Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Výchova Rodina
06. február 2021

Rodičia na home office

Kvôli práci odkladáme deti pred obrazovky

Skĺbiť prácu z domova so starostlivosťou o deti je problém. Odborníci varujú, že ak to rodičia nezvládnu, narušia svoje vzťahy.

Kvôli práci odkladáme deti pred obrazovky

Ilustračné foto – Flickr.com/Sean Dreilinger

Home office alebo práca z domu. Dlhý čas sme túto možnosť vnímali ako benefit firmy. Až kým nevypukla pandémia Covid-19. 

Skĺbiť prácu z domova so starostlivosťou najmä o menšie deti v škôlkarskom veku má problém čoraz viac rodičov. Aj keď vláda umožnila v niektorých okresoch otváranie škôlok a základných škôl prvého stupňa, sám minister školstva pripustil, že to nemusí byť nadlho.

„Možno v priebehu dvoch, troch, štyroch týždňov nastane situácia, že budeme opäť zatvárať,“ zdôraznil minister Branislav Gröhling

Navyše pribúdajú po celom Slovensku mestá, ktoré sa rozhodli pre zlú epidemiologickú situáciu škôlky a školy neotvoriť. 

Niektorí rodičia rezignovali

„Posledné týždne som úplne rezignoval. Menšie deti dostali mobil a riešil som len raňajky, obed a ich základné potreby. Jednoducho, ja musím pracovať,“ hovorí Michal z Bratislavy.

Michal takto vyriešil situáciu, ako zvládať home office a zároveň sa starať o malé deti, ktoré sú celé dni doma. Jeho manželka má prácu, ktorú nemožno vykonávať z domu, a preto starostlivosť o deti ostala počas dňa na ňom.

Okrem dvoch škôlkarov majú doma prváka, ktorý bez pomoci dospelého online vyučovanie nemá šancu sám zvládať. „To bol ten moment, keď som si povedal – a dosť. Buď sa zbláznim, alebo menšie deti zabavím pred obrazovkou. Samy sa na taký dlhý čas zabaviť nedokázali,“ povedal Michal.

Z toho, čo sa u nich deje, je veľmi frustrovaný. Doma sú deti, ktoré si vyžadujú jeho pozornosť a ktorú by im on rád dal, ale nemôže, lebo zamestnávateľ si zase vyžaduje plné pracovné nasadenie. „V rovnakom čase mám byť plnohodnotný rodič aj plnohodnotný zamestnanec. Ale to je nemožné. A najviac si to odnesú naše deti,“ dodáva.

Deti strácajú schopnosť hrať sa

„Neviem, ako dlho to takto s manželom vydržíme,“ hovorí Jana z Pezinka. Ona aj jej manžel pracujú teraz z domu, doma sú aj ich deti. Obaja chlapci sú škôlkari, jeden bude mať päť rokov, druhý je o rok starší.

Jana nechápe, ako táto spoločnosť vôbec vníma home office. Do škôlky mohli doteraz chodiť len deti rodičov, ktorí pracujú v prvej línii, alebo tých, ktorým druh práce neumožňuje vykonávať ju z domu.

„Čiže keď pracujem z domu, akoby som nič nerobila? Mám mať okrem osemhodinového pracovného času aj kapacitu na plnohodnotnú celodennú starostlivosť o deti! Ale to je predsa nemožné,“ hovorí Jana.

Obaja s manželom majú prácu, ktorú musia vykonávať v bežný pracovný čas, teda od rána do podvečerných hodín. Keď má jeden z nich voľnejšiu chvíľku, snaží sa byť s deťmi a takto sa usilujú pri nich prestriedať.

Ide však maximálne len o polhodinky. Keď sa potrebuje dlhšie nerušene venovať práci alebo komunikovať so zákazníkmi a aj manžel má niečo neodkladné, Jana priznáva, že si vypomáhajú televíziou či tabletmi.

„Nepáči sa mi to, ale nemali sme to ako vyriešiť. Podľa mňa až príliš veľa času trávia naše deti na tabletoch, pred televízorom. Áno, dokonca náš päťročný syn hrá s bratom aj na playstation. Keď to spočítam za celý deň, trávia takto aj tri či štyri hodiny,“ hovorí.

„A mám pocit, že jediný, kto z toho nie je nadšený, som ja,“ dodáva. Jej manžel v tom až taký veľký problém nevidí. „Je digitálna doba a my máme digitálne deti, hovorieva môj muž.“

Jana však na svojich deťoch pozoruje, že trávenie času pred obrazovkami má na ne negatívny vplyv. Synovia akoby strácali schopnosť hrať sa. Kým ešte pred pár týždňami spolu vymýšľali rôzne hry alebo skladali lego, teraz leží stavebnica v kúte bez povšimnutia. Nič ich nevie zaujať.

