Americké imperiálne ambície

Väčšina z nás si spoločensko-politický vývoj v 20. storočí vysvetľuje tak, že okolo roku 1989 demokracia definitívne zvíťazila nad totalitnými režimami. Tak je totiž história vykladaná a interpretovaná. Ľudia žijú s pocitom, že na konci druhého tisícročia sa vo väčšine sveta ukončilo odveké potláčanie ľudských práv, človek sa stal konečne slobodný a dostal do rúk reálnu možnosť ovplyvňovať chod spoločnosti. Oslava demokracie nás však zaslepila natoľko, až sme si ani nevšimli – a stále si neuvedomujeme -, že totalitarizácia vzťahov nevymizla. Naopak, iba sa zaodela do iného, ťažšie rozpoznateľného odevu. Teda, aspoň si to myslí autor mnohých politických bestsellerov Noam Chomsky.

Ten je mnohými považovaný za anarchistického socialistu, avšak nemožno ho takto škatuľkovať. Ak mu chceme dať silou mocou nejakú nálepku, mali by sme ho skôr označiť za samohybné delo, ktoré nemá rešpekt pred veľkými menami, všeobecne uznávanými premisami a zaužívanými schémami. V jeho najnovšej knihe Imperiálne ambície, zostavenej z rozhovorov s americkým novinárom Davidom Barsamianom, to nespochybniteľne dokazuje, keď sa napríklad nebojácne zadrapí do takej svätosti, ako je všetkými velebený Marshallov plán. On ho totiž nepovažuje za akt „nepredstaviteľnej dobročinnosti“, ale vidí v ňom snahu „urobiť európske krajiny závislejšími na Spojených štátoch“, a to preorientovaním tunajšieho „priemyslu využívajúceho ako zdroj energie uhlie na priemysel využívajúci ropu“, ktorú Európa nemá.

Chomsky je ostrým a výrazným kritikom americkej (najmä zahraničnej) politiky, ktorej imperialistické ambície sú natoľko ohyzdné, že sa najvyšší predstavitelia neostýchajú stúpať „komusi čižmou na krk“ a tvrdiť, že sa len bránia pred tými, ktorí ich chcú zničiť. Autor strháva masku taktike, ktorá ľudí naľaká a potom s pomocou „silného vojnového vodcu“ - teda prezidenta - hrôzostrašného nepriateľa premôže, „nepriateľa, ktorý bol vybratý preto, lebo ho dokáže bleskovo rozdrviť“. Chomsky pranieruje paranoidný strach z okolitého sveta, ktorý nepochopiteľne nahlodáva duše všetkých Američanov, kritizuje nefunkčnosť americkej politiky, ktorá „spočíva v tom, že problémy väčšiny obyvateľstva začala považovať za okrajové“.

Výčitky však nasmeroval aj za oceán, na Veľkú Britániu. Tonyho Blaira napríklad označil za propagandistického agenta Spojených štátov a Angličanom vyčíta, že hoci dostali „veľakrát tie najhanebnejšie kopance“, trvajú na americkom spojenectve, do ktorého vkladajú skúsenosti získané za celé storočia, keď „utláčali a vraždili cudzie národy“.

Noam Chomsky analyzuje spoločensko-politické dianie, avšak neostáva len pri jeho popisovaní a neúprosnom kritizovaní. V jeho slovách je skryté aj riešenie problémov. Nejde však o zázračnú teóriu, ktorej realizácia by vyriešila všetky podstatné nedostatky. Zmenu totiž vidí v dlhodobom a náročnom procese. Jedine tak sa totiž mení a - ako sa s odstupom času ukazuje – aj menil svet.

Útla knížočka je rozhodne zaujímavá a inšpiratívna. Chomského názory síce nemusia všetkým čitateľom voňať, ale autor si neuzurpuje pravdu, ktorú by prednášal ako jedinú a správnu. On sám totiž vyzýva k „intelektuálnej sebaobrane“, k vnímavému i kritickému absorbovaniu dostupných informácií. Nemožno očakávať, že po prečítaní bude mať čitateľ jasný a ucelený prehľad napríklad v americkej zahraničnej politike, ale isto bude mať triezvejší pohľad na aktuálne aj historické udalosti. Bude múdrejší, lebo uvidí nové čriepky z komplikovanej mozaiky, bude múdrejší, lebo aspoň nahliadne na druhú stranu zdanlivo už dobre známej mince.

Filip Struhárik

Článok bol publikovaný v Knižnej revue a na blogu Bútľavá vŕba.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo