Spoločnosť 23. január 2021

V prítomnosti Nemôžeme iba čakať, že táto noc raz pominie

Alessandro D'Avenia
Alessandro D'Avenia

V týchto časoch „na diaľku“ je telo rozhraním medzi neprítomnosťou a prítomnosťou. Ale čo v skutočnosti znamená „v prítomnosti“?

V týchto časoch „na diaľku“ je telo rozhraním medzi neprítomnosťou a prítomnosťou. Ale čo v skutočnosti znamená „v prítomnosti“?

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Alessandro D'Avenia

Nemôžeme iba čakať, že táto noc raz pominie
FOTO – Flickr/Farid Iqbal Ibrahim

Práve telom demonštrujeme skutočnosť, o ktorej sme presvedčení, že celý náš život je duch a telo. Sme „prítomní“, keď sú duch a telo zjednotené a život sa rozvíja v tej miere, ktorou sa umocňuje toto spojenie.

Ak sa, naopak, duch a telo vzďaľujú od seba, život stráca chuť, je „odsunutý“ na vedľajšiu koľaj: zakaždým, keď sú tieto dve dimenzie oddelené, dochádza k malej smrti, pretože telo bez ducha je mŕtvolou a duch bez tela je fantazmou.

Existujú totiž dve skúsenosti, ktoré viac spájajú telo a ducha: bolesť a láska, ktoré vždy predstavujú výzvu – „vyvolanie k tabuli“ pre nejaké „ty“ s veľmi konkrétnym menom a priezviskom. Máme škaredý zlozvyk nezúčastňovať sa na živote tým, že sa identifikujeme iba s časťou seba samých: majetkami, rolami, skutočnými alebo domnelými, ktoré zastávame v spoločnosti, ktorým však nemôžeme zveriť našu úplnú „prítomnosť“, pretože podliehajú náhode, módam a času, zatiaľ čo my sme vždy oveľa viac než len to, čo máme, robíme alebo ako vyzeráme.

A kedy, naopak, môžeme zakúsiť radosť z tejto integrálnej prítomnosti? Keď chceme, aby sa náš život vydaril, potrebujeme dobre gazdovať s pôdou, ktorú sme dostali do správy – bolesťou, skrze ktorú sa rodíme, a láskou, ktorú sme dostali a darovali, aby sme mohli rásť. V oboch prípadoch práve tieto dve sily spôsobujú, že sa naše meno zhoduje s pravdou o nás samých.

Spisovateľ Raymond Carver to hovorí veľmi dobre v niektorých veršoch. Našiel som ich v jednej peknej knihe, ktorá len prednedávnom uzrela svetlo sveta (Kreatúry teplej krvi a nervov); sú to verše, v ktorých opisuje lásku medzi ním a jeho manželkou:

 

„Ale potom

šli sme von na balkón s výhľadom na rieku a staré mesto.

A zostali sme tam bez slov.

Nahí. Pozorujúc, ako sa obloha vyjasňuje.

Takí šťastní a dojatí. Akoby

sme tam boli zasadení

práve v tom momente.“

 

Slovo „moment“ (tal. momento) pochádza zo slova pohyb (tal. movimento , ktoré stráca jednu slabiku (ide o slovnú hračku so slovom pohyb, z ktorého ak odstránime slabiku „vi“, dostaneme slovo moment). Podobne, láska a bolesť – smerodajné pohyby života, ktorý sa chce vždy znovuzrodiť a rásť, mu pomáhajú oslobodiť sa od toho, čo ho uväzňuje.

Láska a bolesť nás vyzliekajú z našich noriem, výkonov, myšlienok zväzujúcich náš život, ktorý sa pritom chce iba naplniť a priniesť ovocie. Nikdy som „neexistoval“ tak veľmi ako vo „chvíľach“, v ktorých som trpel, bol milovaný a miloval. Kto nie je milovaný, kto nemiluje, kto netrpí, uniká z tých dôležitých pohybov/momentov života, nemôže sa tak znovu narodiť, a teda ani nerastie, pretože život sa obnovuje a rastie v riziku: človek síce môže zostať nažive zo zvyku, ale skutočne živým sa stáva iba vďaka nepokoju.

Túžba, to je netrpezlivosť z budúcnosti, jej precítená a prorocká predchuť a očakávanie. Zdieľať

Keď nám radosť zhasína, riešenie sa nenachádza mimo nás, ale tam, kde má život svoje korene: v uzle lásky a bolesti, ktorý nazývame túžbou, pretože tá je zároveň nedostatkom a hybnosťou; nie nedostatkom, ktorý nás blokuje, ale ktorý nás pozýva skúmať, riskovať.

Túžba, to je netrpezlivosť z budúcnosti, jej precítená a prorocká predchuť a očakávanie. Sloveso riskovať pochádza zo slovesa, ktoré malo znamenať prerezanie, prestrihnutie pupočnej šnúry, aby bol človek schopný vydať sa do dobrodružstiev života tam vonku. V opačnom prípade by sme skončili ako George Gray, jedna z postáv pochovaných na nádhernom literárnom cintoríne, ktorý si predstavoval pán Edgar Lee Masters v zbierke básní Spoon River. Pán Gray zomrel s výsadou môcť sa pravidelne pozerať na svoj náhrobný kameň:

 

„Mnohokrát som pozoroval

náhrobok, ktorý mi vytesali:

loď v prístave so spustenou plachtou.

V skutočnosti to nepredstavuje môj prístav,

ale môj život.

Lebo láska sa mi ponúkla, ale utiekol som pred jej lichôtkami;

bolesť mi zaklopala na dvere, ale dostal som strach;

ctižiadosť ma zavolala, ale obával som sa rizík.

Napriek tomu, vždy som dychtivo túžil dať životu zmysel.

Ale až teraz viem, že treba zdvihnúť plachty

a nechať sa unášať vetrami osudu

kamkoľvek, kde ženú loď.

Dať životu zmysel môže vyústiť do šialenstva,

ale život bez zmyslu je trýzňou

nepokoja a márnej túžby – je to loď, ktorá vášnivo túži po mori, ale príliš sa ho bojí.“

 

Toto naše bytie „na diaľku“ (tal. da remoto) oslabuje alebo dokonca odstraňuje túžbu. Avšak vzdelávanie má slúžiť na „zveľaďovanie“ a určite nie na „odstránenie“ životov. Práve preto sa nemôžeme obmedziť na očakávanie toho, že táto noc raz pominie, predovšetkým keď berieme do úvahy najmä mladých ľudí, pre ktorých je túžba tým najvitálnejším impulzom k ich rastu. Ako si ju teraz možno vypestovať?

Každý rodič a učiteľ sa bude musieť o to pričiniť. Dozvedel som sa, že v dňoch, ktoré predchádzali novému obmedzeniu pohybu, sa v Miláne niektorí študenti stretli na námestí pred školou, kde si sadli na zem, dodržiavajúc pritom navzájom od seba predpísaný odstup a s ochrannými pomôckami sledovali na svojich prístrojoch dištančné vzdelávanie svojich učiteľov zatvorených v prázdnych učebniach z tej istej školy.

Symbolické gesto, ktoré nám dospelým pripomína, že aj v zatvorených školách je spojenie tela a ducha tým, čo umožňuje „prítomnosť“. A my predsa nechceme, aby sa z nich stali ľudia podobní Georgeovi Greyovi, ale aby sa z nich stal zástup chlapcov a dievčat, ktorí sú schopní obstáť duchom i telom v pohyboch/chvíľach (v tal. mo(vi)mento) života, aby každý mohol odpovedať životu: „Prítomný, tu som!“

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0