Eco > Martini: Kedy sa začína ľudský život?

Vážený Carlo Maria Martini,

po štvrťroku sa znova ponúka príležitosť pokračovať v našej debate. Cieľom tejto listovej korešpondencie je vytvoriť priestor na spoločnú diskusiu medzi neveriacimi a katolíkmi (kde Vy, to musím pripomenúť, vystupujete ako kultúrny a veriaci človek, a nie v odeve cirkevnej vrchnosti).

Pýtam sa však sám seba, či musíme nájsť len body, v ktorých sa navzájom zhodneme. Stojí za to jeden druhého sa pýtať, aký máme názor na trest smrti či genocídu, aby sme zistili, že pri určitých hodnotách sme v hlbokej zhode? Ak má ísť o skutočný dialóg, musíme hovoriť aj o témach, na ktoré nemáme rovnaký názor. Ani to však nestačí: ak napríklad neveriaci človek neverí v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a katolík samozrejme áno, nie je to dôvod na neporozumenie, ale naopak – na vzájomný rešpekt v daných presvedčeniach.

Situácia sa stáva kritická, ak z nezhody názorov vzniknú spory a hlbšie neporozumenia, ktoré sa premietnu aj do politickej a sociálnej sféry. Jedným z takýchto kritických bodov je odvolávanie sa na hodnotu života vzhľadom na existujúcu legislatívu, umožňujúcu prerušenie tehotenstva.

Umberto Eco.

Keď ide o problémy takéhoto dôležitého významu, je treba vyložiť karty na stôl, aby sa odstránili nejasnosti. Ten, kto kladie otázku, musí vysvetliť, z akej perspektívy ju vníma a čo očakáva od partnera v dialógu. Toto je teda moje prvé ujasnenie: nikdy by sa nestalo, že by som žene vyhlasujúcej, že mám podiel na jej tehotenstve, odporučil potrat, alebo že by som súhlasil s jej rozhodnutím potrat podstúpiť. Ak by sa niečo také stalo, urobil by som všetko pre to, aby som ju presvedčil, že je správne dať život tomu novému stvoreniu, nech by sme za to museli zaplatiť akúkoľvek cenu. Pretože podľa môjho názoru je narodenie dieťaťa čarovná udalosť a zázrak prírody, ktorý možno len prijať. No ani napriek tomu by som nepovažoval za vhodné vnucovať každému tento môj etický postoj, toto moje zanietené presvedčenie a túto moju intelektuálnu istotu. Myslím si, že existujú aj hrozné chvíle, o ktorých my všetci vieme pramálo (a práve preto sa zdržím vytvárania akejkoľvek typológie či kazuistiky), keď má žena právo na svoje vlastné rozhodnutie, týkajúce sa jej tela, jej pocitov a jej budúcnosti.

A aj tak sa niektorí ľudia odvolávajú na právo na život. Ak v mene práva na život nemôžeme nikomu dovoliť zabiť svojho blížneho a ani zabiť samého seba (nesadnem na lep diskusii o hraniciach legitímnej obrany), rovnako im nemôžeme ani dovoliť zahatiť cestu už počatého života.

A tu sa žiada druhé ujasnenie: bolo by odo mňa zákerné, keby som Vás vyzval vyjadriť Váš názor alebo sa odvolávať na Magistérium Cirkvi. Namiesto toho Vás radšej pozývam, aby ste sa vyjadrili k niektorým úvahám, ktoré Vám predložím, a obohatili ich z pohľadu cirkevnej náuky. Keď vlaje vlajka Života, nenechá bez pohnutia žiadne srdce. Chcem tým povedať, že viac než všetkými inými musí pohnúť práve srdcami neveriacich, či dokonca srdcami „fideistických“ ateistov. Práve oni totiž, pretože neveria v žiadnu nadprirodzenú bytosť, nachádzajú v myšlienke Života, v cítení Života jedinú hodnotu a jediný zdroj možnej etiky.