„Vôbec sa už nehrajú ako predtým, len čakajú, kedy im zapneme počítač,“ dodáva nešťastne.

Viacerí rodičia, ktorí sa ocitli v podobných situáciách, tvrdia, že im ide už o zdravie. Je to neustály stres, napätie, boj o čas, boj detí o pozornosť, v tomto všetkom len ťažko hľadajú čas na vlastný relax. A teraz, keď sa nesmie prechádzať okresmi a navštevovať s inými rodinami, u mnohých vypadáva aj pomoc starých rodičov.

Prečo rodičia neriešia túto ťažkú situáciu cez pandemickú OČR? Problém je v tom, že firmy, ktoré ponúkajú home office, toto veľmi neakceptujú. Dali sme vám možnosť pracovať z domu, tak si to zariaďte! Mladé rodiny s malými deťmi sú v drvivej väčšine zaťažené hypotékami a nemôžu si dovoliť v týchto ťažkých časoch ohroziť aj svoje pracovné miesto.

Rodičia musia vlastné deti odmietať

A tak sa snažia, ako vedia. Často aj za cenu, ktorú reálne spoznajú až v budúcnosti. Všetci rodičia, s ktorými sme o tejto situácii hovorili, nám nezávisle od seba spomenuli rovnakú vec, ktorá ich najviac trápi. Každý deň musia kvôli práci nespočetne ráz odmietať vlastné deti.

Boja sa, čo si z toho ich deti do budúcnosti odnesú. Podľa odborníkov, ktorých sme oslovili, sú ich obavy opodstatnené.

„Veľmi ma trápi, že musím odmietať vlastné dieťa, mám obrovské výčitky, že som zlá mama, že uprednostňujem prácu a nevenujem sa dcérke. Deti majú mať režim a majú sa rozvíjať a ona odo mňa stále počúva: teraz nemôžem, musím pracovať. Ešte mám prácu. Máme teraz len hodinku, aby sme šli von, a musíme sa rýchlo vrátiť, aby som mohla pracovať,“ hovorí Lenka z Bratislavy, mama takmer päťročnej dcérky.

Ako hovorí, snaží sa jej všetko vysvetliť, že by s ňou chcela byť, len nemôže. Ale nie je si istá, že to dieťa v tom veku dokáže pochopiť.

Čím dlhšie to trvá, tým má Lenka väčší problém stotožniť sa s prácou z domu. „Je to nesmierne únavné, demotivujúce a zaťažujúce. A už vôbec to nie je dobré pre deti. Len ich odkladáme,“ hovorí.

"Deti majú mať režim a majú sa rozvíjať a dcérka odo mňa stále počúva: teraz nemôžem, musím pracovať." Zdieľať

Tým, že je jej dcérka jedináčik, je naučená zahrať sa dlhšie aj sama. A v najhoršom vypomôže televízor. „To je u nás to, čo zaberá. Počítač, tablet či mobil jej nedávam, ale pre ten televízor mám výčitky,“ hovorí.

„Keby som mala pandemickú OČR, tak by som si to s malou neskutočne užila. Nemusela by som čas deliť medzi ňu a prácu,“ dodáva Lenka. Ani jej by to však zamestnávateľ netoleroval.

Inzercia

Lenka pracuje v medzinárodnom korporáte, ktorý je založený na mesačných, kvartálnych a koncoročných uzávierkach. December a január sú pre ňu pravidelne dva najnáročnejšie mesiace v roku. Zatvorenie škôlok tak prišlo v čase, keď napriek sedemapolhodinovému úväzku reálne pracuje 10 až 14 hodín denne. Po dlhom dni, ktorý kúskuje medzi prácu a dieťa, tak často dorába veci ešte aj v noci.

Lenkina situácia je o to ťažšia, že okrem päťročnej dcérky sa musí starať o 71-ročnú mamu, ktorá má diagnostikovanú demenciu Alzheimerovho typu. Jej mama navštevuje denný stacionár, v ktorom však viac nie je ako je pre častú karanténu, keď sa v tomto zariadení zistí klient pozitívny na Covid-19.

