Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Estetik Osolsobě

Keď chce dnešný umelec zakryť svoju neschopnosť, tvári sa, že búra tabu

Rozhovor s estetikom Petrom Osolsobě o tom, čo chýba modernému umeniu a v čom ho predčia veľké diela kresťanskej minulosti.

Keď chce dnešný umelec zakryť svoju neschopnosť, tvári sa, že búra tabu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s estetikom Petrom Osolsobě o tom, čo chýba modernému umeniu a v čom ho predčia veľké diela kresťanskej minulosti.

V roku 2018 na protest opustil Umeleckú radu Divadelnej fakulty Janáčkovej akadémie, pretože odmietla zaujať stanovisko k dvom divadelným hrám kontroverzného chorvátskeho režiséra Olivera Frljića (Naše násilie a vaše násilie a Prekliatie), ktoré uviedlo Centrum experimentálneho divadla v Brne. 

V abdikačnom liste opísal tieto hry ako samoúčelný rituál pomsty a hanobenie základov našej civilizácie a kultúry. V jednej z nich totiž herec štylizovaný do podoby Ukrižovaného znásilnil moslimku a herečka si z prirodzenia vytiahla českú vlajku. V druhej na soche Jána Pavla II. herci robili orálny sex a nakoniec sochu obesili.

Český filozof a estetik Petr Osolsobě pre Postoj hovorí nielen o týchto hrách, ale aj o tom, čo ich uvedenie hovorí o stave súčasného umenia a spoločnosti, takisto aj o kritériách, ktoré dielo musí splniť, aby bolo naozaj kresťanské a o význame umenia pre jednotlivca.

Petr Osolsobě je profesorom dramatických umení na Janáčkovej akadémii a vedúcim Semináru estetiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity, kde prednáša aj o Božskej komédii, Shakespearovi, Kierkegaardovi či Chestertonovi.

Vráťme sa ešte do roku 2018. Pokiaľ je mi známe, z umeleckých kruhov nebolo počuť veľa kritiky okolo týchto hier, búrili sa najmä obyčajní ľudia. Čo to hovorí o umelcoch, umenovedných akademikoch aj o vzťahu našej spoločnosti k umeniu?

U staršej generácie mojich kolegov a priateľov, často tvoriacich ľudí, architektov či režisérov, to má zrejme psychologický dôvod: vyrastali v dobách tuhej komunistickej cenzúry, a preto dnes nechcú „nič zakazovať“, aby snáď „neboli ako oni“. Nechcú pochopiť, že dnes je ohrozená celá západná kultúra, ktorá sa obrátila proti vlastným židovsko-kresťanským koreňom, proti viere v Boha, proti Desatoru, ba aj proti prirodzenému zákonu a proti všetkým cnostiam, na ktorých stála európska kultúra.

Prostí ľudia veľmi dobre chápu, že sa prekročili všetky hranice vrátane občiansko-právnych. Umelecký a akademický establišment, bohužiaľ, aj študenti, tomu tlieskali. Vykalkulovanú provokáciu vnímali ako statočný boj za umeleckú slobodu a za divadelné dielo považovali niečo, čo ním bytostne nie je, a to iba preto, že sa hralo v divadelnej budove. Umelecky samoúčelné a politicky vykalkulované urážanie Boha či človeka brali ako tvorivý čin. To ukazuje, že nikdy nezakúsili čistú pozitivitu dobra a krásy. Stratili pre ne pochopenie.

Takže Frljičove hry nie sú len využitím umeleckej slobody?

Otázka od začiatku stála – prečo na festival pozývať niekoho, kto umeleckou slobodou pohŕda a používa ju na čisto politické účely?

Organizátori nerozpoznali, že nejde o využitie umeleckej slobody, ale o jej zneužitie. Autor použil umenie a umeleckú inštitúciu, aby vytvoril politickú provokáciu, ktorá má znaky divadelného diela, ale v umeleckom zmysle ním nebolo.

Prečo nie, keď, ako hovoríte, aj táto provokácia mala znaky divadelného diela?