A predsa nejestvuje pojem, ktorý by bol neurčitejší a zahmlievanejší, alebo ako dnes hovoria logici – fuzzy. Ako to vedeli už ľudia v antických dobách, život nie je len tam, kde sa prejavuje rozumová duša, ale aj tam, kde môžeme pozorovať prejavy senzitívnej a vegetatívnej duše. V dnešnej dobe dokonca existujú ľudia, ktorí bývajú označovaní ako radikálni ekológovia. Podľa nich poznáme aj život samotnej Matky zeme, vrátane všetkých jej hôr a vulkánov. A to až do takej miery, že sa pýtajú, či by ľudský druh nemal zaniknúť, aby planéta (ktorú tento druh ohrozuje) prežila. Jestvujú vegetariáni, ktorí odmietajú rešpektovať rastlinný život, aby tak ochránili ten živočíšny. A sú aj orientálni askéti, ktorí si chránia ústa, aby neprehltli a tým nezničili neviditeľné mikroorganizmy.

Nedávno na istom sympóziu africký antropológ Harris Memel-Fotê pripomínal, že normálne správanie západného sveta bolo kozmofagické (pekný termín: rozpínali sme sa alebo sa rozpíname, aby sme pohltili vesmír). Teraz by sme sa však mali pripraviť (a niektoré civilizácie to už robia) na určitú formu vyjednávania: teda uvedomiť si, čo si človek môže dovoliť voči prírode, aby prežil, a uznať, ako sa nemôže správať, aby prežila príroda. Keď sa vyjednáva, tak preto, že ešte neexistuje pevné pravidlo, a vyjednáva sa, aby sa nejaké stanovilo. A ja sa domnievam, že až na isté extrémistické postoje my neustále vyjednávame (a to častejšie emotívne než intelektuálne) o našej predstave úcty k životu.

Väčšina z nás by sa zhrozila, keby mala podrezať ošípanú, no spokojne jeme šunku. Nikdy by som nerozpučil stonožku na lúke, ale voči komárom sa správam vyslovene násilne. Dopúšťame sa diskriminácie vo vzťahu medzi včelou a osou (hoci obidve ma môžu ohroziť, no ja včele prisudzujem čnosti, ktoré neprisudzujem ose). Treba povedať, že ak je naše ponímanie rastlinného alebo živočíšneho života nejasné, nie je takým ponímanie ľudského života. A predsa tento problém znepokojoval teológov a filozofov počas celých stáročí. Ak by napríklad vhodne vychovávaná (alebo geneticky manipulovaná) opica dokázala ak aj nie rozprávať, ale aspoň napísať na počítači zmysluplné vety, viesť dialóg a prejaviť pri tom city a pamäť, bola by schopná riešiť matematické úlohy či reagovať na logické princípy identity a „vylúčenia tretieho“, považovali by sme ju za takmer ľudské bytie? Priznali by sme jej občianske práva? Považovali by sme ju za ľudskú, pretože rozmýšľa a miluje? A pritom nepovažujeme nevyhnutne za ľudského toho, kto miluje, a zabíjame zvieratá, hoci vieme, že matka „miluje“ svoje potomstvo.

Umberto Eco, Carlo Maria Martini: V čo verí ten, kto neverí? Vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava 2015.

Kedy sa začína ľudský život? Existuje (v dnešnej dobe a bez toho, aby sa vrátil k sparťanským zvykom) nejaký neveriaci človek, ktorý by tvrdil, že bytosť je ľudská len vtedy, keď bola vďaka kultúre začlenená do ľudskej spoločnosti? Že bytosť je ľudská, len keď si osvojí presne vymedzený slovník a zmýšľanie (vonkajšie vlastnosti, na základe ktorých mu podľa svätého Tomáša Akvinského možno priradiť racionalitu, teda jednu zo základných vlastností ľudskej prirodzenosti)? A že by podľa tohto človeka potom nemalo byť zločinom zabiť novorodenca len preto, že je ešte len dieťaťom, ktoré nepoužíva rozum? Nemyslím.

