Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
22. január 2021

Svet v kocke

Biden začal žmurkaním na progresívnych radikálov

Joe Biden prezidentom USA, grécko-turecký konflikt sa stupňuje, v Taliansku sa otriasa vláda, poľské deti idú do škôl. 

Biden začal žmurkaním na progresívnych radikálov

Joe Biden s ochranným rúškom gestikuluje počas príchodu na inauguráciu 46. prezidenta USA. Foto TASR/AP

Prinášame komentovaný prehľad udalostí zo zahraničia. Jeho autormi sú Lukáš Krivošík (USA), Christian Heitmann (Grécko verzus Turecko), Martin Hanus (Taliansko) a Jozef Majchrák (Poľsko).

USA: Nový prezident

Joe Biden zložil v stredu prísahu ako 46. prezident Spojených štátov amerických. Sledovať dianie okolo jeho uvedenia do funkcie na amerických televíznych staniciach bolo zvláštnym zážitkom. Novinári, ktorí udalosť komentovali, sa ani nesnažili predstierať vecnosť alebo nadhľad. Väčšina z nich netajila radosť, pohnutie a dojatie, že éra nenávideného Donalda Trumpa sa konečne skončila.

Miestami sa divák cítil až trápne. Napríklad David Chalian z CNN prirovnal rad svetiel v blízkosti Lincolnovoho pamätníka k Bidenovým vystretým rukám, objímajúcim Ameriku. Metafora, akú by divák čakal skôr od spravodajstva severokórejskej televízie o Kim Čong-unovi.

Samozrejme, Biden je svojím umierneným naturelom celkom iný typ politika než odchádzajúci Trump, ktorý po prehratých voľbách rozoštvával svoje voličské davy, čo viedlo až k útoku na Kapitol. Ale ak chce byť Biden zjednotiteľom, ako deklaruje, nie celkom mu to vyšlo. Vo svojom príhovore síce vyzval k celonárodnému zmiereniu, ale rečami o „bielych supremacistoch“, ktoré jasne smerovali kTrumpovým voličom, opäť rozdeľoval. „Označiť významnú časť americkej verejnosti za bielych supremacistov, rasistov a nativistov je neobvyklý spôsob volania po národnej jednote“, napísala americká konzervatívna publicistka a kriminologička Heather Mac Donaldová pre portál City Journal.

Ďalším problémom je, že Biden od začiatku prevzal perspektívu hnutia Black Lives Matter, ktoré vidí Ameriku ako nenapraviteľne rasistickú krajinu a z dejín krajiny chce vymazať všetkých dejateľov, ktorí nezodpovedajú dnešným normám. Biden tým chce upokojiť najmä progresivistické krídlo strany, ktoré je mimoriadne hlučné, ale či tým upokojí rozdelenú spoločnosť, ktorou v minulom roku otriasali nepokoje po smrti Georgea Floyda, je dosť otázne.

Tomuto profilu zodpovedajú nielen reči, nominácie, ale aj symbolické gestá. Biden zo svojej kancelárie, Oválnej pracovne v Bielom dome, dal odniesť bustu Winstona Churchilla a priniesol tam busty Martina Luthera Kinga, hispánského bojovníka za práva Latinskoameričanov Cesara Chaveza či bývalej prvej dámy Eleanor Rooseveltovej, ktorá sa angažovala za práva černochov v USA. Niežeby si nikto z uvedených nezaslúžil bustu v Bielom dome, problém je v ideologickej selektívnosti, ktorú presadzuje súčasné progresívne obrazoborecké hnutie.

Večer, v deň Bidenovej inaugurácie, sa v meste Portland zhromaždilo v uliciach asi 150 anarchistov nesúcich napríklad transparent s nápisom: „Nechceme Bidena – chceme pomstu! Za vraždy zo strany polície, imperialistické vojny a fašistické masakre.“ Porozbíjali okná na priečelí kancelárie Demokratickej strany štátu Oregon a posprejovali múr anarchistickými symbolmi.

Podobné zhromaždenie asi stovky demonštrantov sa v rovnakom čase uskutočnilo aj v meste Seattle v susednom štáte Washington. Protestujúci spálili americkú vlajku, skandovali heslá za zrušenie úradu ICE, ktorý vynucuje imigračné pravidlá a rozbíjali výklady na obchode AmazonGo či na kaviarni Starbucks.

