Spoločnosť Rozvoj osobnosti 06. február 2021

V bezpečí Keď nás zastihne búrka, treba sa vydať na šíre more

Alessandro D'Avenia
Alessandro D'Avenia

Budúcnosť je v určitých medziach predvídateľná, ale to, čo sa udeje, to, čo príde, je nepredvídateľné.

Budúcnosť je v určitých medziach predvídateľná, ale to, čo sa udeje, to, čo príde, je nepredvídateľné.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Alessandro D'Avenia

Keď nás zastihne búrka, treba sa vydať na šíre more
FOTO – Flickr/Royal Navy

„Zabezpečiť” (tal. mettere in sicurezza), jeden z najviac zneužívaných termínov v dnešnej dobe, vhodný pre zariadenia a prístroje, sa dnes, bohužiaľ, používa pre ľudí, no často s opačnými dôsledkami: „na uvedenie do neistoty” (tal. mettere insicurezza).

Prečo je to tak, že čím viac sa chceme cítiť bezpečne, tým viac sa stávame neistými? „Bezpečnosť“ (tal. sicurezza, v slovenčine poznáme podobné slovo kuratela – opatrovníctvo, opatera) pochádza z latinského slova cura (starosť, úzkosť pre niečo, pre niekoho). No so zápornou, vylučovacou predponou „si”: „v bezpečí“ je potom ten, kto sa zaobíde bez starostlivosti, a teda je bezstarostný.

Ale táto lákavá možnosť eliminácie akejkoľvek „starosti“ je, žiaľ, iba ilúziou, ktorá sa môže stať buď negáciou (zanedbaním starostlivosti, v tal. transcurare) alebo posadnutosťou (poisťovaním všetkého, tal. assicurare): namiesto toho, aby nám pomohla skutočne žiť, robí nás menej schopnými konať v životných búrkach.

Nie sme stroje, ktoré treba pre každý prípad „poistiť“, ale ľudia, ktorí potrebujú, aby im niekto „dodal odvahy“, pretože ruka v ruke so základnými životnými skúsenosťami prichádzajú aj „výpadky“ bezpečia.

Kto sa zamiluje, kto trpí či bytostne túži po niečom... stráca „bezpečnú“ pôdu pod nohami, stáva sa neistým: už sa necíti byť pánom seba samého.

Tvárou v tvár nepredvídateľnému nestačí dať sa do „bezpečia“, pretože to nám bráni v raste.Zdieľať

Zatiaľ čo zvieratá žijú iba pre daný okamih, na ktorý inštinktívne reagujú, my sa neustále projektujeme smerom dopredu. Táto schopnosť plánovať je „budúcnosťou“, to znamená kontrolou, ktorú môžeme mať nad zajtrajškom už od dnešného dňa: na základe svojich financií si môžem naplánovať kúpu domu, na základe charakteristík svojich študentov, postavím pre nich študijný plán našej spoločnej cesty.

Budúcnosť však nedokáže vyčerpať celý „zajtrajšok“. Ako píše Silvano Petrosino, v knihe Škandál nepredvídateľného, ​​pre označenie zajtrajška nepoužívame len slovo „budúcnosť“ (tal. futuro, ktoré pochádza z latinského tvaru slovesa byť, futurus esse, ktoré sa dá preložiť: čo sa za určitých predpokladov bude realizovať), ale aj „to, čo príde“, z latinčiny ad-venire, prísť: jednoducho to, čo sa udeje aj bez povolenia či nášho súhlasu.

Budúcnosť je – v určitých medziach – predvídateľná, ale to, čo sa udeje, čo príde, je nepredvídateľné. Budúcnosť si môžeme naplánovať, ale to, čo príde, sa na druhej strane jednoducho stane.

Auto, skúška, manželstvo žijú v budúcnosti; láska, smútok, dieťa v tom, čo príde neočakávane. Tvárou v tvár nepredvídateľnému nestačí dať sa do „bezpečia“, pretože to nám bráni v raste.

Tí, ktorí sa snažia premeniť to, čo príde – a čo je z povahy veci prirodzene nepredvídateľné – na kontrolovateľný projekt, mučia samých seba aj život, upadajú do strachu a nenachádzajú nové riešenia.

Budúcnosť sa rúca a našu pozornosť si nanovo priťahuje to neočakávané, čo jednoducho prichádza bez varovania.Zdieľať

Veda a technika, s ich vlastným nárokom na absolútnu kontrolu všetkého, nás omámili natoľko, že sme sa rozhodli oklieštiť to nepredvídateľné na jasnú budúcnosť: pokrok sa stal našou modlou.