Všetci považujú za ľudskú bytosť už novorodenca, a to aj keď je ešte spojený pupočnou šnúrou. Pokiaľ až môžeme cúvať? Ak sú život a ľudskosť prítomné už v semene (či dokonca v genetickom programe), možno potom tvrdiť, že plytvanie semenom je už zločinom porovnateľným s vraždou? Netvrdil by to spovedník rozhrešujúci pokúšaného adolescenta a netvrdí to ani Sväté písmo. V knihe Genezis je Kainov hriech odsúdený explicitným Božím prekliatím, kým hriech Onana znamená jeho prirodzenú smrť za to, že sa vyhol povinnosti darovať život. Na druhej strane – a to Vy viete lepšie ako ja – Tertuliánom hlásaný traducianizmus, podľa ktorého sa duša (a s ňou aj dedičný hriech) prenáša prostredníctvom semena, Cirkev zavrhla. Hoci ešte aj svätý Augustín sa ho snažil zmierniť do formy duchovného traducianizmu, postupne bol nastolený kreacionizmus, podľa ktorého Boh vložil dušu priamo do zárodku vo chvíli gestácie.

Svätý Tomáš musel použiť množstvo dôvtipu, aby vysvetlil, ako a prečo by to malo byť práve takto. Zrodila sa tak dlhá diskusia o tom, ako zárodok prechádza čisto vegetatívnymi a senzitívnymi fázami, pričom len ak prejde týmto procesom, je v stave prijať rozumovú dušu v akte (práve som si opäť preštudoval pekné otázky tak v Summe, ako aj v Contra gentes). A to radšej nebudem spomínať dlhé debaty o tom, na základe čoho je možné rozhodnúť, v ktorej fáze tehotenstva dochádza k tejto definitívnej „humanizácii“ (aj preto, lebo neviem, nakoľko je dnešná teológia schopná zaoberať sa týmto problémom v aristotelovskom chápaní možnosti a uskutočnenia). Chcem povedať len to, že v samotnej kresťanskej teológii sa kládla otázka o nesmierne krehkých hraniciach, za ktorými to, čo bolo len „hypotézou“, zárodkom (temné vznikanie života ešte prepojeného s telom matky, zázračné prahnutie po svetle sveta, ktoré nie je veľmi odlišné od toho, ako keď sa rastlinné semeno v hlbinách zeme snaží stať kvetom), treba v určitom bode považovať za animal rationale, i keď mortale.

A tú istú otázku si kladie aj neveriaci človek, ochotný uznať, že z tejto počiatočnej „hypotézy“ sa napriek všetkému rodí ľudská bytosť. Nie som biológ (rovnako ako nie som ani teológ) a necítim sa byť kompetentný vyjadriť nejaký podložený názor o tomto „prahu ľudského života“, ani o tom, či vôbec takýto prah existuje. Nepoznáme matematickú teóriu o katastrofách, ktorá by nám vedela povedať, či existuje nejaký bod zvratu danej situácie, moment nejakej náhlej explózie. V otázke počiatku života sme preto zrejme odsúdení vedieť len to, že je tu nejaký proces, ktorého výsledkom je zázrak nového života. A že rozhodovať, v ktorom bode máme ešte právo zasiahnuť do tohto procesu a kedy to už nie je prípustné, nám nemôže byť ozrejmené a ani o tom nemôžeme diskutovať. A teda buď k tejto diskusii nikdy neslobodno pristúpiť, alebo – ak už ju otvoríme – vystavujeme sa riziku rozhodovať o tom, za čo si matka zodpovedá len pred Bohom alebo pred súdom vlastného svedomia a vo svojej ľudskosti.