Jej manžel musí ako vedúci skladu chodiť do práce osobne. Pracuje na zmeny a, ako hovorí Lenka, keď príde z práce, rýchlo sa naje a hneď sa snaží dcérke venovať. „Manžel chodí z práce fyzicky unavený, napriek tomu sa snaží pomôcť, ako vládze. Potrebujem totiž pomoc nielen pri dcérke, ale aj pri mame.“

Podľa Lenky sa jej manžel momentálne venuje dcére viac ako ona, a to aj napriek tomu, že s ňou reálne trávi menej hodín. „Jeho čas s dcérou je plnohodnotnejší, lebo keď príde, môže hodiť prácu za hlavu a oddeliť ju od súkromného života. Mne sa to stále prelína.“

Lenka si myslí, že pri jej pracovnom zaťažení, keď posledné dva mesiace musela odpracovať aj niekoľko víkendov, sa o kvalite času strávenom so svojím dieťaťom nedá hovoriť. „Som so svojou dcérou málo a keď aj s ňou som, duchom som inde a často od nej odbieham. Je to frustrujúce,“ dodáva na záver.

Nie za všetko môže koronakríza

Čo sa bude s našimi deťmi diať, keď ich už v takomto útlom veku budeme pravidelne odkladať pred obrazovku, aby sme mohli nerušene pracovať? „Je to veľmi krutá realita. Pre vývin dieťaťa nemôže byť nič horšie ako tzv. umelý rodič, teda akékoľvek médium v rukách, či je to mobil, tablet, počítač, alebo playstation,“ povedala pre Postoj hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva na detskú psychiatriu Terézia Rosenbergerová.

Podľa nej tak dieťa prichádza o to najcennejšie, emocionálnu a sociálnu inteligenciu. Dieťa je pánom zábavy, môže ju zrušiť, vypnúť, púšťať si ju dookola. Nemusí nikoho počúvať, prispôsobovať sa, komunikovať s druhými. 

Okrem psychického zdravia sa to odráža aj na telesnom zdraví našich detí. „Zostanú zhrbené, kazia sa im oči, sluch, chýba im pohyb, zručnosti, ktoré by mali prirodzeným vývinom získavať zdravým pohybom. Týmto deťom chýbajú sociálne zručnosti, nemajú kamarátov, nevedia sa hrať, spolupracovať, ustúpiť inému, strácajú schopnosť prispôsobiť sa,“ dodáva.

Navyše, keď malé deti trávia neprimerane dlhý čas pred obrazovkami, môžu si vybudovať základy pre budúcu závislosť od počítačových hier. „Je to rýchla cesta k devastácii duše,“ myslí si detská psychiatrička.

Aj detská psychiatrička uznáva, že súčasná situácia nie je pre rodiny dobrá. „V rodinách je mnoho napätia, nepokoja a hádok. Rodičia sú zúfalí, nahnevaní, nakoniec sú radi, keď dieťa nevidia, keď si niečo robí a je pokoj,“ hovorí Rosenbergerová.

Upozorňuje však, že nie všetko má na svedomí pandémia. „Je veľa rodičov, ktorí aj keď nepracujú, s deťmi sa nehrajú. Sami surfujú na sieťach, telefonujú a deti si veľmi nevšímajú. Súčasní rodičia sa deťom venujú menej, menej sa s nimi hrajú. Sú síce náročnejší na výkon, sú viac hyperprotektívni, ale na druhej strane sú málo všímaví k potrebám dieťaťa,“ myslí si lekárka. Zo svojej praxe vidí, že viacerí rodičia venujú málo pozornosti emocionálnemu rozvoju dieťaťa.

Podľa nej súčasná situácia, keď rodič musí svoje dieťa odmietať kvôli práci a posielať ho, aby trávilo čas samo, je najhoršia pre najmenšie deti. „Čím menšie dieťa, tým je to horšie. Deti sú rôzne, niektoré môže reagovať pasivitou, depresiou, iné sa, zase, naopak snaží zaujať rodičov poruchami správania či stravovania. Zvlášť malé deti prestávajú jesť alebo trpia poruchami spánku,“ dodáva s tým, že niektoré z nich sa dokonca opäť pomočujú, čím sa snažia vrátiť späť do obdobia, keď ešte rodičia mali naň čas.

Detská psychiatrička rodičom radí, aby si s deťmi dohodli denný režim. Najskôr práca, po nej spoločne strávený čas. Nemusí ísť pritom len o hru. Aj spoločné upratovanie či varenie je pre deti činnosť, pri ktorej majú pocit vlastnej dôležitosti pre fungovanie rodiny. Podľa odborníčky je veľmi potrebné, aby v čase, keď sú doma rodičia aj deti, mali zaužívané spoločné stravovanie.

Rodičia sa môžu s deťmi dohodnúť na povinnostiach, ako aj na následnom programe. „Deti v predškolskom veku môžu dostať za úlohu kresliť, skladať niečo z kociek, niečo upratať. Aj ony by mali dostať malé úlohy, ktoré potom rodič odmení,“ radí odborníčka.