Domnievam sa, že existujú aj vnútorné znaky umenia, nie len vonkajšie.

Aké?

Napríklad koherencia umeleckého zámeru. Dielo musí mať dôslednosť, vnútornú nerozpornosť. Frljič pojal svoje predstavenia nielen ako útok na západnú kresťanskú civilizáciu, ale aj ako akt pomsty. V hre zaznelo, že Európania sú vinní za miliónové straty na moslimských životoch, a že pokiaľ v Európe nezomrie rovnaký počet ľudí, nemôže byť spravodlivý mier.

Ak nechal zneuctiť sochu Jána Pavla II., mal si predtým zistiť, že poľský pápež bol, historicky vzaté, najdôležitejšou osobou pre dialóg medzi moslimami a kresťanmi a že bol najhlasnejším oponentom prvej perzskej vojny a destabilizácie Blízkeho východu.

Kritizujete hru za to, že bola politickou provokáciou. Proti tomu však znie obhajoba, že v umení treba zobrazovať aj nepríjemné a šokujúce skutočnosti, a tým provokovať.

Zmyslom umenia nikdy nebolo provokovať. To je modernistická dogma, ktorá odviedla umenie od zdrojov krásy a potom pre umenie hľadala iný, vonkajší a náhodný politický cieľ. Samozrejme, že umenie často ukazuje aj brutálne a hrozné skutočnosti, Sofokles v Oidipovi, Dante v Pekle či Shakespear v Macbethovi a Othellovi.

Rozdiel je však v tom, že zlo reprezentuje pod aspektom väčšieho dobra a krásy: Oidipovo rozhodnutie zmieriť svojou smrťou znepriatelené mestá, Danteho Očistec, Raj a Beatrice, nielen Peklo.

To dnešní adepti umenia nepoznajú a nijako im to neprekáža. Láka ich ukazovať triumf pyšného zla, ktoré obdivujú. A to je démonické. Dnešné umenie často učí ľudí pýšiť sa neresťami a hanbiť sa za dobro. Za celou „kultúrou smrti“, o ktorej hovoril Ján Pavol II., je strašná hanba ľudí, ktorí vo vnútri vedia, že sú nielen bez vedomostí, ale aj bez talentu, o pôvabe ani nehovorím. To sa dá zakryť jedine predvádzaním hnusu a hanou, ktorá sa maskuje ako nový umelecký -izmus.

Najlepším spôsobom, ako zakryť vlastnú umeleckú impotenciu, je totiž tváriť sa ako umelec narušujúci tabu.

Ako v umení zobrazovať násilie a utrpenie, ak Frljičov spôsob nebol dobrý?

Divadlo má mnoho prostriedkov, ako znázorňovať brutálne skutočnosti náznakom alebo symbolicky, netreba sa uchyľovať k explicitným či naturalistickým postupom. To je jedna zo slabín moderného divadla – topí sa v naturalizme.

Veľký umelec Dante bol schopný aj naturalistických polôh. V tridsiatom treťom speve Inferna líči umieranie grófa Hugolína s jeho deťmi v hladomorni. Je to vrchol naturalizmu, ale aj tam nachádzame množstvo náznakov a symboliky. Hugolíno povie, že už neodolal dlhému pôstu a my nevieme, či zomrel bezprostredne po tom, alebo či zomrel až po tom, ako sa živil telami svojich príbuzných.

Umelec si má dať prácu so symbolickým a štýlovým kľúčom a má byť dôsledný po technickej aj obsahovej stránke, výrazovej aj významovej. A Frljič zlyhal v oboch.

Koniec koncov o tom predstavení sa nechcem ani rozprávať, pretože mu tým pridávame lajky. Mali by sme ho potrestať tak, ako sa tresce všetko zlé umenie – že o ňom už vôbec nebudeme hovoriť.

V poriadku, ešte jedna otázka, nie o divadle, ale o divákoch. Vraveli ste, že tomu hroznému divadlu tlieskali aj študenti. O čom to vypovedá?