Povedal som, že som nemal v úmysle žiadať Vás o nejaké záväzné vyjadrenie. Prosím Vás len o Váš komentár k niekoľko storočí trvajúcej zanietenej teologickej diskusii o tom, na základe čoho sa uznávame za ľudské spoločenstvo. Aký je aktuálny stav diskusie v tejto oblasti teraz, keď sa už teológia nemeria aristotelovskou fyzikou, ale istotami (a neistotami!) modernej experimentálnej vedy? Viete, že takéto otázky nezahŕňajú len úvahu o probléme potratov, ale aj celý rad úplne nových dramatických otázok, napríklad o genetickom inžinierstve alebo o bioetike, o ktorej dnes diskutujú všetci, či už sú veriaci alebo nie. Ako sa v dnešnej dobe stavia teológ ku klasickému kreacionizmu?

Definovať, čo je a kde sa začína život, to je otázka, v ktorej skutočne ide o život. Verte mi, že aj pre mňa tieto otázky predstavujú veľké morálne, intelektuálne a emotívne bremeno.

Umberto Eco, jún 1995

Martini > Eco: Ľudský život je účasťou na živote Boha

Vážený Umberto Eco,

v úvode správne pripomínate cieľ našej korešpondencie. Ide o vymedzenie priestoru spoločnej diskusie medzi neveriacimi a katolíkmi, pričom sa nechceme vyhýbať ani tým bodom, v ktorých nenachádzame konsenzus. Predovšetkým tým bodom, z ktorých sa rodia hlboké nedorozumenia, ktoré sa potom prejavujú aj na politickej a sociálnej úrovni. Súhlasím s tým, aby sme našli odvahu odhaliť najmä omyly, ktoré sú prameňom nedorozumení. Bude teda jednoduchšie konfrontovať sa v skutočných odlišnostiach. A to s tým väčším zápalom a úprimnosťou, čím viac sa každý z nás nechá pohltiť rozoberanou témou a bude pripravený „platiť z vlastného účtu“. Preto veľmi oceňujem Vaše prvé ujasnenie v téme o živote: narodenie dieťaťa je „čarovná udalosť a zázrak prírody, ktorý možno len prijať“.

Počnúc týmto ujasnením uznávame aj to, že téma týkajúca sa Života (neskôr sa ešte vyjadrím k tomuto veľkému začiatočnému písmenu, ktoré ste použili) je rozhodne jedným z kritických bodov konfliktu, a to predovšetkým čo sa týka legislatívy o prerušení tehotenstva. Tu už však nachádzame prvý zdroj nedorozumení. Iné je hovoriť o ľudskom živote a o jeho ochrane z etického uhla pohľadu, iné je pýtať sa, akým konkrétnym spôsobom bude môcť legislatíva najlepšie chrániť tieto hodnoty v konkrétnej občianskej a politickej situácii. Ďalším zdrojom nedorozumení je to, čo nazývate „vlajkou Života“, ktorá „keď vlaje, nenechá bez pohnutia žiadne srdce“. Myslím, že so mnou budete súhlasiť v tom, že vlajky sú užitočné na ukázanie veľkých ideálov všeobecného poriadku, ale neslúžia príliš na riešenie komplexných otázok, v ktorých sa vynárajú konflikty hodnôt v oblasti samotných ideálov. Tu je potrebná pozorná, nerušená, citlivá a trpezlivá úvaha. Hranice sú vždy zradným územím. Spomínam si, že som ešte ako chlapec pri prechádzkach po horách na hranici Valle d’Aosta s prekvapením uvažoval, kde je vlastne presný bod hranice medzi dvomi národmi. Nevedel som si predstaviť, ako by to mohlo byť ľudsky vymedziteľné. A aj napriek tomu národy existovali, a to veľmi rôznorodé.