Home office môže kaziť naše vzťahy

O tom, že súčasná situácia je veľmi ťažká pre rodičov i pre deti, je presvedčený aj psychiater Michal Patarák. Myslí si, že v niektorých prípadoch je skutočne ťažké skĺbiť home office rodičov a starostlivosť o deti, keďže za obvyklej situácie časť tejto starostlivosti preberajú škôlky či školy.

"Aj samotný rodič má tiež potrebu interakcie s dieťaťom. Tejto potrebe sa mimo psychológie a psychiatrie komplexne hovorí láska." Zdieľať

To, že aj deti v predškolskom veku teraz trávia pred obrazovkami celé hodiny, podľa neho vôbec neznie dobre. Zásadné však je, ako dokážu rodičia vykryť tie časti dňa, v ktorých sa nevenujú práci. „A či k tomuto vykrytiu vôbec dochádza. Pretože potom to už hraničí so zanedbávaním emocionálnych potrieb dieťaťa, s jeho odmietaním, s tým, že sa mu v kritickej fáze vývoja odoberá to najdôležitejšie: pozornosť, dotyk, láskavé slovo či spoločne strávený čas,“ myslí si Patarák.

Ak sa však rodičia dokážu po práci deťom aktívne venovať, tieto hodiny pred obrazovkami vedia vykompenzovať. „Keďže sa však pozerám na neúmerné vystavenie detí technológiám skepticky a vychádzam z tejto negatívnej perspektívy, rozhodne nejde o šťastné obdobie pre interakciu rodiča s dieťaťom,“ tvrdí.

Z tejto situácie je podľa neho enormne frustrovaný aj samotný rodič, ktorý má tiež potrebu interakcie s dieťaťom. „Tejto potrebe sa mimo psychológie a psychiatrie komplexne hovorí láska,“ dodáva.

Michal Patarák upozorňuje rodičov na nebezpečenstvo, ktoré deťom hrozí, ak už v takom nízkom veku trávia značný čas hraním hier v mobiloch či na tabletoch. Môžu si totiž osvojiť veľmi nešťastný a potenciálne patogénny model zaujatia pozornosti a zvládania stresu, a keď budú v budúcnosti riešiť svoje negatívne psychické stavy, môžu pri pokuse znížiť úzkosť alebo smútok automaticky siahnuť po technológiách namiesto konštruktívnych a zrelších spôsoboch upokojenia.

„Znižujú tým svoje sociálne a komunikačné schopnosti, fyzickú aktivitu a pohyb a to sú faktory, ktoré predisponujú nielen k závislosti, ale aj k iným psychickým poruchám.“

Odborník potvrdzuje, že pandémia a opatrenia s ňou súvisiace môžu skutočne narušiť naše rodinné vzťahy, ako aj vzťah dieťaťa k rodičom. Všetko závisí od toho, ako veľmi je dieťa odmietané. „Či sa naň kričí, či sa ponižuje za to, že nedokáže byť chvíľu ticho, či je nespokojný rodič agresívny na reakcie dieťaťa, ktoré sú pre jeho vek prirodzené,“ vysvetľuje Patarák.

Takéto malé dieťa totiž nie je schopné úplne pochopiť, že rodič má veľa práce a musí teraz vydržať bez neho. „Emocionálne sa môže od neho vzdialiť, môže to narušiť ich vzťahovú väzbu. Racionálne mechanizmy detí v predškolskom veku nie sú natoľko vyvinuté, aby im pomohli zniesť masívnu frustráciu, ktorej sú mnohé z nich vystavené.“

Na druhej strane však chápe rodičov, ktorí sú vystavení vonkajším tlakom. „Deň má len 24 hodín a v noci sa spí – inak to byť nemôže,“ hovorí. Rodičom radí, aby deťom prejavovali lásku, komunikovali s nimi a hlavne sa snažili znášať bez agresívnych prejavov to, keď sa dieťa nebude vyhovujúco správať. „Táto doba je totiž ťažká nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov,“ zdôrazňuje.

Rodičia by mali deťom ukázať, že v prestávkach medzi prácou nie je nutný počítač ani mobil, že ani rodič ho nepoužíva, keď nemusí. Odporúča im robiť si krátke pracovné prestávky, cez ktoré by mohol plnú pozornosť venovať deťom.

 „Nech sa rodičia snažia nájsť čas na spoločný pohyb, hru a smiech – ten naozaj lieči,“ radí odborník.

Odporúčame