Obávam sa, že nám vyrastá generácia, ktorá dedí antikonformizmus generácie svojich dedov a je presvedčená, že nie sú väčší umelci ako Kurt Cobain a Ozzy Osbourne. Treba povedať, že to nie je celá generácia, ale pokiaľ sa jej členovia nebudú mať kde uchytiť, ľahko ju niekto zneužije na svoje politické ciele.

Umenie môže pomôcť sa zorientovať. V súčasnosti je dôležité vzťahovať sa k veľkým dielam európskeho umenia. Treba ukazovať jeho hodnoty, ukazovať mladým ľuďom cestu k studniam dobrej, čistej vody. Je veľa takých, ktorí mladých vodia na púšť, v horšom prípade sú to traviči studní. Mladému človeku sa potom namiesto ľudskej kultúry dostane obyčajnej zvierackosti.

Prístupného umenia máme všade naokolo dostatok. Prečo by mal mladý človek siahnuť po čomsi ťažko zrozumiteľnom, náročnom a starom?

Tieto diela boli viac ukotvené v Biblii a náboženskej obraznosti, boli oveľa lepšie prepracované a hlbšie premyslené.

Keď prednášam o umeleckom pláne Božskej komédie alebo o Giottových freskách v Padove, alebo o Shakespearových drámach, študenti vidia, že stredoveké diela boli vynikajúco skomponované, že všetky detaily si výborne zodpovedajú, že tam sú významové kontrasty, že dôležité etické pojmy tu sú vyjadrené alegoricky – napríklad alegórie cnosti a alegórie nerestí v Danteho Očistci a Pekle.

Hovorí sa tam o dobre a zle, ale asymetricky – o dobre sa hovorí vždy viac. Zároveň to nie je naivné umenie, ktoré by o probléme zla nevedelo.

O zle však hovorí aj dnešné umenie.

Iste, ale časť dnešného umenia tento problém strašne trivializuje. Za zlo považuje, keď vám niekto vrazí kus kovu do tela. Je to plytké pojatie zla. Zlo môže byť v tom, že vás niekto navádza, aby ste opustili svoju ženu alebo chorých rodičov, zlo vás zvádza k egoizmu. Zlo má tisíc rôznych foriem a nemalá časť súčasného umenia je schopná ukazovať zlo len ako násilie na ľudskom tele.

Ale zlo nemá telesnú povahu – prvým aktom zla v Biblii je odpadnutie diabla a anjelov, čiže duchovných bytostí, od Boha. Zlo má duchovnú povahu a súčasné umenie zobrazuje zlo často len ako násilie na tele alebo bolesť tela.

Stredoveké umenie tento koreň zla ukazuje pomocou biblických príbehov, alegórií, ale aj historických príbehov. Ukazovalo, aké je jednoduché i pre dobrého človeka zablúdiť v lese nerestí, pýchy a závisti, ako sa to stalo Dantemu v prvom speve Komédie. No on, keď sa stratil v komplexnosti sveta a v zle, ukazoval reality, ktoré moderné umenie neukazuje.

Aké reality?

Chesterton hovoril, že moderné umenie je také pesimistické a negativistické, pretože nevie, že protikladom zla vo svete je Božia milosť, ktorá môže prísť človeku v ústrety. Pohania písali o šťastnej náhode, stredoveké umenie o pojme gratia.

Oboje človeku prišli na pomoc zvonka; niekedy v podobe náhleho uzdravenia, inokedy v podobe nepravdepodobného stretnutia, povzbudenia, dobrej rady, a niekedy tiež milosť prichádza z vnútra ako nečakaná sila alebo odvaha.

Súčasná kultúra veľmi málo verí v tieto transcendentálne zdroje milosti, ktoré prichádzajú na pomoc ľudskému zúfalstvu. To je chyba, pretože ukazovať zlo a ťažkosti nestačí. Keď nejaký mladý tvorca povie, že chce klásť znepokojivé otázky a ukazovať zúfalstvo, ktoré vo svete panuje, musím mu povedať, že si robí zbytočné starosti.