Tretím zdrojom nedorozumení je podľa môjho názoru zmätok medzi širokým, „analogickým“ používaním (ako by povedali scholastici, a citujem ich s dôverou, pretože ma uisťujete, že ste študovali Summu a Contra gentes) pojmu „Život“ a používaním pojmu „ľudský život“ v úzkom zmysle slova. V prvom zmysle ide o každého živého tvora na nebi, na zemi i pod zemou, a zavše aj o samotnú „Matku zem“ v jej záchvevoch, v jej plodnosti, v jej dychu. V ambroziánskom hymne štvrtkovej noci sa spieva, opierajúc sa o prvú kapitolu knihy Genezis: „Na štvrtý deň všetko, čo žije / si učinil, ó, Bože, z prapôvodných vôd: / ryby sa hemžia v mori / vtáci sa naháňajú vo vzduchu“. Teraz však nehovoríme o širokom význame pojmu „Život“, hoci aj tu sa môžu vyskytnúť kultúrne, či dokonca náboženské odlišnosti. Pálčivý etický problém sa týka „ľudského života“.

Kardinál Carlo Maria Martini.

Avšak aj do tohto bodu treba vniesť jasné svetlo. Niekedy sa stretávame s domnienkou, že ľudský život je pre katolíkov tou najvyššou hodnotou. Podobný spôsob vyjadrovania je prinajmenšom nepresný. Nie je totiž v súlade s evanjeliami, ktoré hovoria: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10, 28). Život, ktorý má podľa evanjelií najvyššiu hodnotu, nie je fyzický ani psychický život (pre ktorý evanjeliá používajú grécke termíny bìos a psyché), ale božský život poskytnutý človeku (teda ten, pre ktorý sa tu používa termín zoé). Tieto tri termíny sú v Novom zákone presne odlíšené, pričom prvé dva sú podriadené tretiemu: „Kto miluje svoj život (psyché), stratí ho, a kto svoj život (psyché) nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život (zoé)“ (Jn 12, 25). Preto keď spomíname „Život“ s veľkým začiatočným písmenom, mali by sme mať na mysli predovšetkým ten najvyšší a najkonkrétnejší Život a Bytie, ktorým je samotný Boh. Práve to je ten Život, ktorý Ježiš pripisuje sebe („Ja som Cesta, Pravda a Život“; Jn 14, 6) a na ktorom je pozvaný mať účasť každý muž a žena. Najvyššou hodnotou na tomto svete je človek účastný na Božom živote.

Na tomto základe možno chápať hodnotu ľudského života v kresťanskom ponímaní: je to život osoby pozvanej k účasti na živote samotného Boha. Pre kresťana nie je úcta k ľudskému životu od prvých chvíľ jeho utvárania sa len všeobecným pocitom (hovoríte o „zanietenom presvedčení“ a „intelektuálnej istote“), ale stretnutím s presnou zodpovednosťou za túto konkrétnu ľudskú bytosť, ktorej dôstojnosť nie je ponechaná len na naše blahosklonné uznanie alebo na popudy ľudského citu, ale na Božie volanie. Je to niečo, čo nie je iba „ja“ alebo „moje“ alebo „v mojom vnútri“, ale predo mnou.

Na čom sa však zakladá Božia láskavosť, keď sa ocitám pred konkrétnou bytosťou, ktorú môžem nazvať ľudská? Správne ste uviedli, že „všetci považujú za ľudskú bytosť už novorodenca, a to aj keď je ešte spojený pupočnou šnúrou“. Ale „pokiaľ až môžeme cúvať“? Kde sú „hranice“? Vhodne pripomínate subtílne Tomášove úvahy o rozličných fázach vývinu živej bytosti. Nie som filozof ani biológ a nechcem vstupovať do týchto otázok. Ale všetci sme si vedomí, že dnes lepšie poznáme dynamizmus ľudského vývinu a jasnosť jeho genetických determinácií počnúc bodom, ktorý – aspoň teoreticky – možno presne stanoviť. V skutočnosti nová bytosť vzniká už pri počatí. Nová, to znamená odlišná od dvoch elementov, ktoré ju utvorili tým, že sa spojili. Táto bytosť začína proces vývinu, ktorý ju privedie až k tomu, že sa stane tým „dieťaťom, čarovnou udalosťou, zázrakom prírody, ktorý možno len prijať“. A ide práve o túto bytosť, už od jej počiatkov. Je to kontinuita v identite.

