Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
14. február 2021

Zápisky z trolejbusu

O čo mi ide? O pokoj či o víťazstvo?

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Táto je o konflikte.

O čo mi ide? O pokoj či o víťazstvo?

Ilustrácia: Jan Heralecký

Aj na Slovensku pôsobí istá nadnárodná spoločnosť, ktorá poskytuje právnu ochranu osôb. Nad každým vodičom MHD totižto visí gilotína – paragraf všeobecného ohrozenia. Preto sa niektorí vodiči v tejto spoločnosti poisťujú pre prípad nehody. Podaktorí ich služby už aj s úspechom využili.

Spoločnosť poskytuje dvadsaťštyrihodinové poradenstvo, samozrejme, len na poistené oblasti života. Je dobré vyznať sa v miestnej legislatíve a mať na telefóne právnika, ktorý nie je rozrušený aktuálnym problémom a má poruke potrebné zákony.

Piatok, popoludňajšia služba na linke 64

Po 22.00 je už len zopár cestujúcich. Ešte dve kolá a domov. Na tmavej zastávke smerom do mesta pri ceste vidím len jedného človeka. Zoberiem ho a zatváram dvere, keď zrazu sa pri dverách objavia muž a žena s kuframi a stane sa, čo nechcem – ženu s kufrom privriem. Neregistroval som ich. Zrejme stáli v tmavom kúte zastávky a vyštartovali štýlom: „Veď to stihneme.“

S kuframi sa chodí na stanicu a ja na stanicu nejdem, idem len okolo, preto možno zaváhali a až na poslednú chvíľu sa rozhodli nastúpiť, respektíve dať sa privrieť.

„Ty debil…, nevidíš, že nastupujeme?“ Zvolala privretá pasažierka uvedenú myšlienku asi štyrikrát v rôznych podobách.

Vošiel som do salónu medzi troch-štyroch pokojných pasažierov a dve nazúrené sane.

„No čo, ty…, čo chceš?“ Pridal sa k nej muž proti mne, pôvodcovi privretia.

Odrazu ma zalial neuveriteľný pokoj a ja som s prekvapením počúval, ako vyslovujem, vlastne nie ja, ale niekto iný cez moje ústa:

„Prepáčte, veľmi sa vám ospravedlňujem, nevidel som vás.“

„No jasné, nevidel! Načo tam máš to zrkadlo?“

„Prepáčte, veľmi sa vám ospravedlňujem, nevidel som vás.“

Ticho.

Inzercia

„Aj vy prepáčte, pán šofér, sme strašne nervózni.“

Zrazu sa salónom rozlial pokoj, tuším ešte aj motor bežal tichšie a pokojnejšie.

Zatváram dvere, sadám za volant a ideme ďalej.

Čo sa to stalo?

Rozmýšľam. Má vždy zmysel niečo vysvetľovať?

Nevidel som vás, lebo je tma a prišli ste neskoro. Keď zvoní zvonec, už nastupovať nemáte. Preto som vás privrel a tiež preto, lebo nám odpojili tlačidlo na urýchľovanie zatvárania dverí, ktorým sa dali otvorené dvere podržať. Keď sa jedno krídlo zatvorí, už ho neviem znovu otvoriť, pretože sa musia obe krídla zatvoriť a až potom sa dajú znovu otvoriť. Vymyslel to náš nadriadený, pretože prišli sťažnosti na privretie cestujúcich do dverí, ale chybu robia cestujúci, ktorí nastupujú, keď už zvoní zvonec, potom ich to privrie a rozčuľujú sa a nadávajú ako vy. A ja som nervózny a nedám v rozčúlení pozor, a keď prídete na poslednú chvíľu, tak sa vlastne ani nič iné nedá čakať…

Oplatí sa poznať „nadsvetovú“ legislatívu a nechať hovoriť za seba právnika z iného sveta, ktorý sa vyzná v ľudskej duši a tiež poskytuje dvadsaťštyrihodinové zastupovanie: „… až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu, veď to už nie vy budete hovoriť…“

Úprimne vyslovená veta „Prepáčte, ospravedlňujem sa…“ má moc. Má väčšiu moc ako zástup obhajcov, pretože prináša pokoj.

Niet víťaza ani porazeného, ale je pokoj.

O čo mi ide? Ide mi o pokoj či o víťazstvo?

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Odporúčame