Ale potom prišiel ten nepredvídateľný cudzinec: vírus. Veda a technika veslujú z celej sily. Budúcnosť sa rúca a našu pozornosť si nanovo priťahuje to neočakávané, čo jednoducho prichádza bez varovania, čomu tvárou v tvár nemôžeme upierať realitu, ani ju dostať úplne pod kontrolu, ale musíme sa tomu otvárať, bojovať, dávať zmysel. To nepredvídateľné nevyžaduje „poistku“, ale „starostlivosť“, čo však neznamená byť nerozvážnym, naopak, potrebujeme nabrať odvahu a vynaliezavosť: z prehnaného strachu a starostí o zajtrajšok môžeme nájsť pokoj v ponorení sa do nejakej práce, pri ktorej sa aj úzkostné myšlienky postupne premenia na plodné uvažovanie.

Keby sme to boli bývali urobili skôr, nemuseli by sme sa celé mesiace „strachovať“ o to, ako urobiť školu bezpečnou, ale „starali by sme sa“ viac o ľudí, najmä o tých najkrehkejších (veď to je základný princíp didaktiky: ak hodinu pripravím tak, aby to pochopili aj tí najslabší žiaci v triede, potom danú látku pochopia všetci).

Keby sme sa boli bývali postarali o rodiny a deti, ktoré to najviac potrebujú, posilnili by sme robotníkov, internetové spojenia pre dištančnú výučbu a podporili by sme zamestnancov školy dvojitými smenami.

Tomu nepredvídateľnému môžeme čeliť jedine tak, že si „zoberieme na starosť“ tých najslabších, že ich budeme podporovať, ako sa len dá a nenecháme ich v izolácii, ako sa to deje s toľkými starými alebo chorými ľuďmi, ktorí sú zbavení starostlivosti vinou preplnených nemocníc.

Keď nás zastihne búrka, musíme riskovať: otvorené more je našou spásou.Zdieľať

Neistota paradoxne vyžaduje vyjsť zo seba smerom k druhému, neutekať pred ním, natiahnuť ruku a nie ju stiahnuť.

Práve preto ma povzbudzuje kapitán Bulkington, nezabudnuteľná postava románu Biela veľryba, ktorému Melville venuje len niekoľko, ale zato monumentálnych riadkov: „Táto dlhá šesťpalcová kapitola je Bulkingtonovou hrobkou bez náhrobku. Chcel by som porozprávať o tom, čo sa mu prihodilo, ako o lodi, ktorá v búrke prepláva blízko pobrežia. Prístav by bol síce ochotný poskytnúť jej prístrešie, prístav je milosrdný, v prístave je bezpečie, pohodlie, ohnisko, večera, prikrývky, priatelia ... Ale v tej veternej búrke je tým najkrutejším nebezpečenstvom pre loď práve prístav, zem. Je nevyhnutné, aby v takom prípade loď unikla pred všetkou pohostinnosťou; jediný náraz zeme, aj keby sa dotkol iba kýlu, by otriasol loďou zhora nadol... So všetkou silou preto rozvinuje všetky svoje plachty, aby sa vzdialila od pobrežia čo najskôr: jej jediný priateľ je pre ňu v tej chvíli tým najurputnejším nepriateľom. Už rozumieš, Bulkington?”

Keď nás búrka zastihne blízko pobrežia, riešením nie je ignorovať ju alebo sa vrátiť do prístavu. Musíme riskovať: otvorené more je našou spásou.

Zajtrajšok je súčtom budúcnosti a toho nepredvídateľného, ale vo chvíľach, keď to nepredvídateľné si chce vziať náš celý zajtrajšok, je potrebné prijať jeho výzvu, aby sme dokázali vzdorovať a vymysleli niečo nové, pretože iba to nepredvídateľné nás núti prebudiť sa z našej letargie unavených návykov zbavených života, ktorý by sme namiesto nich tak veľmi potrebovali.

Iba vďaka tomu, že pôjdeme v ústrety stretnutiu s tým, čo sa deje, budeme schopní premeniť to nepredvídateľné na novú budúcnosť, budúcnosť, ktorá nebude taká, ako sme očakávali, ale bude oveľa bohatšia a prekvapivejšia.

Práve preto, že v nás splodila to nepredvídateľné.

 

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0