Ponad vedecké a filozofické diskusie zostáva faktom, že to, čo je otvorené takému úžasnému osudu, že ho nazval jeho menom sám Boh, je už od počiatkov hodné veľkej úcty. Nechcel by som sa tu odvolávať na všeobecné „právo na Život“, ktoré môže zostať chladné a neosobné. Ide o konkrétnu zodpovednosť voči tomu, kto je adresátom veľkej a osobnej lásky, a teda o zodpovednosť voči „niekomu“. Nakoľko je oslovovaný a milovaný, tento niekto už má svoju tvár, je predmetom lásky a starostlivosti. Každé porušenie tejto potreby lásky a starostlivosti nemôže vyvolať nič iné ako konflikt, hlboké utrpenie a bolestivé muky. Preto zdôrazňujem, že treba urobiť všetko pre to, aby k tomuto konfliktu nedošlo, aby nevznikli tieto muky. Sú to zranenia, ktoré sa hoja veľmi ťažko, ak vôbec. Kto nosí ich stopy, je práve žena, ktorej je ako prvej a vo veľkej dôvere zverené to najslabšie a najvzácnejšie, čo na svete existuje.

Ak v tomto spočíva etický a ľudský problém, z neho vyplývajúci občiansky problém bude znieť: ako pomôcť ľuďom a celej spoločnosti čo najviac sa vyhnúť týmto mukám? Ako podporiť toho, kto sa nachádza v zdanlivom alebo reálnom konflikte povinností, aby nimi nebol pritlačený?

Vy to uzatvárate nasledovne: „Definovať, čo je a kde sa začína život, to je otázka, v ktorej skutočne ide o život.“ Súhlasím, minimálne s tým „čo je“, a už som vyslovil aj svoju odpoveď. Otázka „kde“ môže zostať tajomná, ale je podriadená hodnote toho, „čo je život“. Keď má niečo najvyššiu hodnotu, zaslúži si aj najvyššiu úctu. Odtiaľto treba vychádzať v každej kazuistike hraničných prípadov, ktorej nebude nikdy ľahké čeliť. Ak však budeme vychádzať z tohto základu, nikdy ich nebudeme riešiť ľahkovážne.

Zostáva pred nami ešte jedna otázka: výrazne som podčiarkol, že podľa Nového zákona nie je dôležitý fyzický život sám osebe, ale život, ktorý sprostredkúva Boh. Ako možno viesť dialóg o takej špecifickej téme „Bohom zjavenej“ cirkevnej náuky? Jednu odpoveď nachádzam už v mnohých Vašich tvrdeniach, vyjadrujúcich úzkosť a nepokoj, ktoré zakúša každý, kto je postavený pred osud ľudského života, a to v hociktorom momente jeho existencie. Poznám jednu skvelú metaforu, ktorá laicky hovorí o tom, čo je v hĺbke spoločné pre veriacich i neveriacich: metaforu „tváre“. Levinas o tom hovoril presnými termínmi ako o nepopierateľnej skutočnosti. Chcel by som však spomenúť jeden výrok Itala Manciniho v jednej z jeho posledných kníh (Tornino i volti), ktorý je takmer jeho testamentom: „Náš svet, v ktorom máme žiť, milovať, posväcovať sa, nám nebol daný neutrálnou teóriou bytia, nebol nám daný ani udalosťami dejín či prírodnými javmi. Bol nám daný bytím týchto neslýchaných centier rôznosti, ktorými sú tváre – tváre, na ktoré sa treba pozerať, vážiť si ich a nežne hladiť.“

Carlo Maria Martini, jún 1995

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo