Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
07. január 2021

7 dní v kocke

Trumpov tábor narazí. A s ním aj sloboda slova

V rubrike 7 dní v kocke komentujeme kľúčové udalosti týždňa.

Trumpov tábor narazí. A s ním aj sloboda slova

TASR

1. Zrážka

V stredu 6. januára sa dali do pohybu udalosti, ktoré budú mať vážne následky. Masa Trumpových prívržencov vtrhla do budovy Kongresu. A obsadila ho. Poslancov evakuovali. Program – ústavné autorizovanie víťazstva Joea Bidena – museli odložiť.

Pár hodín to mohlo vyzerať ako revolúcia.

Po opojení však prišlo vytriezvenie. S bolesťami hlavy. Nebola to nijaká národná revolúcia. Bola to chyba. Chyba, za ktorú je do veľkej miery zodpovedný Donald Trump.

Trump zorganizoval demonštráciu, ktorou chcel tlačiť na Kongres, aby neuznal víťazstvo Bidena. A aby spochybnil hlasy voliteľov zo štátov, kde bol boj tesný a kde sa podľa Trumpa manipulovalo s výsledkami. Nepomohlo to. Viceprezident Pence, ktorý predsedal obom komorám Kongresu, odmietol Trumpove požiadavky.

Krátko nato do chabo stráženého Kongresu vtrhol dav. Trumpove neskoršie výzvy, aby demonštranti rešpektovali poriadok a právo, vyšumeli.

Následky budú zrejme bolestivé hlavne pre Trumpa, pre republikánov a pre ich voličov. Trump stráca svoju najsilnejšiu zbraň – nátlakové verejné zhromaždenia, cez ktoré demonštroval silu. Masové zhromaždenia už asi nebudú vnímané ako „vox populi“, ale ako hordy rebelov, ktoré demolujú poriadok a proti ktorým treba zakročiť. 

Trumpov tím sa riedi a rozpadáva. Čoraz viac republikánov sa od neho dištancuje. 

A nielen to.

Očakávať môžeme aj tvrdú odpoveď Trumpových rivalov (demokratov, médií, IT spoločností). A hromadné zatváranie. Nie ľudí ako v starej, analógovej dobe. V digitálnej ére stačí hromadne zatvárať tisícky stránok, facebookových skupín, osobných či komunitných účtov na sociálnych sieťach…

The New York Times už v stredu informoval, že za organizovaním výtržností v Kongrese boli radikáli, ktorí sa mobilizovali cez sociálne siete.

Facebook, Instagram a Twitter zablokovali Trumpa. Tvrdia, že dočasne. Neskôr Mark Zuckerberg oznámil, že na neurčito. Nebudú posudzovať obsah jeho statusov a blokovať tie nevhodné (ako to robili doteraz). Jednoducho nedostane nijakú šancu prehovoriť. Očakáva sa aj odstavenie ďalších stránok, skupín a profilov, cez ktoré sa zvykli mobilizovať zhromaždenia na podporu Trumpa. 

Sociálne siete s tým začali už dávnejšie. No teraz zrejme rozbehnú bezprecedentne tvrdé zásahy proti komukoľvek, koho opečiatkujú ako hrozbu. 

Ak by išlo len o reguláciu, motivovanú právom a snahou chrániť poriadok, bolo by to normálne. Ani médiá, ani sociálne siete sa nesmú používať na šírenie nenávisti a na organizovanie násilností.

V konečnom dôsledku však hrozí niečo iné a horšie – rozsiahle obmedzovanie slobody slova a široká, „režimová“ kontrola spoločnosti.

A koncentrácia moci do rúk úzkej, no čoraz silnejšej oligarchie. 

Dnes, v digitálnej ére, majú rozhodujúcu váhu vlastníci sietí a vlastníci dát. Teda IT oligopoly ako Microsoft, Google, Facebook, Twitter a veľké médiá. Rozhodujú, kto bude online a kto offline. Vypnutý. Vyradený. Nerelevantný.

Vlastníci sietí a dát majú čoraz väčší dosah aj na ďalšie oblasti. Je od nich závislé prežitie prakticky akejkoľvek firmy či domácnosti. V roku 2020 – kvôli pandemickému hlasovaniu poštou – prenikli siete, softvéry a informačné technológie aj do volebnej infraštruktúry.