Joe Biden len v stredu a vo štvrtok podpísal asi tri desiatky exekutívnych príkazov, memoránd, direktív a žiadostí, ktorých cieľom bolo zvrátiť viaceré iniciatívy predchádzajúcej republikánskej administratívy.

USA sa okrem iného vracajú do Svetovej zdravotníckej organizácie a k Parížskemu klimatickému dohovoru. Viaceré Bidenove prezidentské akty sa tiež týkali uvoľnenia imigračnej politiky, sprísnenej za Trumpa (okrem iného nariadil zastavenie stavebných prác na pohraničnom múre s Mexikom). Tretím okruhom boli akty týkajúce sa boja proti pandémii COVID-19.

Osobitne stojí za zmienku exekutívny príkaz o „boji proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity“. Pesimistické očakávania pro-life organizácií voči Bidenovmu prezidentstvu zmapoval tento týždeň kolega Pavol Rábara.

Konkrétne negatívne ekonomické dôsledky bude mať Bidenovo zrušenie povolenia na ďalšiu výstavbu ropovodu Keystone XL, ktorý má privádzať ropu z Kanady do rafinérií v amerických štátoch Illinois a Texas. Tento krok si už vyslúžil aj kritiku odborárov kvôli strate práce asi
tisícky robotníkov pracujúcich na stavbe. Podľa novej demokratickej administratívy si prácu nájdu v zelenej ekonomike.

Grécko: Spor o more s Tureckom v novej fáze

Grécky parlament prijal návrh zákona, ktorým sa grécke štátne územie v Iónskom mori značne rozrastie. Rozšírenie teritoriálnych vôd zo šiestich na dvanásť míľ sa odvoláva na Dohovor OSN o morskom práve, ten však susediace Turecko neuznáva.

Grécko zatiaľ svoje teritoriálne vody rozšírilo iba v Iónskom mori medzi Gréckom a Talianskom. Túto možnosť si však vyhradzuje aj pre svoje východné pobrežie. To, že tak ešte neurobilo, je následkom tureckých vyhrážok, ktoré vyhlasujú tento krok za casus belli a Grécku hrozia vojnou. Grékom patria takmer všetky ostrovy v Egejskom mori.

Rozšírenie teritoriálnych vôd nemá priamy vplyv na nároky na suroviny nachádzajúce sa pod hladinou, tie stanovuje výlučná ekonomická zóna. Tá je omnoho väčšia než teritoriálne vody a môže dosahovať šírku 200 míľ, čiže cez 300 kilometrov. Turecko však odmieta uznať výlučnú ekonomickú zónu Grécka (EEZ) a nárokuje si značnú časť gréckych a cyperských vôd ako súčasť svojho projektu Mavi Vatan – modrej domoviny.

Spor medzi Gréckom a Tureckom vznikol v 90. rokoch, keď si Turecko začalo nárokovať malý neobývaný ostrov Imia. Už predtým si však Turci trúfali na časť gréckej výlučnej ekonomickej zóny. Olej do ohňa dolial nález veľkých ložísk plynu v Stredozemnom mori, ktoré by mohli mať hodnotu stoviek miliárd dolárov. Minulý rok do gréckej EEZ poslalo výskumnú loď Oruç Reis, ktorá v sprievode fregát tureckého námorníctva hľadala ložiská zemného plynu.

Podľa Dohovoru OSN je Grécko síce v práve, no Turecko dohovor odmieta. Počas hlasovania gréckeho parlamentu Turecko v očividne neúspešnom pokuse Grékov zastrašiť vyslalo do gréckeho vzdušného priestoru stíhačky. Grécky parlament zákon prijal bez jediného hlasu proti, 16 poslancov sa zdržalo.

Aj keď rozšírenie teritoriálnych vôd nemení rozsah gréckej výlučnej ekonomickej zóny, má byť signálom, že Grécko sa svojho územia nevzdá. To je obzvlášť dôležité pred novými rokovaniami s Tureckom, ktoré sa majú začať 25. januára.

Turecké ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že nové grécke nariadenie v Iónskom mori nemá žiaden vplyv na situáciu v Egejskom mori a potvrdilo, že rozšírenie teritoriálnych vôd v Egejskom mori považuje za neprijateľné. Turecký minister zahraničných vecí Mevlüt Çavuşoğlu sa zatiaľ osobne k situácii nevyjadril, zhodou okolností sa v stredu stretol s novým veľvyslancom Slovenska v Ankare, Jánom Pšenicom.

Taliansko: Vláda v chaose, Salvini cíti šancu

Kým slovenskú vládu destabilizuje spor premiéra a jeho vicepremiéra, v Taliansku konflikt premiéra Conteho a expremiéra Renziho priviedol súčasnú vládu na okraj priepasti, a to všetko uprostred pandémie a ekonomickej krízy.

Aj tento konflikt má v prvom rade psychologický rozmer: 46-ročný Matteo Renzi bol ešte nie tak dávno populárnym reformným premiérom (sľuboval veľkú reformu na každý mesiac), jeho kométa však vyhasla po prehratom referende pred štyrmi rokmi. V lete 2019 však Renzi opäť politicky zažiaril: vtedajší minister vnútra a líder Ligy Matteo Salvini využil svoju obrovskú popularitu na povalenie koaličnej vlády s Hnutím piatich hviezd, jeho cieľom boli predčasné voľby, v ktorých by zaiste triumfoval a stal sa premiérom.

Tento plán mu prekazil opozičný senátor Renzi, vtedy ešte člen ľavicovej Demokratickej strany (DS). Renzi sa najlepšie zorientoval v situácii, svojou obratnou rétorikou vytvoril na vedenie DS tlak, aby sa predsa len pokúsilo o vládu s päťhviezdičkármi, s ktorými si dovtedy nevedeli prísť na meno.

Bolo to ďalšie dejstvo miestami komického talianskeho divadla: premiér Giuseppe Conte, ktorému predtým Salvini diktoval tvrdo antimigrantský a euroskeptický kurz, sa z večera do rána zmenil na lídra proeurópskej vlády. A Matteo Renzi len pár dní po tom, čo dopomohol vzniku druhej Conteho vlády, opustil rodnú DS a založil hnutie Italia Viva (Živé Taliansko). Veril, že napodobní úspech Emmanuela Macrona a vráti sa opäť na výslnie. Renzi súčasne ďalej podporoval Conteho vládu, keďže predčasné voľby mu nijako nevyhovovali a tváril sa ako budúca hlavná alternatíva voči nativistovi Salvinimu.

Inzercia

Potom prišla pandémia a popularita Conteho rástla do výšok. Navyše sa Conte ukázal aj ako šikovný bruselský vyjednávač, ktorý si rozumie aj s nemeckou kancelárkou. V rámci Plánu obnovy doniesol do postihnutého Talianska balík v závratnej sume 209 miliárd eur. Contemu narástlo sebavedomie, síce celkom netušil, ako s toľkými miliardami zmyslupne naložiť, jeho reformné plány pôsobili vágne, pričom si ich chcel držať v šuflíku. To znervózňovalo vládne strany, no ešte viac Renziho, ktorý mal v sebe vždy reformný drajv a cítil sa vytlačený na okraj.

Okrem toho Renzi nevedel strpieť, že trochu bezradný Conte, ktorého pohrdlivo nenazve inak než „professore“ a ktorý mohol po lete 2019 vládnuť aj vďaka nemu, je taký populárny. Celé mesiace na premiéra tlačil, aby ho pustil k spoluúčasti na reformnom pláne, Conte neochotne, ale predsa ustupoval. No Renziho odpor ku Contemu vyvrcholil minulý týždeň tým, že stiahol svoje dve ministerky a odišiel z vlády, ktorá sa razom stala menšinovou.

