Rozhovor s riaditeľom pohrebnej a kremačnej služby Róbertom Molnárom z Nových Zámkov.
Rozhovor s riaditeľom pohrebnej a kremačnej služby Róbertom Molnárom z Nových Zámkov.
Róbert Molnár prevádzkuje v Nových Zámkoch jedno zo šiestich funkčných krematórií na Slovensku. V rozhovore opisuje aktuálnu situáciu, keď výrazne pribudli zosnulí, vysvetľuje tiež, ako pristupujú k zosnulým na covid a prezrádza, čoho sa najviac obáva.
S opatreniami žijeme už takmer rok. Čo sa týka úmrtí, túto prácu robíme skoro 30 rokov, takže pre nás nič, čo by sme nepoznali.
V poslednom období je toho výrazne viac.
Poviem to tak – z Bratislavy zvykli prinášať za týždeň desať zosnulých, teraz je to každý deň sedem až desať. Nárast vidím aj na našej patológii v Nových Zámkoch. No nerád by som špekuloval a robil závery, je dosť možné, že sa pod to podpísali aj sviatky.
Denne vieme spopolniť zhruba 20 až 22 zosnulých. Bežne som zvykol spopolňovať raz alebo dvakrát za týždeň, čiže dve noci, potom zariadenie odstavím a zase o dva dni pokračujem. Je to normálny cyklus, ktorý je ideálny aj z hľadiska správnej prevádzky pece.
Áno, aj výrobca nám povedal, aby sme si šetrili pec, lebo má určitý počet spopolnení a potom treba servis. Totiž, ide o zariadenie, kde je 750 až tisíc stupňov Celzia a stojí cez 300-tisíc eur. Servis je tak otázkou nie stoviek, ale tisícok.
Z celého západného a stredného Slovenska. Ale to isté platí aj pre krematórium v Nitre či Leviciach. Mne pribudla Banská Bystrica, kde krematórium nefunguje. Včera mi odtiaľ volali, že majú 49 nebohých. Povedal som im, že musia využiť svoje chladiarenské zariadenia, kým ja nespopolním našich nebohých. Už som začal riešiť veľkokapacitný chladiarenský kontajner, ktorý budem čoskoro inštalovať.
Na papieroch, ktoré prídu s rakvou, je uvedené, čo zapríčinilo smrť a takisto tam je zaznačené, či mal nebohý infekčnú chorobu. Lenže stáva sa aj to, že na jednej strane papiera je napísané, že dotyčný nezomrel na infekčnú chorobu a na druhej strane je zaznačené „covid“. A teraz čo?
Nie, my sa stretávame so všeličím. Mali sme nebohých, ktorí mali chorobu šialených kráv či zápal mozgových blán, čo sú oveľa infekčnejšie choroby.
„Dnes môžeme rakvu aj otvoriť, ak si to pozostalí želajú.“Zdieľať
Keďže verejne zaznela informácia, že covid pacient nie je po smrti infekčný a môžeme ho obliekať, tak sme sa zariadili a nebožtíkov obliekame. Spočiatku sa zamestnanci trocha báli, ale dostali ochranné prostriedky, takže fungujeme. Samozrejme, zvyšuje to náklady a komplikuje kremáciu, lebo po každom takomto nebohom sa musíte prezliecť a jednorazové obleky vyhodiť, respektíve ich dám rovno do pece.
Vyvíjalo sa to v čase. Najprv sme sa riadili tým, že by sa nemali obliekať, potom sa to pozmenilo, že majú ísť do dvoch vakov. Neskôr, že netreba, stačí zatvorená rakva. Dnes môžeme rakvu aj otvoriť, ak si to pozostalí želajú.
Žiadnym predpisom nám neprišlo, že covidových zosnulých nemôžeme obliecť, ani žiadne iné nariadenia nám neprišli. Keď môžem obliekať takého, čo mal AIDS alebo zápal mozgových blán, prečo by som nemohol človeka, ktorý mal covid?
Od apríla nemáme žiadne nové oficiálne nariadenia. Samozrejme, máme isté odporúčania od hygienika, že si máme dávať pozor a podobne. Preto napríklad neodporúčame pozostalým, aby hladkali či bozkávali nebožtíka, pokiaľ chceli otvoriť rakvu.
Nie, nájdu sa aj takí, ktorých covid ani nezaujíma, lebo v neho neveria. A čo sa týka pozostalých vo všeobecnosti, každá rodina má iné preferencie – a to platilo aj mimo koronavírusu. Jedni chceli účasť na obrade, iní nie. Jedni chceli otvorenú rakvu, ďalší nie a podobne.
Kto chce prísť, ten príde. Teraz síce platí obmedzenie na šesť ľudí, ale predtým nebol problém, ak prišlo viac ľudí, stáli ďalej od seba, nepodávali si ruky.
Nie, akceptovali podmienky. Ešte predtým, ako prišlo opatrenie na šesť ľudí, tak sme obrady vedeli spraviť aj vonku, na cintoríne, kde sa dalo dodržať viac rozstupov.
To sa občas stáva aj mimo pandémie. Spomínam si naposledy – chudák nemal nikoho, tak obradníčka rozprávala príslušné slová nám z pohrebnej služby. Nechceli sme ho nechať tak, veď je to človek.
Smutné sú všetky pohreby. Keď pracujeme v tejto službe, smrť si nemôžeme príliš pripúšťať, ale našou úlohou je zachovať patričnú pietu a vyjsť pozostalým čo najviac v ústrety.
Na spopolnenie zosnulého sa už teraz čaká minimálne dva týždne. Ale to nie je až také neobvyklé. Teraz sme mali jeden prípad, keď bola rodina v karanténe, tak sme dva týždne čakali. Rozhodli, že až potom, čo vyjdú z karantény, sa ich nebohý spopolní a bude pri urne obrad.
Dnes je však moderná doba, takže vieme pozostalým spraviť prezentáciu či poslať fotky. Ako som však hovoril, každý má svoje preferencie. Snažíme sa poskytnúť čo najlepšie služby. Robíme aj kremáciu zvierat, a čo ma pri tom prekvapuje, že niekto prejaví viac emócií a citu malému zajačikovi ako starému rodičovi.
Fakt, sú takí. Prišiel jeden chlapisko, doniesol psa a ronil veľké slzy.
Iste, je to nápor. Ale beriem to ako prácu. Sme dvaja, ak bude treba, budeme štyria, rozdelíme si zmeny. Keď bude treba opraviť pec, tak ju opravíme. Ide sa ďalej. Som podnikateľ, takže reagujem na situáciu, nechcem vyplakávať. Bol som tu v krematóriu celé sviatky, aj Štedrú večeru a Silvester. No nie je to tým, že by som nechcel zaplatiť zamestnancov, lebo pravda je taká, že je problém nájsť ľudí na túto prácu.
Nechce sa im robiť. A pritom to nie je jadrová fyzika. Vezmite si, príde, vykope hrob za dve hodiny a má 30 až 40 eur za jamu. Vykope dve za deň a má pokoj.
Za vážny problém považujem to, ak by sa náhodou nakazili ľudia pracujúci v kremačných službách. Prišla vakcína, idú zdravotníci, lebo sú v prvej línii. Chápem. No zároveň sa pýtam, v ktorej línii sme my? Lebo keď ochorieme, neviem si veľmi predstaviť, kto to bude robiť. Keď pošlú telá od nás napríklad do Nitry, tam vedia uložiť povedzme 50 nebohých. A keď im donesú naraz ďalších 150? Kam ich uložia?
Foto – autor