Každý človek v tomto svete, pokiaľ je aspoň trochu nadaný obyčajným ľudským rozumom, si každý deň kladie toľko znepokojivých otázok, že na to vôbec nepotrebuje umelca. Dnešok nám prináša toľko znepokojivých otázok, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú – problémy pandémie, ekonomického útlmu, rozpadu vzťahov, osamelých detí…

Čo by mal teda umelec vnášať do sveta, pokiaľ znepokojivé otázky prichádzajú samé od seba?

Mal by nám podať radosť a útechu, ktoré prináša každé skutočné umenie. Mal by zobrazovať dobro, ktoré je odpoveďou na zúfalstvo tohto sveta. Životné skutočnosti by mal ukazovať vycibrene, štruktúrovane, v množstve rôznych polôh. Človeka by nemal zobrazovať ako zviera, ale ako bytosť nadanú rozumom a pamäťou. V histórii nájdeme množstvo príkladov.

Napríklad žalmista je taktiež trpiaci človek, nie je to žiadna naivka. Nerezignuje, ale hovorí s Bohom, prosí ho. Tým zároveň odhaľuje aj niečo o sebe samom a o svete.

Inzercia

Poviem to ešte inak. Deťom čítame rozprávky, v ktorých víťazí dobro nad zlom, nie naopak, lebo ich nechceme deptať. Ale nepovažujeme za potrebné dodávať nádej dospelému človeku; treba ho zasypať zúfalstvom a provokáciami ho prinútiť, aby sa zaoberal znepokojivými otázkami, lebo inak by to nerobil. Hlúposť! Takéto umenie je úplne zbytočné. A dokonca je nečestné poberať naň štátne prostriedky, ak vidí zmysel len v tom, že „kladie znepokojivé otázky“.

V abdikačnom liste ste písali, že existuje hranica medzi dobrým a zlým umením. Čo to podľa vás je?

Pripomínal som len nádhernú kapitolu z knihy Karla Čapka Život a dílo skladatele Foltýna, ktorá je hotovou teóriou umenia. Hovorí, že umenie a remeslo sa nedá oddeliť, rovnako ani práca a inšpirácia; umenie je dávanie formy, čiže tvaru, umelec je ten, kto „oddeľuje“, podobne, ako sa hovorí v knihe Genezis o Bohu, že „oddelil svetlo od tmy“, „vodu, čo je pod oblohou od vody, čo je nad oblohou“ a podobne.

To je vkladanie tvaru do látky – podstata diela. Zlý umelec chrlí látku ako sopka, ale nedá si prácu s vypracovaním formy. A konečne: zlý umelec živí kult svojho ja, ktoré plánuje svojím dielom vyjadriť a prejaviť.

Zatiaľ čo pravý umelec chce dospieť k vyššiemu poznaniu, chce pocítiť a zakúsiť to, pre čo nemáme slová a záleží mu na myšlienke a forme, nie na osobnom kulte – na účese, okuliaroch, tetovaní a imidži. Zamenili sme dar umenia za imidž sebestredného umelca, a tak vzniklo celé to, ako píše Čapek, „umenie nečisté a zlorečené“.

Hovoríte, že treba vypracovať formu. Nemôže byť však veľa krásy v spontánnom či improvizovanom umení?

Môže, ale spýtal by som sa, koho myslíte tou spontaneitou? Klavirista Keith Jarrett je považovaný za vynikajúceho improvizátora, no v skutočnosti je jeho improvizácia čímsi veľmi dobre premysleným. Vychádza z harmonických a technických postupov, ktoré má hlboko zažité.

Improvizačné umenie je vždy v pokušení hedonisticky predvádzať naučené klišé ako výron spontaneity.

Ďalšia vec je, že spontánnosť vplyvom romantizmu veľmi preceňujeme. Romantizmus prišiel s myšlienkou, že umelec je médiom hlasu prírody, že sa v ňom prejavuje nejaký „génius“. Teda čím je spontánnejší, tým je jeho dielo lepšie.