Táto IT oligarchia je takmer jednofarebne previazaná s demokratmi. So stranou, ktorá získala nového prezidenta, väčšinu v snemovni a napokon, po voľbách dvoch senátorov v Georgii, aj senát.

Rozdiely sú tesné, takmer pol na pol, no väčšinu majú demokrati, opretí o masívnu podporu médií a „vlastníkov dát“.

Preto hrozí, že okrem rebelov a výtržníkov bude pod tlakom oveľa viac – aj sloboda slova. Praktiky IT oligarchie budú zrejme selektívne a politické. 

Jeden príklad: protesty Black Lives Matter sa minulý rok zvrhli na násilnosti, útoky na úrady a rabovanie. Nie raz, nie dvakrát, nie trikrát. Trvalo to mesiace. Protesty však mali jasnú podporu médií, tretieho sektora, sociálnych sietí, biznisu, progresívnych lídrov…

Naopak, masy ľudí z Trumpovho tábora boli vyhlásené za luzu, hrozbu demokracie a nebezpečných rebelov. A čaká ich odveta. Digitálne vyhnanstvo.

Ak sa to stane, ich hnev proti „systému“ bude narastať. No v sociálnych bublinách ho už nebude veľmi vidieť ani počuť.

Ak sa na bojisko pozrieme z mierneho odstupu, zistíme, že tu už vôbec nejde len o Trumpa a Bidena. Tu ide o zrážku progresívnej časti spoločnosti (tej, ktorá má budúcnosť) s tou druhou, ktorá sa považuje za odpisovanú obeť „globálnych trendov“. A ktorá sa sťažuje, že v rámci „systému“ jej hlas a jej záujmy nikto nezastupuje.

Inzercia

V istom zmysle má pravdu. Progresívnu ľavicu vôbec nezaujímajú problémy domácej pracujúcej väčšiny. Stará sa o svetovú LGBTQ komunitu, ráta počet pohlaví (kto ich naráta najviac, vyhráva) a sleduje uhlíkovú stopu. Podobne elitársky je nastavená aj pravica.

Je len prirodzené, že sa tým otvára čoraz väčší priestor populistom. Využívajú krízu zastupiteľskej demokracie (kde nikto nezastupuje väčšinu a národný záujem) a obsadzujú terén. V Európe aj v Spojených štátoch.

Z tohto pohľadu Trump vôbec nie je príčinou radikalizácie časti spoločnosti. Naopak. Od roku 2016 je len jedným z následkov. A po ňom prídu ďalšie…

Môžeme predpokladať, že konflikty a radikalizácia na oboch stranách bojiska sa budú stupňovať. Dovtedy, kým sa neobnoví to, čomu Henry Kissinger hovorí (hoci v inom meradle) balance of power. Mocenská rovnováha.

Lebo mediálne blokovanie či vypínanie „nepriateľa“ nebude v konečnom dôsledku riešením. Bude len nebezpečným hrotením problému.

2. Prípad Lučanský

Smutný koniec Milana Lučanského, ktorého našli obeseného v jeho cele, sa hneď začiatkom roka nevkusne zneužil. Politicky. Robert Fico z jeho smrti obvinil vládu, médiá a súdy, ktoré sú vraj pod tlakom a boja sa nestranne rozhodovať.

Z Ficovej rétoriky je zrejmé, že sa pokúša naberať podporu z radov radikálov a demonštrovať silu. Lebo má strach.

Šéf Smeru správne vycítil, že Lučanského príbeh otriasol spoločnosťou. Pretože je kontroverzný a s koncom, za ktorým ostali nezodpovedané otázky... No je takmer isté, že Smer na tom body nezarobí. Už je príliš prehnitý na to, aby mohol naskakovať na akékoľvek vlny.

Prípad Lučanského si zaslúži pozornosť skôr z opačného konca. Z toho vládneho a úradného. Po jeho smrti môžeme mať pochybnosti, či bola väzba 400 kilometrov od domova (a oslovených advokátov) nevyhnutná. Alebo či ministerka spravodlivosti postupovala správne, keď 9. decembra napriek indíciám vylúčila pokus o samovraždu.