Zvonka to nie je jednoduché pochopiť: Renziho stranička má v prieskumoch okolo troch percent, predčasné voľby, ktoré sú teraz akútnou hrozbou, by ho zlikvidovali. Lenže expremiér je avanturistom, kalkuluje s tým, že DS a päťhviezdičkári chcú za každú cenu dovládnuť do roku 2023, takže radšej obetujú premiéra Conteho a dohodnú sa s Renzim na obnovení koalície na čele s novým lídrom. Lenže na Renziho sú koaliční expartneri takí alergickí, že o tom v tejto chvíli nechcú počuť: vláda tento týždeň tesne prežila hlasovanie v Senáte, ale je jasné, že takto sa vládnuť nedá. Preto sa zákulisní hráči snažia pretiahnuť do vládneho tábora pár senátorov z Renziho straničky či zo stredopravého tábora. Renzi sa pritom ďalej ponúka, že je k dispozícii na rokovania a Matteo Salvini, ktorý sa nevie dočkať prevzatia moci, kričí, že všetko iné než predčasné voľby je podvod.

Tento politický blázinec sa deje počas obrovskej zdravotnej krízy a v čase, keď má vláda finišovať so svojím 209-miliardovým plánom, ktorý treba čoskoro poslať na posúdenie do EÚ.

Poľsko: Ide sa späť do školy

V Poľsku sa od pondelka vrátila do škôl časť žiakov. Školy boli zatvorené od 9. novembra minulého roku, keď sa denný počet koronavírusových infekcií pohyboval okolo 25-tisíc. Aktuálne je to pod 10-tisíc.

Naši susedia na jeseň zavreli všetky stupne škôl a na rozdiel od Slovenska nefungovalo ani prezenčné vzdelávanie najmladších žiakov na prvom stupni.

Aj teraz bude výuka prebiehať v obmedzenom režime a do lavíc sa vracajú len žiaci prvého až tretieho ročníka základných škôl. Ako uvádza poľské ministerstvo školstva, v tejto skupine funguje dištančné vzdelávanie s najväčšími problémami. Zároveň dištančné vzdelávanie týchto deti vyraďuje z pracovného procesu veľkú skupinu rodičov.

V školách sa však občas budú môcť objaviť aj ôsmaci a žiaci maturitných ročníkov stredných škôl, pre ktorých budú organizované konzultácie. Ale len v skupinkách maximálne do päť ľudí.

Rozhodnutie pustiť do škôl len tých najmenších sa okrem pedagogických a ekonomických dôvodov opiera aj o skúsenosti z jesennej vlny pandémie, počas ktorej sa nakazilo veľa učiteľov vo vyšších ročníkoch, v triedach s mladšími deťmi však vírus vyčíňal menej.

Zavážilo aj to, že pri vyšších ročníkoch sa nedajú zorganizovať takzvané vzdelávacie bubliny, podľa ktorých má režim v školách fungovať. To znamená, že jednotlivé triedy sa nebudú môcť navzájom miešať ani sa stretávať v šatniach či počas prestávok. Aj keď niektoré školy už avizovali, že takýto prísny režim nedokážu zabezpečiť stopercentne a napríklad učitelia angličtiny budú musieť učiť vo viacerých triedach.

V týždni pred otvorením škôl absolvovalo viac ako 80-tisíc poľských učiteľov testovanie a viac ako tisíc z nich bolo pozitívnych. Testovať by sa učitelia mali opäť o dva týždne.

Rozhodnutie vlády otvoriť školy aspoň pre najmenších žiakov má slušnú verejnú podporu. Podľa prieskumu ho pozitívne vníma okolo 46 percent Poliakov, 29 percent nesúhlasí a 25 percent nemá na to jasnejší názor. Najväčšia stavovská organizácia učiteľov však už avizovala, že bude situáciu pozorne sledovať a ak počty infikovaných pedagógov významne porastú, navrhne vláde opätovné zatvorenie škôl.

V súvislosti s návratom časti detí do škôl sa opäť rozprúdila diskusia aj o poľskej očkovacej stratégii. Pôvodne mali učitelia patriť do prvej skupiny očkovaných, ale kvôli malému počtu vakcín sa vláda rozhodla v maximálnej miere uprednostniť seniorov a učitelia by mali prísť na rad až na prelome marca a apríla. Poľský zväz učiteľov toto rozhodnutie kritizuje a avizuje, že bude tlačiť na vládu, aby ho zmenila.

To, akým spôsobom Poľsko čiastočné otvorenie škôl zvládne, je dôležité aj pre nás. Pretože tlak na podobný krok bude aj na Slovensku narastať a vláda na to bude nútená reagovať.

Odporúčame