Svet kresťanstva Cirkev 19. január 2021

Kňazi – dobrovoľníci V nemocnici nám hovoria: dobre, že ste prišli

Adam Takáč Pavol Rábara
Adam Takáč Pavol Rábara

Spovedajú, povzbudzujú, roznášajú stravu, prezliekajú postele. Ako sa darí kňazom na východe, ktorí prišli pomáhať do nemocníc?

Spovedajú, povzbudzujú, roznášajú stravu, prezliekajú postele. Ako sa darí kňazom na východe, ktorí prišli pomáhať do nemocníc?

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Adam Takáč

Pavol Rábara

V nemocnici nám hovoria: dobre, že ste prišli
Ján Kulan v ochrannom odeve, okolo sú štyria kňazi – dobrovoľníci, ktorí slúžia vo vakcinačnom centre. Foto: archív J. K.

Je piatok večer, krátko pred ôsmou. Kňaz Košickej arcidiecézy Ján Kulan má za sebou prvý týždeň dobrovoľníckej služby v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach. „Keďže som v novembri prekonal covid s miernym priebehom, pomáham na karanténnom oddelení Kliniky infektológie a cestovného lekárstva,“ hovorí do telefónu Kulan, ktorý za normálnych okolností pôsobí ako riaditeľ Arcidiecézneho centra pre mládež.

Keďže pastorácia je aktuálne obmedzená, pridal sa ku skupine kňazov, ktorí sa ponúkli do služby v nemocniciach. V Košiciach ich pomáha 24, ešte pred minulým víkendom sa rozdelili do tímov po piatich, napríklad do vakcinačného či covidového tímu, ďalší usmerňujú prichádzajúcich ľudí. Ôsmi kňazi slúžia po dvojiciach na rôznych oddeleniach vo fakultnej nemocnici na Terase.

V univerzitnej nemocnici na Juhu je päť covid oddelení, v každom je jeden kňaz – dobrovoľník. Ján Kulan pomáha na infektológii, ktorej prednostom je mediálne známy profesor Pavol Jarčuška.

Otec Kulan vraví, že hoci prekonal covid, stále má rešpekt, lebo si uvedomuje, že aj tak existuje riziko, že sa môže znovu nakaziť. „Avšak skutočnosť, že som prekonal toto ochorenie, môže teraz poslúžiť tak, že môžem pomáhať na covid oddelení. Samozrejme, s dodržiavaním všetkých opatrení,“ vysvetľuje. Hneď v prvý deň služby dobrovoľníkom odobrali vzorky krvi na protilátky, aby mohli vyhodnotiť, kedy ich budú môcť vakcinovať.

Na dvoch poschodiach je zhruba 50 pacientov, opisuje svoje aktuálne pôsobisko Kulan. Keďže je tiež psychológom a pomáha v pastorácii vysokoškolákov v Univerzitnom pastoračnom centre sv. Košických mučeníkov, aj v nemocnici poskytuje službu psychológa. „Povzbudenie, poradenstvo, nahrádzam v istom zmysle aj príbuzných a priateľov,“ opisuje.

Nie je to však len o spovedaní či psychologickej podpore, otec Kulan je aj jeden zo sanitárov. Do služby nastúpi o 7.15, keď pomáha s roznášaním raňajok. Zhruba do deviatej je s tým hotový. Potom „prepne“ na duchovnú a psychologickú službu. „I dnes som poroznášal sväté prijímanie, okolo 24 ľudí prijalo eucharistiu, plus som ešte viacerých spovedal, z toho štyria boli z personálu,“ opisuje svoj piatok.

Medzi tými, čo prijali sviatosť zmierenia, bolo aj hluchonemé mladé dievča. „Len cez papier sme si písali a tak sa vyspovedala“. Taktiež udeľuje sviatosť pomazania chorých.

O pol dvanástej začne kňaz s výdajom obeda, vrátane pomoci pri kŕmení niektorých pacientov. Po krátkom popoludňajšom odpočinku jeho služba pokračuje až do večere. Domov ide zhruba o 18.00.

Okrem rozvozu stravy pomáha aj pri prezliekaní postelí či dezinfikovaní. „Takisto som bol aj pri prebaľovaní, jednoducho, čo treba. Popri tom som k dispozícii zdravotníkom, niekedy stačí len s nimi byť, napríklad vypiť kávu, vymeniť si informácie, zážitky,“ vraví Kulan a hovorí o vrelom a srdečnom prijatí zo strany nemocničného personálu. „Viacerí povedali, že sú radi, že som prišiel.“ Ľuďom podľa neho padne dobre, že s nimi niekto prehodí slovo.


Kňaz Ján Kulan.

Kňaz, ktorý si ráno o šiestej odslúži súkromnú svätú omšu v kaplnke „upecečka“, hovorí aj o tom, ako ho priamy kontakt s nemocničným covid prostredím mení. „Teraz, keď vidím pacientov v ťažkom stave a vyčerpaný personál, modlím sa s ešte väčším zanietením,“ vraví. 

