnoho kresťanov. Každý to dnes robí, čo pôjdeme všetci do pekla?

Pozrime sa, čo o tom hovorí Boh v Biblií

Tob 4,12 - Chráň sa, syn môj, každého smilstva. A najmä manželku si vezmi z potomstva svojich otcov. Neber si cudzinku, ktorá nie je z kmeňa tvojho otca, lebo sme synmi prorokov.

Sir 41,21 - Hanbite sa pred otcom a matkou za smilstvo a pred vladárom a mocnárom (sa hanbite) za lož.

Ez 16, 26 - Smilnila si so synmi Egypta, svojimi telnatými susedmi, kopila si svoje smilstvo, aby si ma popudzovala.

1Kor 6, 9-10 - Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.

Vidíme, že hriechy smilstva sú veľmi vážne. Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi Boh za nich prísne trestá v živote aj po smrti. Biblia však nikde nehovorí, že

Ak všetci okolo teba budú smilniť, šieste božie prikázanie stráca platnosť.

Ak tvoj brat, sestra, otec, matka, alebo iný príbuzný bude žiť v nemanželskom zväzku, prestane to byť hriechom.

Ak ťa bude spoločnosť potupovať, lebo chceš žiť v čistote až do svadby, vtedy pre teba neplatí príkaz čistoty.

Ako kresťania sme povinní upozorňovať na zlé konanie našich blížnych. Veľmi zdôrazňujem, že nikde netvrdím, že páry žijúce v konkubináte sú zlí ľudia! Tvrdím však, že robia zlé veci, to je veľký rozdiel. Niektorí kresťania dnes často vyťahujú "argument všetkých argumentov" -> „Nesúďte, aby ste neboli súdení (Mt 7,1)“, ktorým sa snažia navodiť dojem, že každý sa má starať o seba. V širšom kontexte však treba chápať tento výrok tak, že je treba si najprv „pozametať“ pred svojimi dvermi – vo svojom živote a potom sa starať o iných. Áno, ja som si už pozametal, som sviatostne zosobášený so svojou manželkou a Pán nám požehnal zatiaľ jedného syna. Preto mám právo v tomto moralizovať a budem to robiť, lebo mi záleží na spáse všetkých, ktorí takto hriešne žijú. 

Čo však nasleduje vo verši 3? „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ Čaro, ktoré týmto kresťanom uniká, tkvie však v tom, že konkubinát nie je žiadna smietka. Smietkou je nepomodliť sa pred jedlom, povedať "do riti", či v nepodstatnosti zaklamať. Ale konkubinát, to je teda poriadne brvnisko. A kto iný bude na tieto veľké a ťažké hriechy upozorňovať, ak nie my- kresťania?

Ak my budeme mlčať, budú kričať kamene... (porov. Lk 19,40)