Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika Komentáre a názory
19. január 2021

Historická skúsenosť

Ako odchádza premiér

Je tu istý predpoklad, že Igor Matovič nebude premiérom štyri roky.

Ako odchádza premiér

FOTO – TASR/Jaroslav Novák

Tí, čo ho majú radi, sa obávajú o jeho zdravie. Jednoducho, takýto tlak nemusí jeho osobnostná konštelácia uniesť ďalšie tri roky. Vedia dobre, že Igor Matovič je vhodný na celkom iný typ politickej práce, ktorá má tiež svoj význam.

Napokon, aj on sám krátko po voľbách úprimne priznal, že nechcel vládnuť, chcel robiť to čo predtým – „nosiča vody“. Neviem presne, čo to znamená. Iba predpokladám, že chcel nosiť vodu a hasiť ňou politické požiare. Ale tie plamene mal zažínať niekto iný.

Tí, čo Igora Matoviča nemajú radi, tvrdia, že nemá premiérsky formát, nevie byť vodcom, štátnikom, má problém dodržiavať dohody. A preto krajine len škodí.

Tí, ktorí Matoviča vnímajú len vecne ako premiéra krajiny, si možno uvedomujú, že aj jeho vinou sa tu tri roky môže vliecť politická kríza. A všetko bude závisieť od toho, koho si práve premiér zadefinuje ako nepriateľa a akú utkvelú predstavu bude mať práve v hlave.

Poniektorí tu už horúčkovito blúznia o referende, ktoré by prinieslo predčasné voľby. Dokonca sú ochotní spájať zber podpisov na referendum s celoplošným skríningom, či čo nás to tieto dni čaká. Áno, ľudia čakajúci na vytretie nosa budú možno naštvaní, ale či si naozaj utíšia svoj hnev práve tým, že podpíšu Pellegrinimu referendum?

Peter Pellegrini by mohol viac času ako blúzneniu o referende venovať napríklad tomu, aby si našiel nejakých nových straníkov. Lebo keď stojí pred mikrofónmi obklopený stále iba bývalými smeráckymi kolegami, nevzbudzuje pocit, že je to nová svieža politická alternatíva.

Máme tu už politickú skúsenosť s tým, keď premiér nebol zároveň predsedom najsilnejšieho politického subjektu. Zdieľať

V istých kruhoch sa tu špekuluje aj o úradníckej vláde. Áno, takéto sny sa z času na čas objavujú, sú to také obľúbené akademické či kaviarenské témy, keď už je zúfalstvo z politiky veľké. Vedú ich radi najmä ľudia, ktorí politikmi opovrhujú.

Ale v slovenčine nemá ani slovo „úradník“ celkom dobrú konotáciu. A spojenie „štátny úradník“ znie priam odpudzujúco. Navyše možno tušíme, že keby sa teraz mala vytvoriť úradnícka vláda, bola by to zostava hygienikov, epidemiológov a vedcov.

Máme tu už aj politickú skúsenosť s tým, keď premiér nebol zároveň predsedom najsilnejšieho politického subjektu. Teda že si Dzurinda našiel Radičovú. Trauma z pádu jej vlády tu roky prežívala najmä v intelektuálnych kruhoch. A vďaka nej hádam ostalo v pamäti aj drobné vytriezvenie z takejto politickej hry.

Ale je tu ešte jedna skúsenosť spred takmer tridsiatich rokov. Síce si ju osobne pamätám, no sú to už roky, takže mi ostala len taká matná spomienka. Nedávno som si ju však celkom živo pripomenula vďaka knižnému rozhovoru, ktorý urobil Tomáš Gális s publicistom Mariánom Leškom (v roku 2017). Medzitým sa Marián Leško stal vplyvným poradcom prezidentky Čaputovej.

Späť k tej historickej skúsenosti. Písal sa rok 1992 a voľby vyhralo HZDS. Vytvorilo vládu s podporou SNS. Lenže postupne niektorí vládni poslanci začali strácať pochopenie pre Mečiarov spôsob vládnutia.

No premiér sa stále správal tak, akoby mal spoľahlivú väčšinu v parlamente. V skutočnosti ju už začiatkom roka 1994 nemal a čakalo sa len na podnet, ktorý by premiéra odstránil z funkcie. Dajme slovo Mariánovi Leškovi: „Všetci vedeli, že spôsob, akým vládne, ako rozhoduje, je neudržateľný. Spúšťačom bol nakoniec prejav prezidenta Kováča, v ktorom povedal, že spôsob vládnutia Vladimíra Mečiara nezodpovedá záujmom krajiny.“

Hovorí muž, ktorý dnes radí prezidentke.

Prezident povedal, že ak je nepravdivý predseda vlády, tak sa nepravdivou postupne stane celá spoločnosť. Zdieľať

A ďalej hovorí: „No keď prezident predniesol v parlamente svoju reč, poslanci už jednoducho nemali na výber, pretože Kováč to so svojimi poradcami naformuloval tak, že to bolo jasné, presvedčivé, vyargumentované. Základná myšlienka bola, že Mečiarov spôsob vládnutia škodí krajine, verejnosti, štátu, pretože nedodržuje elementárne princípy a zásady, ktoré by každý premiér a verejný činiteľ dodržiavať mal. Prezident povedal, že ak je nepravdivý predseda vlády, tak sa nepravdivou postupne stane celá spoločnosť. Kováč to, samozrejme, nepovedal tak, že od poslancov chce, aby Mečiara odvolali. On povedal, že by mali prispieť k tomu, aby také veci pán premiér, kým je premiér, nerobil.“

Inzercia

Tento prejav prezidenta rozbehol ďalšie udalosti v parlamente. A Mečiarova vláda v marci 1994 padla. Vládnuca strana sa pritom nemusela vzdať moci, lebo bola tu aj ponuka, aby HZDS ostalo vládnuť, ale bez Mečiara. Táto ponuka bola odmietnutá, a tak vznikla dočasná vláda Jozefa Moravčíka.

Bol to taký pokojný kultivovaný muž s nenápadnou charizmou, ktorý nevyvolával konflikty. Možno pôsobil na voličov, zvyknutých na burácajúci a emocionálne vypätý Mečiarov štýl, nezáživne až nudne, ale pre krajinu to malo hojivé účinky.

Moravčíkova vláda mala väčšinu v parlamente a mohla pokojne dovládnuť do konca volebného obdobia. A možno by za tie dva roky, čo by bol Mečiar zavretý v opozičnej lavici, opojenie jeho osobou postupne aj vyšumelo.

Kľúčovú politickú chybu vtedy urobila SDĽ, ktorá bola nedočkavá a skalopevne presvedčená, že ďalšie voľby vyhrá ona. Preto trvala na rýchlych predčasných voľbách. Hrozne sa pomýlila a o pár mesiacov sa konal Mečiarov veľký návrat.

Takže akú to skúsenosť v našich krátkych politických dejinách už máme? Zdieľať

Mnohí sa pýtali, či vlastne to Mečiarovo odvolávanie v marci 1994 nebolo zbytočné, dokonca kontraproduktívne, lebo predĺžilo jeho éru.

Marián Leško, dnešný poradca prezidentky, takéto zmýšľanie odmieta a tvrdí: „Keď je niečo vec princípu, tak ju nemôžeme posudzovať čisto z utilitárnych pozícií, čo to prinesie. A len sa pýtať, načo je to dobré, keď sa Mečiar tak či tak vráti späť? Keby sme prijali taký postoj, tak by sme nakoniec v politike tolerovali netolerovateľné a došli by sme k záveru, že netreba nič robiť, lebo všetko môže byť ešte horšie. Jednoducho, niekedy si človek nemôže vyberať. Michal Kováč dal v roku 1994 prednosť princípu pred pragmatizmom a mne sa zdá, že to bolo správne.“

Takže akú to skúsenosť v našich krátkych politických dejinách už máme? Že ak sa medzi poslancami vládnucej koalície začnú šíriť pochybnosti o schopnostiach premiéra dobre vládnuť, stačí niekedy jeden silný podnet a veci sa začnú diať. V roku 1994 bol tým podnetom prejav prezidenta.

Ale skúsenosť z roka 1994 hovorí, že v prípade, ak sa zmenia pomery v parlamente a dôjde k výmene premiéra, netreba hnať krajinu do predčasných volieb. Lebo niektoré veci na to, aby sa utriasli a vyjasnili, potrebujú svoj čas.

Týmto článočkom som vôbec nechcela povedať, že Igor Matovič je ako Vladimír Mečiar. To poznamenávam len pre prípad, ak by u niekoho vznikol takýto mylný dojem.

Vladimír Mečiar moc miloval, bol ňou posadnutý a bol pre ňu ochotný urobiť všetko.

Igor Matovič sa o moc nikdy ani neusiloval, chcel byť len užitočným nosičom vody.

Jemu sa moc prihodila. A trápi sa s ňou.

 

Odporúčame