Na oddelení vidí ľudí všetkých vekových kategórií, niektorí „lapajú“ po dychu. „Čudujem sa, ako to niekto môže popierať,“ konštatuje.

A dokedy chce pomáhať? Ján Kulan plánuje v nemocnici slúžiť minimálne do konca lockdownu, teda do 7. februára. „Možno aj dlhšie, záležať bude aj na vývoji situácie s pandémiou,“ povedal. Uznáva, že nemocničná služba kňazov je povzbudením i pre ľudí z ďalších profesií, ktorí majú čas a možnosť prísť.

„Z nemocnice nám povedali, že by teraz vedeli zapojiť aj ďalších sto dobrovoľníkov. Povzbudzujem všetkých, čo váhajú, aby sa nebáli. Je to náročná, ale krásna služba. Pán Ježiš nás učí, že čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste to urobili.“

Ak nie sú v umelom spánku, tak len pokývu hlavou

Ako prví začali na východe pomáhať v rámci dobrovoľníckej služby kňazi v Prešove. Do pomoci zdravotníkom nastúpili prví z nich 8. januára. Medzi dvadsiatkou dobrovoľníkov sú aj kňazi z prešovského Univerzitného pastoračného centra Martin Harčár a Marek Varga.

„Veľa ľudí z okolia mi hovorilo príbehy o tom, ako sa oni alebo ich príbuzní ocitli v nemocnici, no kňaz sa k nim nemohol dostať,“ hovorí kňaz Harčár. „Bolo mi ľúto, že mnohí odchádzajú opustení a nezaopatrení.“

Keďže študenti v internátoch už niekoľko mesiacov nie sú, rozhodli sa prijať výzvu dobrovoľníctva v nemocnici. „Najprv sme si mysleli, že pôjdeme pomáhať niekam do skladu alebo merať teplotu pri nemocničnej bráne, no keď nám v prvý deň pri inštruktáži zdravotná sestra povedala, že najviac potrebujú pomoc na covid oddelení, pozreli sme sa na seba a prihlásili sa,“ hovoria.

Priamo na covid oddelení v Prešove pomáha päť kňazov. „Viacerí z ďalších kňazov majú povinnosti aj vo farnostiach, chodia krstiť či pochovávať, a tak prichádzajú do kontaktu s ďalšími ľuďmi, my sme však takmer úplne izolovaní. Aj preto sme do toho išli.“

Prešovská nemocnica má viacero covid oddelení, Martin Harčár je pri pacientoch, ktorí ešte dýchať a komunikovať vládzu, no ich stav sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Marek Varga chodí aj k najťažším stavom, teda k pacientom na umelej pľúcnej ventilácii. „Väčšina z tých, ktorí sú na tom najťažšom oddelení, už má na tvárach kyslíkové masky. Niektoré im umožňujú komunikovať, iné už nie. Ak nie sú v umelom spánku, tak len pokývu hlavou,“ opisuje Varga.

Martin Harčár vraví, že prvotný strach rýchlo opadol. „Povedal som si, že predsa idem do situácie, v ktorej sú tisícky lekárov už niekoľko mesiacov a ich sa nikto nepýtal. Keď som urobil prvý krok, cítil som, že tá neistota postupne odchádza. Samozrejme, stav a atmosféra v nemocnici je mimoriadne náročná. Každé ráno sa zvyknem modliť Žalm 91, v ktorom sa hovorí: ,Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva, (...) nebude sa báť ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie...‘ Snažím sa teda do toho ísť s dôverou a odovzdanosťou a ľudsky sa chránim, ako sa dá. V minulosti tu bol mor či cholera a aj vtedy mnohí išli pomáhať. Vďaka Bohu máme dnes ochranné pomôcky, ktoré znižujú riziko.“


Kňaz Martin Harčár (vpravo) počas služby v prešovskej nemocnici.

Aj prešovskí kňazi pomáhajú, s čím treba, roznášajú jedlo, lieky, kŕmia, polohujú aj prebaľujú pacientov alebo ich sprevádzajú na ošetrenie k lekárovi či na röntgen. „Na oddelení, kde som ja, je iba jeden sanitár, ktorý to nemá šancu stíhať,“ hovorí Harčár.

