Prácu s kožou zvierat delíme do dvoch samostatných remeselníckych odvetví. Získavaniu kože priamo zo zvierat a jej následnej úprave na surový produkt sa venuje garbiarstvo. Ľudia z fachu si potrpia na pomenovanie látky, s ktorou pracujú. O kožu sa jedná pokiaľ ide priamo o pokožku na tele zvieraťa. Následne sa už stiahnutý produkt z tela zvieraťa nazýva useň. Podobne sa tieto dve slová rozlišujú aj v anglickom jazyku, kým koža na tele sa nazýva skin, koža určená na spracovanie nesie pomenovanie leather.
Po stiahnutí kože z tela zvieraťa, nasleduje jej uskladnenie. To je v garbiarstve uskutočňované tromi spôsobmi. Dodnes sa využívajú najmä sušenie na slnku a zamrazenie kože. Tretím spôsobom uskladnenia bolo nasolenie kože. To sa však kvôli agresívnemu roztoku soli používalo menej. Pred každým použitím, bolo treba kožu namočiť, aby zmäkla. Nasledovalo odstránenie zvyškov srsti, chĺpkov, či iných nečistôt. Tento proces sa uskutočňoval za prítomnosti haseného vápna. To má schopnosť nepoškodiť kožu a pomôcť lepšiemu očisteniu. Pri kožušine sa tento krok vynechával.
Koža človeka, ako aj zvierat, sa skladá z troch hlavných častí. Pokožky, zamše a miazdra. Preto je tzv. miazdrenie ďalším krokom pri úprave kože. Tá je zväčša našponovaná na drevenom ráme, pričom práve z miazdra sa oškrabávajú zvyšky blán, mäsa, či väziva. Po dôkladnej úprave, nasleduje najdôležitejší krok a to je činenie. Známe sú dva typy a to činenie trieslom, alebo chrómom. Následne sa koža ešte mäkčí, aby bola pružnejšia pri spracovaní.
Po celom tomto postupe sa k slovu dostane druhé remeslo a to kožiarstvo. To sa na naše územie dostalo najmä vplyvom valašskej a pastierskej kolonizácie. V priebehu 14.-17. storočia, začali naše spustošené územie kolonizovať valasi a pastieri oviec, najmä z Rumunska. Práve pre ich oblečenie boli typické kožené doplnky, ktoré sa postupne dostali aj do povedomia miestneho ľudu. Kožiari sa špecifikovali na rôzne predmety výroby a podľa toho, sa aj kožiarstvo delí na rôzne odnože:
1. Remenári: výroba remeňov a opaskov
Najmä dlhé remene na opásanie nohavíc, no takisto vyrábali aj široké pastierske opasky. Ich výška sa merala podľa počtu praciek. Od dvoch, až do šesť prackových opaskov. Ten najväčší sa nazýval ako Jánošíkovský, podľa tradície ho nosil slávny zbojník Juraj Jánošík. Tieto široké opasky, však neboli len na ozdobu, mali svoje praktické využitie. Slúžili na pevné držanie krížov pri namáhavej práci s drevom v lese.
2. Kapsári: výroba kožených káps, mešcov, puzdier
Typickým doplnkom valachov boli kožené kapsy, či už na jedlo alebo nástroje. Podobne sa vyrábali aj mešce na peniaze, či tabak. No a samozrejme aj rôzne puzdra, od nožov až po sekery.
3. Bičiari: výroba pletených bičov
Pastiersky bič bol v minulosti povinnou výbavou každého valacha. Jeho využitie bolo naozaj všestranné. Od zbrane na ochranu stáda, až po nástroj na jeho zaháňanie. S bičom sú spojené aj rôzne slovenské vianočné tradície, ako napríklad zaháňanie stríg na sviatok sv. Lucie. Bič bol v minulosti považovaný za ochranný predmet, a tak ho ľudia mávali zavesený na stene vedľa dverí. Mal za úlohu ochraňovať príbytok pred nečistými silami.
Práve táto práca, vôňa kože a jej flexibilita učarovali aj mladému mužovi zo srdca Liptova. Martin Bereta, z liptovskej obce Ľubochňa, sa venuje tomuto remeslu, ktoré pomaly na Slovensku zapadá prachom. Hoci má vyštudovanú vysokú školu multimediálnych technológií, vždy ho lákalo tvoriť. Najskôr to začalo amatérskym filmom a vyvrcholilo pri tvorbe z kože. K tejto činnosti sa, paradoxne, dostal cez iné historické remeslo. Najskôr mu učarovalo kováčstvo. Po tom, ako si ukul svoj prvý nôž, však prišiel na to, že by bolo fajn mať k nemu aj puzdro. No a keďže Martin patrí medzi kreatívnych ľudí s túžbou tvoriť, nedalo mu nevyskúšať to. Z kusu starej kože si vytvoril zatváracie puzdro. To malo veľký úspech, najmä u jeho bratov, a tak ho musel vyrobiť aj pre nich.
Ako ďalšie prišli na rad zápästky ku kroju. Keďže folklór je veľkým fenoménom v rodine Beretovcov, vášeň ku koži mu čoskoro učarovala. Zlomom boli Mikulášske trhy 2018 v Martinovej rodnej obci. Prenajal si stánok, s tým, že skúsi, čo to povie. Na jeho veľké prekvapenie, však predal takmer všetky výrobky. Ako sám hovorí, vtedy to predával za pár korún. Motivácia v podobe zisku bola síce nečakaná, no o to viac nabudila mladého kožiarskeho majstra. Začal teda tejto práci venovať viac času a postupne napredoval. Osvojil si aj metódu nazývanú carving, čo je 3D kreslenie do kože, čím v nej vznikajú ryhovité obrazce. Cieľom boli opäť trhy v Ľubochni. Tentokrát, už však so širokým sortimentom a najmä kvalitnejšími výrobkami. Okrem puzdier a zápästkov pribudli aj mešce, opasky, biče, či dokonca prvá peňaženka.
V tom, prečo práve koža, má Martin jasno. Ide totiž o teplý, príjemný materiál, ktorý nie je náročný na skladovanie. Pracovať tak môže v pokoji svojej izby, ktorá sa postupne mení na kožiarsku dielňu. V porovnaní s prácou s drevom, je výhoda v tom, že človek môže pracovať v teple, suchu a bez zaprášeného prostredia. Táto práca je väčšinou relax, samozrejme len ak nejde o zákazku, ktorých začína mladému majstrovi pribúdať.
Inšpirácia:
Tú berie v dnešnej modernej dobe najmä na internete. Ako sám hovorí, na Slovensku je dosť problém dostať sa k nejakým majstrom alebo informáciám. Toto remeslo postupne upadá do zabudnutia. Najväčším učiteľom sa tak stal Youtube. Martin sa pri práci snaží vdýchnuť svojim výrobkom svoj vlastný štýl, odlíšiť sa. Inšpiráciu čerpá aj vo folklórnych suveníroch, ktoré si jeho brat, ako tanečník folklórneho súboru, priváža z festivalov z rôznych kútov Slovenska ale aj sveta.
Koža je naozaj mnohostranne využiteľná a preto aj paleta predmetov z nej vyrobených je široká. Ako som už spomínal vyššie, kožiarstvo sa delí na množstvo kategórií. Aj tie samotné toho vedia vytvoriť mnoho. Preto môžeme nájsť na trhu veľmi veľa produktov. Ľubochniansky kožiar delí svoju tvorbu do týchto kategórií:
1. Úžitkové predmety: brašne, kapsy, kabelky, peňaženky
2. Folklórne predmety: biče, zápästky, opasky, remene, motýliky
3. Doplnky: spony do vlasov, prívesky, puzdra
Doba beží dopredu a musela sa jej prispôsobiť aj tradičná remeselnícka výroba. Martin preto vyrába aj moderné puzdra na slúchadlá či kapsy na notebooky.
Zdobenie:
Týmito nástrojmi dokáže kožiar vytvoriť hotové umelecké dielo. A to sa dá naozaj mnohými spôsobmi:
Proces šitia je pri koži iný, ako ho poznáme bežne. Koža sa musí najskôr predierovať. Na šitie sa tak používajú tupé ihly, keďže koža sa už nemusí prepichovať. Aj nite sú špecificky voskované, čo ich chráni, ale aj zjednodušuje ich prechod dierami na koži. Martin preferuje ručne šité výrobky, no ak niekto pracuje s väčším množstvom, či nemá toľko času, určite je preňho výhodnejšie používať pri práci špeciálny šijací stroj.
Tvorba peňaženky:
Všetko sa začína na internete, kde je potrebné kožu najprv objednať. Na to už má svojho overeného dodávateľa. To, čo vybalí z krabice je hovädzia koža z polovice kravy. Jedná sa o 2m². Po výbere finálneho produktu, nasleduje detailné rozkreslenie šablón v počítači. Tu Martin využíva svoje poznatky zo štúdia vysokej školy. Je to ďalší kreatívny proces, vkladá tu kus seba. Šablóny si musí vytlačiť a vystrihnúť z papiera. Kusy šablón si rozloží na koži, tak aby vznikol čo najmenší odpad. Šablóny obkresľuje pomocou šidla a vyrezáva pomocou japonského noža na kožu, alebo lekárskym skalpelom.
Pracovný stôl s pomôckami
Nasleduje farbenie kože, keďže používa surovú kožu, natiera ju liehovými farbami s vysokým podielom oleja. Koža je tak lesklá a impregnovaná.
Nasleduje veľmi dlhý proces neustáleho merania a prišívania jednotlivých častí. Priečinky na karty, mince či bankovky. Popritom je to neustále natieranie všetkých možných hrán. Počet priečinkov záleží od želania zákazníka. Napokon sa všetko zošije s chrbtom peňaženky, teda jej vonkajšou stranou. A samozrejme, ďalšie zrezávanie, brúsenie a natieranie hrán.
Na záver sa pridajú do kože cvoky na zapínanie. Ešte nanesie povrchové impregnačné vrstvy na vyživenie a ochranu kože a produkt je pripravený na odoslanie.
Pocity pri práci:
Martin dokáže kožu vnímať všetkými zmyslami. Od začiatku ho dokázala opantať jej vôňa. Fascinuje ho, že pri tejto práci môže zhmotňovať svoje predstavy. Cíti sa pri tom ako tvorca, ktorý dáva koži nový život. Práca je preňho relaxom, ktorý ho napĺňa pokojom.
Vlastnú izbu si premenil na dielňu, v ktorej trávi veľkú väčšinu dňa, čo je v tejto dobe dosť náročné na psychiku.
Kým v začiatkoch k tvorbe pristupoval skôr amatérsky, využíval jednoduché postupy, nite, laky, či farby, s odstupom času sa snaží venovať každému detailu výrobku naplno.
Najexotickejšou destináciou, do ktorej putoval kožený výrobok, bič, bola ďaleká Austrália.
Pre svoje výrobky používa Martin Bereta naozaj nezvyčajné mená.
„Mená výrobkov vznikajú v mojej hlave. Je to zvyčajne to, čo vo mne daný výrobok evokuje. Ide teda o môj vlastný svet. Pomenovania vznikajú podľa aktuálneho pocitu,“ okomentoval názvy svojich výrobkov sám kožiar Martin.
Tento malý výrobca má dokonca aj svoje vlastné logo. Pri jeho tvorbe takisto využil svoje schopnosti pri práci v počítačovom programe. Logo tvorí obchodný znak pre kožený výrobok. V strede sa nachádzajú dva dôležité kožiarske nástroje- šidlo a japonský nôž na kožu. Názov „BERkožu“ je tvorený začiatočnými písmenami jeho priezviska a zároveň je to sloveso „ber“!
„ Pri tom, ako predávam svoje výrobky, tak je to akoby oslovenie zákazníka: „ Ber kožu!“, je to vlastne popud k tomu, aby si zákazník kúpil môj výrobok“, tak opísal svoje logo Martin Bereta, kožiar z Liptova.
Zdroje obrázkov: Berkožu- facebooková stránka, Beretafoto, Martin Bereta – archív
Autor: Peter Rapoš, 2. ročník, reportáž