Lučanský bol podozrivý z brania úplatkov. No určite nepatril k mafii v službách bödörovcov, ktorá zarábala milióny na vydieraní podnikateľov a zneužívaní polície. A ktorá pracovala na sledovaní politikov a novinárov. Ako napríklad Makó alebo Slobodník.

Obaja prijímali rozkazy od oligarchu Bödöra a delili si milióny eur. A dnes sú na slobode. Aj preto, že pokračovali v obchodovaní – tentokrát s vyšetrovateľmi. A udali Lučanského (ktorý bödörovcov vykopol z vedenia NAKA).

3. Haščák a Gorila

Ďalší, kto bude stíhaný na slobode, je Jaroslav Haščák. Hlavná postava korupčnej kauzy Gorila. V tomto prípade však nemusí ísť o pochybenie Najvyššieho súdu, ale o nedôsledný alebo unáhlený postup vyšetrovateľa a prokuratúry. Zrejme nestačilo len narýchlo oprášiť starý prípad, ktorý roky, až do svojho zadržania, blokoval špeciálny prokurátor Kováčik.

Je takmer isté, že skutok sa stal – bývalý dôstojník SIS Arpáš mal po voľbách 2006 upratať kauzu Gorila. A postarať sa, aby po nej neostali stopy. Za odmenu. Tú mu mala podľa vyšetrovateľov vyplácať partnerská spoločnosť Penty, formálne za informačné a analytické služby.

Pri ľuďoch ako Haščák však zjavne nestačí, aby nový prokurátor po páde Kováčika pripravoval dôvody pre väzobné stíhanie len pár dní.

Ďalším problémom je verejné vystupovanie šéfa SIS Pčolinského. A jeho komentáre ku kauze, za ktorú sú stíhaní Arpáš a Haščák. Prakticky všetko, čo o veci a kontexte porozprával Pčolinský, môže skomplikovať trestné konanie – a nabiť zbrane obhajobe. Tvrdil napríklad, že si vôbec nie je istý, „že Arpáš mal prístup k zvukovému záznamu Gorila“.

Takéto poznámky sú pritom od veci. Pretože vôbec nie je podstatné, k čomu mal a nemal služobný prístup Arpáš. Podstatné je, čo ako elitný siskár vedel zariadiť, čo mal za to dostať. A od koho.

4. Juliana Assangea nevydajú

Prehľad zakončíme stručne a dobrou správou. Britský súd rozhodol, že nevydá zakladateľa WikiLeaks Juliana Assangea do Spojených štátov. Odvolal sa na obavy o jeho duševné zdravie a riziko, že by mohol spáchať samovraždu. Austrálčana Assangea chcú Spojené štáty stíhať za špionáž a zločiny proti národnej bezpečnosti, za čo mu hrozí trest 175 rokov.

Assangeov prípad je od začiatku sporný. Presnejšie: má dva konce.

Na jednej strane je nepopierateľné, že ako hacker a vydavateľ porušil zákon, navyše kriminálnym spôsobom. V niektorých prípadoch dokonca WikiLeaks ohrozila americkú sieť agentov (informátorov) na Blízkom východe. Za čo má byť stíhaný. No na druhej strane je nepopierateľné aj to, že Assange ako aktivista konal vo verejnom záujme.

Zverejnené dokumenty WikiLeaks napríklad upozornili na neprijateľné praktiky americkej armády, pri ktorých v Iraku zomierali civilisti (a novinári).

Samozrejme, motivácia ukazovať na nezákonné akcie štátu Assangea nezbavuje zodpovednosti. No mala by byť zohľadnená. Tak ako je to bežné pri iných aktivistoch a novinároch. Napríklad pri tých, ktorí odkrývajú nelegálne alebo sporné štátne aktivity Rusov, Číňanov, Turkov… A dostávajú za to vyznamenania.

Námietka, že takéto prirovnanie nesedí, lebo Spojené štáty sú dobré a iné krajiny sú zlé, neobstojí.

Je ukážkovo rasistická.

Odporúčame