Ako vysvetľuje, jeho hlavnou náplňou je prejsť každý deň celé oddelenie, čo je viac ako tridsať pacientov, a osloviť ich s ponukou rozhovoru, modlitby alebo spovede. Pacientom v ťažkých stavoch udeľujú sviatosť pomazania chorých. „Mnohí sa vyspovedajú po rokoch. Sú tam aj evanjelici, vtedy sa ich opýtam, či sa spolu pomodlíme Otče náš, lebo veď to máme spoločné.“

Podstatou je podľa Harčára aj Vargu byť pri ľuďoch v ťažkých chvíľach a poskytnúť im útechu a povzbudenie, na ktoré nemajú lekári v týchto bojových podmienkach čas. „Niekedy mi lekár povie – choď, prosím, k tomuto pacientovi, potrebuje sa vyrozprávať, no mňa už čakajú ďalší. Nemajú šancu to stíhať.“

Obaja sa zhodujú, že vidieť, ako znášajú chorobu veriaci a neveriaci. „Tí, čo veria, sú odovzdaní, cítiť z nich pokoj a dôveru. Starší majú často v rukách ruženec.“

No došlo aj k situáciám, keď ich pacienti odmietli a poslali preč. „Niektorí sa hrajú na hrdinov, tvrdia, že im nič nie je, no len čo sa im zhorší dýchanie, chytajú sa poslednej slamky.“ Kňaz Varga má skúsenosť s tým, že viacerí majú aj pocit krivdy, prečo sa ochorenie prihodilo práve im. „Majú v sebe strach a hnev, vtedy sa rozprávať ani nechcú.“

Spovede zdravotníkov? Niektorí sa k nim od jari nedostali

Kapacity prešovskej nemocnice sú podľa kňazov na hrane. Rovnako sú na tom so silami aj tunajší zdravotníci. „V pondelok ráno nám jedna z lekárok po víkendovej službe od vyčerpania skolabovala. Všetci sú extrémne unavení, prežívajú syndróm vyhorenia. Aj kvôli nim má naša prítomnosť v tomto čase veľký význam. Viackrát nám povedali – ako dobre, že ste tu.“

Pozitívne ich vraj prijali aj neveriaci zdravotníci. „Za tie dni, čo sme tu, som sa nestretol s nijakou výčitkou, že zavadziame alebo niečo podobné. Všetci nám ďakujú, cítia, že každé povzbudenie a pomoc sú veľmi potrebné.“

Personál nemocnice podáva nadľudský výkon, ktorý je obdivuhodný. „Nedokážem pochopiť, ako to zvládajú. My tam prídeme na šesť-sedem hodín a od rána sa nezastavíme. Oni sú často v ochranných oblekoch aj dvanásť hodín.“

Ako vraví Harčár, pre mnohých sa ťažký boj nekončí ani po odchode z nemocnice. „Doma majú svoje rodiny, niektorí aj nakazených príbuzných či iné ťažkosti.“

Za duchovnú službu sú mnohí zdravotníci teraz veľmi vďační. „Využívajú sviatosť zmierenia, niektorí sa k nej od jari nedostali. Hovoria mi ťažké príbehy. Mnohí sú v posledných mesiacoch konfrontovaní so smrťou v neúnosnej miere, denne vidia zomierať aj päť-šesť pacientov.“

Dodáva, že niekedy ani nevie, čo im v týchto momentoch povedať, a tak sa s nimi len spoločne pomodlí.

Harčár vraví, že pôvodná dohoda bola, že v nemocnici budú pomáhať do konca lockdownu. „Ten sa teraz predĺžil do 7. februára. Keďže sa však s najväčšou pravdepodobnosťou študenti do UPC-čka ani potom nevrátia a boj s koronou bude pokračovať, premýšľam nad tým, že sem budem chodievať aj naďalej. Aspoň párkrát do týždňa.“

Hoci je nemocnica v súčasnosti miestom, ktoré je plné strachu a temnoty, o to viac vynikajú momenty nádeje.

„Mali sme na oddelení 96-ročného pána, poznal som ho, keďže rovnako ako ja, bol saleziánsky odchovanec,“ rozpráva Harčár. „Bol veľmi usmievavý, chodieval som ho kŕmiť. Vždy veľmi dbal o to, aby nezašpinil posteľné obliečky a aby tak personál nemal viac práce. Nikdy sa nesťažoval, bol veľmi pokojný, trpezlivý, rád žartoval. Jedného dňa, keď som končil službu na oddelení, som mu s úsmevom povedal – držte sa a ak by sme sa nevideli, pozdravujte v nebi. Pomaly som odchádzal, no pri výťahu som akoby počul vnútorný hlas, aby som ešte k nemu išiel. Vo chvíli, keď som prišiel do jeho izby, naposledy vydýchol. Zavolal som personál a spoločne sme sa pomodlili. Jedna zo sestier skonštatovala – aký život, taká smrť. Mala pravdu. Boli sme radi, že odišiel pokojne a zmierený, ešte v ten deň som mu stihol dať eucharistiu,“ opisuje kňaz.

Keď ho zdravotné sestry dávali do poriadku, všimol si, že na stehne má obrovský rez. Opýtal sa ich, čo to je. Povedali mu, že mal operovaný kĺb a rana sa nestihla zahojiť. „Musel mať obrovské bolesti, no nič nedal na sebe poznať. V tej chvíli som k nemu pocítil ešte väčší obdiv. Bol to chlap viery a odovzdanosti.“

„Keď som odchádzal, sestrička ešte dodala – ak by ste v nemocnici boli iba kvôli nemu, malo to veľký význam.“

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0