Rozhovor s neurológom Martinom Buranským o súčasnej situácii v nitrianskej nemocnici i atmosfére medzi zdravotníkmi.
Rozhovor s neurológom Martinom Buranským o súčasnej situácii v nitrianskej nemocnici i atmosfére medzi zdravotníkmi.
Martin Buranský je lekárom tri a pol roka. Hoci je neurológ, na covidovom oddelení trávi od konca novembra dva týždne z mesiaca. V rozhovore približuje, podľa čoho sa dnes v nitrianskej nemocnici rozhodujú, koho pripojiť na pľúcnu ventiláciu. Hovorí aj o tom, o koľko pacientov sa stará lekár na covidovom oddelení, i aká atmosféra vládne medzi zdravotníkmi po smrti troch kolegov na Covid-19.
Situácia je stále podobná a veľmi sa nezlepšuje. Na covid ambulanciu prichádza denne množstvo záchraniek, ale aj veľa ľudí po vlastných. Na poschodí infekčného pavilónu sme otvorili ďalšiu covid ambulanciu, aby sme ten nápor trochu odbremenili. Keď sa nám lôžka, na ktoré pacientov uložíme a na ktorých ich vyšetrujeme, zaplnia, ostatní musia čakať, často aj v radoch, kým sa spravia odbery, röntgeny hrudníka. To chvíľku trvá.
Minimálne 10 či 15 ľudí čaká takmer stále. A čo sa týka záchraniek, tak bežne ich je v rade aj sedem. Kým sa dostaneme k pacientovi, ktorého priviezli, prejde aj viac ako hodina. Ale už je to trochu lepšie ako pred týždňom, keďže sme otvorili novú ambulanciu na poschodí, kde vieme pacientov uložiť. Záchranky teda môžu ísť po nových pacientov. Neblokujeme ich tak dlho ako predtým.
Je to dnes zmiešané. Prijímame aj pacientov, ktorí majú ťažkosti od Štedrého dňa, ale pribúdajú aktuálne už aj silvestrovskí pacienti. A v najbližších dňoch to bude ešte divoké.
Je to individuálne. Áno, pacienti aj umierajú, rovnako mnohí prichádzajú vo veľmi zlom stave, ale sú paradoxne aj takí pacienti, ktorí majú veľmi závažný nález na pľúcach, ale nie sú až natoľko dýchaviční. O pár dní sa to však môže zhoršiť, preto musíme počítať s tým, že budú vyžadovať nejakú formu kyslíka – či už umelú pľúcnu ventiláciu, alebo jej predchodcu „high flow“.
Áno, stále nám prichádzajú veľmi ťažké stavy, a už nejde len o starších ľudí, sú to stále aj mladšie ročníky. Máme tam ročníky 1960, ale aj ročník 74 a rovnako to platí už aj o úmrtiach.
Ak už pacienti nevyžadujú kyslík, snažíme sa ich prepúšťať domov. Ale je viac tých, ktorí kyslík vyžadujú, preto ich prekladáme do okolitých nemocníc, ak majú ešte miesta. Teraz nám v tom pomáha Galanta.
Už nie tak celkom. Do nemocnice v Galante musíme posielať už vyšetrených pacientov, keďže tam nemajú červený covid urgent. Takže pacienti musia najskôr prísť k nám, kde ich vyšetríme, a až potom ich eventuálne vieme do Galanty odoslať sanitkou.
Nuž, je to stále náročné. Určite nám to prácu uľahčilo, no nie po všetkých stránkach. Ale aspoň máme my teraz viac voľných lôžok pre hospitalizovaných.
To sa každým dňom mení. Dnes sme mali napríklad tri monitory voľné. Všetky high flow lôžka sú na našom poschodí obsadené, ale mení sa to zo dňa na deň. A to platí aj o lôžkach s pľúcnou ventiláciou.
Na tých covidových oddeleniach, na ktorých sú rozvody, zatiaľ áno. Horšie je to s budovami, v ktorých tieto rozvody nie sú. Tam ho musíme distribuovať do fliaš, čo je prácnejšie, no hlavne sa veľmi rýchlo míňa. Hoci nám ho každý deň dopĺňajú, musíme s ním aj tak šetriť.
Žiaľ, sme už v tomto štádiu. Pri pľúcnej ventilácii je riziko, že keď na ňu pripojíte staršieho polymorbídneho pacienta, už sa vám ho nemusí podariť odpojiť. Iba vtedy, keď zomrie. Musíme zohľadňovať rôzne faktory.
V tomto procese zohráva hlavnú úlohu stav ochorenia u pacienta, teda napríklad koľko percent pľúc má podľa CT-čka postihnutých. Rovnako jeho vek a ďalšia prognóza. Ale najdôležitejšie je, aké má pacient okrem covidu ochorenia. Či má chronické srdcové zlyhávanie, či je astmatik alebo diabetik, to všetko zohráva rolu. Nie je to vždy o veku. Máme aj pacientov, ktorí sú starší, majú okolo 75 rokov, neliečia sa takmer na nič a majú tak väčšiu šancu byť úspešne odpojení z umelej pľúcnej ventilácie ako mnohí mladší. Pri takomto rozhodovaní si vždy zavoláme áristov, teda anestéziologické konzílium, ktoré zhodnotí pacienta a posúdi, či ho máme pripojiť na pľúcnu ventiláciu alebo to už nemá zmysel.