Preto preceňujeme význam iracionality a spontánnosti a vynechávame moment rozumného usporiadania, úmernosti. Nietscheovsky povedané, precenili sme dionýzovské a zatratili apolónske. Vyzdvihujeme nadmieru a nevšímame si umenie miery. To je veľká téma Simone Weilovej, že sme stratili grécke dedičstvo o dobre, medziach a rovnováhe. Všetko excesívne chválime, kultúru berieme ako Guinnessovu knihu rekordov.

Ako sa tento kultúrny rys prejavuje v umení?

Moderné umenie zamenilo krásu za afekt, za emóciu. Ako píše Kerouac v románe Na ceste: Dean Morriarty chcel žiariť ako tá úžasná svetlica, ktorá sa rozprskne po celom nebi. Chcel mať všetko a hneď! To je romantizmus, mať všetko a hneď. Aj Kurt Cobain chcel mať tiež všetko a hneď – a žil pomerne krátko.

Dnešné umenie je preto afektívne a hysterické. Spolieha sa na vonkajšiu dynamiku – niekto na javisku dupe, niekto gúľa očami a aby to nebolo málo, pustí sa stroboskop a hudba na 200 decibelov. Dnešné umenie nepozná silu ticha a krásu jazyka.

Pri hraniciach, ktoré definujú dobré umenie, odkazujete na kresťanstvo. Veľká časť západného sveta a aj väčšina umeleckých elít, je dnes neveriaca. Naozaj sú podľa vás odkázaní na umeleckú dekadenciu?

Kríza, ktorou si západný svet prechádza, je hlbšia než všetky predchádzajúce. Pokiaľ chceme zachovať umenie, nemáme vôbec inú možnosť, než pestovať ho zo zdrojov nášho náboženstva – kresťanstva.

Pokiaľ to umenie bude niekomu cudzie, treba povedať, že ako kresťania ani nemôžeme tvoriť tak, ako tvorili starovekí Gréci, vieme príliš veľa o stvorení človeka, o jeho páde a spáse, vieme, aký je prirodzený zákon a aký je Boží zákon. To všetko, čo antické umenie hľadá – a krásne na ňom je, že to hľadá –, to všetko nám bolo zjavené a naša kultúra na tom dve tisícročia stavala.

Toto dedičstvo nemôžeme oklieštiť len preto, že sa naši spoluobčania rozhodli dezertovať od tejto kultúry a vytvoriť inú kultúru. Rozhodli sa ísť cestou, ktorá podľa mňa vedie na púšť, ich život bude chudobnejší a možno aj nedobrý, lebo ochudobnili svoje umenie.

Skúsim sa teda spýtať inak. Musí byť kresťanské umenie explicitne kresťanské?

To je dobrá otázka, nemusí. Dokonca existujú diela, ktoré sú „prirodzene“ kresťanské a niektoré vznikli pred príchodom Krista či bez jeho poznania, napríklad časti Vergiliovej Aeneidy. Je totiž mnoho vzťahov, na základe ktorých môže byť dielo „kresťanské“, nielen svojím námetom, ale aj pravdivou víziou človeka alebo tušením o Božej spravodlivosti a súde, túžbou po spravodlivosti pre chudobných a utlačených alebo čistou úctou k zosnulým predkom, či zobrazením manželskej vernosti a úcty.

Takže aj umelecké diela môžu byť „anonymne“ kresťanské?

Áno, veľa kresťanskej piety nájdeme medzi nekresťanmi, osloví nás prostá čistota ich života. Olmiho Strom na dreváky je film o takých prostých ľuďoch z lombardskej dedinky, o kresťanstve sa tam nehovorí, a predsa… Ešte lepšie príklady sú filmy podľa románov Marcela Pagnola, jeho láskyplné zobrazenie otca – vášnivého antiklerikála v Sláve môjho otca – má do seba mnoho kresťanského prijatia slabostí druhého (Pagnol bol konvertita).

Niekedy však ani autor nevie, že zloží kresťanskú pesničku, napríklad keď Beatles naspievali Let it be, niekedy si autor naopak myslí, že ju skladá a ona vôbec kresťanská nie je, ako Cohenovo Hallelujah.

West Side Story je hudobno-dramatické a tanečné veľdielo rýdzo kresťanské - čistá láska Tonyho a Márie a záverečné zmierenie klanov - i keď ako kresťanské vôbec nebolo zamýšľané. A predsa, Sondheimovo libreto znie: „Maria… say it soft, and it’s almost like praying“. Zatiaľ čo keď sa Bernstein rozhodol napísať Omšu (Mass), vyšiel z toho paškvil a ešte aj blasfémia. Vidíte, že s kresťanskosťou umenia to je dosť zložitý prípad.

Umelci sú často nekonformné a rozorvané duše, chcú tvoriť niečo nové a originálne a tiež provokovať. Nie je teda prirodzené, že ich to v časoch tvorivej slobody tiahne viac k sekulárnym či progresívnym hnutiam, preč od kresťanského sveta dogmy a tradície? Idú dnes vôbec kresťanský svetonázor a umelecká sloboda dokopy?

Práve o tom hovorím príkladom z Čapka. „Rozorvanosť“ nie je umelecká hodnota, ale imidž a dedičstvo romantizmu, ktorý za sebou nechal cintorín umeleckých trosiek a samovrahov.

Nádherné Michelangelove sonety ukazujú hrozivú bolesť a rozorvanosť kresťanského umelca, ktorý mal však takú sebakázeň, že ešte v osemdesiatke stál ráno v Sixtíne znovu na lešení a pracoval s rukami nad hlavou. Johny Depp alebo Kurt Cobain o takejto rozorvanosti môžu snívať nad desiatimi fľašami bourbonu.

A čo tie dogmy a tradície?

Pokiaľ ide o „kresťanský svet dogiem a tradície“, ako hovoríte, nie je nič veselšie a nič tvorivejšie ako dogmy a tradície. Celá moderná európska hudba, klasická i ľudová, vyrástla na dogmách cirkevných tónin a temperovaného ladenia. Prečítajte si Chestertonovu Ortodoxiu, bez dogiem nie je vôbec žiadne hlboké umenie a bez tradícií nie je ani dobrá anglická krčma.

Víno je tradícia, pivo je tradícia, sviatky sú tradícia i teplá posteľ je tradícia. Anglické telefónne búdky a poštové schránky sú tradície a sú založené na železných dogmách písaných červenou farbou. Tlačené vlakové cestovné poriadky sú dogmy samotné – preto sú také básnické.

Tolkienov Shire, Kraj je krásnym svetom dogiem a tradícií, je to „merry old England“, ktorú každý hľadá. Ale pozor, ako hovorieval veselý sv. Kolumbán, „mnoho dobrého piva vytečie na počesť falošných bohov“.

Čo nám hlásatelia umeleckého a spoločenského pokroku za to chcú ponúknuť – teda okrem svojho imidžu? Najprogresívnejšie hudobné skupiny, kedysi Beatles alebo Genesis, boli tradicionalisti. Vychádzali z jazzu, skifflu, kostolnej kantilény a z rhytm & blues. A to ani nehovorím o textoch ako Penny Lane.

V Beatles je množstvo sentimentu po starých „places I remeber, all my life“. Cinema Show najlepších Genesis líči dnešného Rómea a Júliu, ktorí po práci idú spolu do kina. Taxikár je prorok Teirésiás a otázka znie, čo je na komplementarite mužstva a ženstva také úžasne krásne. A to ani nehovorím o harmonických moduláciách a závere v 7/8 rytme. Porovnajte si to s impotentnou nulitou dnešného popu.

Ďalší rozdiel oproti minulosti je, že kedysi umelec ani nemusel byť veľmi horlivým kresťanom, aby tvoril kresťanské umenie. Kresťanstvo a jeho symbolika boli spoločným jazykom celej civilizácie, umelcovi sa „stavebné kamene“ na tvorbu kresťanského diela hrnuli pod ruky. Nehovoriac o tom, že veľké umenie často vznikalo na zákazku, napríklad Sixtínska kaplnka. Dnes je to inak, zdá sa, že umelci, ktorí sa neoddali zábavnému priemyslu, majú voľnú ruku. Nielenže netvoria na zákazku, ale môžu si vyberať ľubovoľný jazyk svojho diela. Ako to zmenilo umelcov a umenie?

Na nepoznanie. Nie však na jazyk umenia, ale babylonské zmätenie jazykov umenia. Treba sa modliť za zoslanie Ducha, aby sme prekonali zmätok, vzájomne si porozumeli a našli nový umelecký poriadok. Kierkegaard sa modlil: „Pane, daj nám slabý zrak pre všetok bezvýznamný brak. Ale oči ako strely, aby tvoju pravdu zreli.“

Čo okrem jazyka majú spoločné diela veľkého kresťanského umenia naprieč dejinami?

Ako povedal Augustín, že všetky miesta Biblie - i tie nám nezrozumiteľné - isto hovoria o láske, tak aj diela vskutku kresťanské v poslednej inštancii hovoria o láske Boha k ľuďom a ľudí k Bohu a blížnemu. Ale nie o hocakej láske, ale o agapé, charitas, o ktorej píše Pavol Korinťanom.

Dnešok však nechce počuť rozlíšenie medzi sexom a obetavou láskou k blížnemu, preto je slovo „láska“ také sémanticky vyprázdnené. Vynechávame totiž, či láska chce skutočne dobro druhého. Preto nápis All you need is love môže dnes visieť nad bordelom, kostolom, školou, dúhovým vyčíňaním i supermarketom. Vždy sa to hodí.

V našej väčšinovej spoločnosti umenie nemá ktovieako veľkú úlohu, zväčša zabezpečuje úžitkové, oddychové a komerčné záležitosti. Vo vzdelávaní sa mu venuje primálo priestoru a zväčša predstavuje ten „voľný predmet“, na ktorom si žiaci kreslia. Viete si predstaviť, že by mohlo byť väčšou a hlavne hlbšou súčasťou každodenného života? Čo by sme pre to museli spraviť?

Začať veľmi skromne. Oceňujem napríklad svoju manželku, ktorá prestrie sviatočný stôl, vytvorí kyticu na hrob rodičov, opraví si šaty, rozpráva deťom, modeluje betlehem alebo skladá mozaiku z mušlí. Ženy sú anjelmi tohto sveta. Vnášajú do rodiny a spoločnosti krásu a mohli by ju ešte viac prinášať deťom, keby sme im v tom nebránili.

Takisto netreba prepadať módnej vulgarizácii. Učiť sa dobre hovoriť, čisto vystupovať a pestovať gentlemanské mravy, pridať spoločný spev doma alebo pri práci, naučiť sa nejaké verše naspamäť, modlitby aj po latinsky, a tým všetkým trestať vulgárny svet pseudokultúry, že nám nestojí ani za reč.

Na Dreherovej téze o Benediktovej ceste je mnoho pravdivého. Pandemická budúcnosť možno prinesie obnovu domáceho vzdelávania, ručných prác a zdobenia. Ale tiež sa dá čakať, že internet sa stane omnoho mocnejším a nepriateľskejším voči tomuto úsiliu.

Pokiaľ si správne spomínam, na prednáškach ste vraveli, že na katolicizmus ste sa obrátili až v dospelosti. Akú úlohu v tom zohralo umenie?

Veľkú. Podobne ako sv. Augustín vo Vyznaniach, i keď inokedy a inak. Šiel som za krásou a našiel som krásu ešte vyššiu. Flákal som sa, čítal, hral divadlo, mal hudobnú skupinu, snažil sa niečo písať. Mal na tom podiel aj Dostojevskij a Chesterton, básnik a prekladateľ Ivan Slavík, moja žena Klára a určite i moja zosnulá babička Žofia, ktorá ma sama odniesla na krst ešte ako novorodenca. Konverzia ku kresťanstvu v dospelosti potom otvorila nezmerné množstvo pokladov umenia, ako doma, tak aj behom ciest. Mám za čo Bohu ďakovať, neskutočne ma obdaroval.

Foto – Juraj Valach

Odporúčame