Pacienta si, samozrejme, v nemocnici nechávame, nemôžeme ho prepustiť domov. Snažíme sa však dostať doňho čo najviac kyslíka, či už kombináciou kyslíkových okuliarov s kyslíkovou maskou, ktorými vieme „dať“ človeku za minútu 60 až 70 litrov kyslíka. Alebo potom už len „high flow“, ak to vie byť ešte nápomocné. Vždy je to však v kombinácii s antibiotickou liečbou, ako aj liekmi na rozšírenie ciev v pľúcach, ktoré zabezpečia, aby sa im pľúca lepšie prekrvili.
Zvyšujeme len prítok kyslíka a kontrolujeme vnútorné prostredie pacienta, či nedochádza k zvyšovaniu oxidu uhličitého. Viac spraviť nevieme.
Je to veľmi individuálne. Rodinám sa vždy snažíme čo najviac vysvetliť, čo je vo veci. Je to pre ne vždy šok, ale zatiaľ som sa nestretol s neprijatím z ich strany. Uvedomujú si, že keď pacient s covidom ide do nemocnice, je to už zlé. A aj počas pobytu pacienta v nemocnici stále rodiny informujeme, ako sa stav ich člena vyvíja. Keď však vidím, že má pacient zlú prognózu, osobne sa jeho blízkych snažím od začiatku pripravovať na najhoršie, aby prípadnú stratu dokázali zvládnuť.
Sčasti sme sa už pripravovali počas prvej vlny, ale nám neurológom pomohlo najmä to, že sme zapojení aj do bežného urgentu. Párkrát do týždňa sme na ňom ako internisti, keď riešime vlastne všetko možné, nielen neurologické veci. To bola pre nás neurológov najlepšia príprava. Máme však rozpis konziliárov, ktorým môžeme vždy zavolať, keď s nimi potrebujeme prekonzultovať stav nejakého pacienta.
Každý mesiac minimálne dva týždne. V takomto móde pracujeme asi od prelomu novembra a decembra.
Sme trochu redukovaným oddelením, aj keď naša JIS-ka stále funguje. Máme prerozdelených pacientov na iných oddeleniach, napríklad na kardiológii máme pár lôžok alebo na cievnej chirurgii. Ale ide len o akútne stavy.
Dnes nás na oddelení bolo viacej, teda štyria, a pacientov dvadsať. Teda piati na jedného lekára. Ale veľmi sa to obmieňa, podľa toho, koľko zdravotníckeho personálu je k dispozícii, koľko zdravotníkov je v karanténe a podobne. Prišli nám však pomôcť ambulantné sestry.
Traja či štyria ambulantní kardiológovia, ale na zelený urgent, nie na covidové oddelenie. Ambulantných lekárov však treba aj trochu zaučiť do nemocničného systému, takže to je s nimi trochu komplikovanejšie. Určite by sa ich však zišlo viac.
Tento týždeň to ešte neviem celkom odhadnúť, ale počet úmrtí je stále veľmi vysoký a neklesá. Počas mojej služby sa mi pomerne často stáva, že niekto umrie. To sa mi na neurológii nikdy až v takejto miere nestávalo.
Každý je v nejakej miere vyplašený, bojí sa. Ľudia sú v strese, ale snažíme sa navzájom podporovať. Uvedomujeme si viac ako ostatní, o čom je toto ochorenie, a že môže postihnúť nás, rovnako ako kohokoľvek iného. Vidíme, že umierajú aj mladí ľudia, ktorí nemali žiadne iné ochorenie. Je to nevyspytateľné. Dúfam však, že počet obetí spomedzi zdravotníkov už nebude veľmi rásť.
To stále ťažko povedať. Stav sa naďalej zhoršuje. Uvidíme o pár týždňov, ako ľudia dodržiavali opatrenia, či sa napriek zákazu nestretávali. Neviem, či príde ešte silnejšia vlna, ale ak na Silvestra mnohí oslavovali, obávam sa, že to lepšie nebude.
Ja by som to asi zatiaľ nepovedal, hoci situácia je fakt kritická. Bergamo bolo predsa v trochu inej situácii, ako sme dnes my. Uvidíme, ako dlho dokážeme my zdravotníci – lekári, sestry i sanitári – zvládať tento nápor pacientov. Keby bol dostatok personálu, myslím, že by sme to dokázali, ale personál sa rovnako stáva pozitívnym a stále vypadáva, takže či to zvládneme, závisí najmä od toho, či sa nenakazíme.
Keďže pracujem necelých tri a pol roka, je to pre mňa veľká zmena a určite zatiaľ nič náročnejšie som nezažil. Zároveň je to veľká skúsenosť, ktorú som nečakal, ale minimálne viem, čo pandémia v medicíne znamená. Snažím sa však mimo práce maximálne sa odreagovať, nemyslieť stále na to, čo sa deje, aj keď sa to vždy celkom nedá. Čakáme však na to, kedy prídu tie lepšie chvíle.
A máme na výber? Budeme to ako vždy musieť nejako zvládnuť naplánovať. Bude to nápor, samozrejme, no nesmieme týchto pacientov viac zanedbať, lebo o nich prídeme. Nápor ľudí bol, je a bude vysoký. My sa však budeme snažiť zo všetkých síl, aby sme dokázali každého vyšetriť.
Kto toto nezažil, nevie. Nechcem obviňovať ministerstvo vo všeobecnosti, väčšinu aj tak tvoria úradníci, ktorí nevedia, ako to v praxi vyzerá, česť výnimkám. Pre nich je to možno len hra čísel, ktoré dostatočne nepochopili.
Foto - Michal Burza. Zdroj: MZ SR