Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
01. január 2021

Japonský slovakista

Mám knihy, ktoré by mi mohla závidieť aj Matica slovenská

Na Tokijskej univerzite roky prednášal naše dejiny, je expert na Štefánika a miluje jaternice. Japonský slovakista Susumu Nagayo.

Mám knihy, ktoré by mi mohla závidieť aj Matica slovenská

Pixabay

Ako ste sa vôbec dostali k slovenčine a k Slovensku?

Povedané v skratke, bolo to cez slavistiku, cez štúdium slovanských jazykov, literatúr a dejín. Od malička ma, ani neviem prečo, zaujímali ruské – teda vtedy sovietske – dejiny a literatúra. Nie je to Japonsku až také vzdialené, z geografického hľadiska je Rusko jednou z najbližších krajín. Delí nás iba Japonské more. Z Tokia je to lietadlom do prímorského Ruska iba hodinu a pre obyvateľov severného ostrova Hokkaido je Rusko doslova susedom. Na univerzite v Kjóte som teda študoval ruštinu a počas doktorandského štúdia v Tokiu som sa zaoberal štúdiom ruského slavianstva, myšlienkového prúdu z prvej polovice 19. storočia.

Prečo ste neskôr presedlali na slovenčinu?

V roku 1979 som sa náhodou dostal na Slovensko ako stážista Univerzity Komenského na základe medzištátnej dohody o výmene študentov medzi Japonskom a vtedajším Československom. Dostal som sa tak na dvojročný študijný pobyt, učil som sa slovenčinu, získal som základné znalosti slovenskej literatúry a dejín. Tie ma fascinovali a odvtedy sa stále venujem slovakistike.

Čo to znamená v praxi?

Na svojej univerzite v Tokiu som prednášal dejiny Slovenska a na Univerzite cudzích jazykov v Tokiu som externe dlho učil slovenčinu budúcich bohemistov a slavistov. Ale koncom marca 2019 som odišiel do dôchodku. Stále sa však venujem práci, väčšinou slovakistike, a musím povedať, že sa vôbec nenudím.

Vo svojom výskume sa venujete aj historickým prepojeniam medzi Japonskom a Slovenskom. Na prvý pohľad sa pritom môže zdať, že niečo také ani neexistuje.

Áno, ale pri pozornejšom skúmaní nejaké spojivká nájdeme. Takéto prepojenie môžeme nájsť aj v diele jedného zo slovenských národných buditeľov. Ide o Jána Kollára, ktorý v prvej polovici 19. storočia do svojho diela Slávy dcera, ktoré určite poznáte, zahrnul aj sonet s exotickým motívom. Ide konkrétne o sonet 449. Mimochodom, v mojej knižnici mám okrem iného aj jednu vzácnosť, a to knihu Díla básnická Jana Kollára we Dwau Djljch, ktorú vydali v roku 1845 v Budíne. Ale späť k básni. Kollár v nej opisuje príbeh dvoch cisárov – japonského a čínskeho, ktorí obdivovali slovanského génia z 18. storočia – Gavrila Romanoviča Deržavina.

V básni sa píše, ako si dali preložiť jeho Ódu na Boha do svojej reči a napísanú na hodvábe si ju zavesili nad bránu svojich palácov. Vyzerá to iba ako krásna fantázia autora, ale tento sonet sa zakladá na historickej skutočnosti. Začiatkom 19. storočia žil v Japonsku jeden Rus a ten údajne preložil do japončiny Deržavinovu ódu. Kollár sa teda o tejto epizóde musel dozvedieť a zahrnul ju do svojho diela.

Kto z našich historických osobností Japonsko aj osobne poznal?

Milan Rastislav Štefánik a o jeho vzťahu k Japonsku už vieme neporovnateľne viac. Sám krajinu navštívil v októbri a novembri v roku 1918 v súvislosti so sibírskymi legionármi. Zhodou okolností som pred dvoma rokmi organizoval na svojej univerzite výstavu o Štefánikovi v Japonsku aj s podporou vášho veľvyslanectva. Jej súčasťou boli štyri unikátne fotografie z tejto návštevy. Postave Štefánika sa venujem dlhodobo a v roku 2015 som do japončiny preložil jeho životopis od Jána Juríčeka. Vyšli už štyri vydania a dá sa teda povedať, že Štefánikovo meno je u nás už dosť známe. No a tretím historickým momentom je návšteva Adama Vlašiča.

Keď som bol na Slovensku koncom 70. rokov, boli v Bratislave dva antikvariáty. Boli v nich skvosty z 19. storočia a za veľmi lacné peniaze. Zdieľať

Ten už bežnému Slovákovi známy nie je.

To je pochopiteľné, nebol verejne známym. Pochádzal zo Záhoria, bojoval v prvej svetovej vojne, kde ho zajali, a skončil v Rusku. V roku 1917 sa prihlásil k československým légiám. Nejakým spôsobom sa však dostal do Japonska a v roku 1919 zomrel v nemocnici amerického Červeného kríža v Tokiu. Je tu aj pochovaný spolu so štyrmi českými vojakmi. Zatiaľ sa zdá, že je jediným slovenským legionárom pochovaným v Japonsku.

Veľa legionárov sa asi až do Japonska nedostalo.

Práve naopak. Tematikou československých légií v rokoch 1918 až 1920 sa teraz zaoberám a ukazuje sa, že ich vzťah s Japonskom bol veľmi živý. Počas ruskej občianskej vojny spolu s Japonskom bojovali proti ruským boľševikom. Mnoho legionárov navštívilo Japonsko kvôli liečbe, diplomacii alebo nákupom. Neskôr sme mali v roku 1920 pri vojne o Mandžusko nešťastný konflikt, no v každom prípade roky 1918 až 1920 boli obdobím, keď si boli Japonsko a Československo najbližšie.

Milan Rastislav Štefánik (tretí zľava) na návšteve Japonska. Zdroj: osobný archív S. Nagaya

Miesto, kde bola vyhotovená predchádzajúca fotka, v súčasnosti. Zdroj foto: osobný archív S. Nagaya

Zaujíma ma aj vaša osobná skúsenosť so Slovenskom. Našu zem ste navštívili mnohokrát, po prvý raz ešte za socializmu. To bola asi celkom iná krajina, nie?

Keď som prišiel prvýkrát, bolo to vlastne v období najväčšej normalizácie, komunistická strana mala monopol, ekonomika bola centrálne riadená, nedalo sa cestovať a vládla nesloboda. To je všetko pravda, ale moja spomienka vôbec nie je negatívna. Študoval som vtedy slovenčinu a myslím, že sa mi to celkom aj podarilo, dostal som vedecký základ slovakistiky, ktorou sa zaoberám až do dnešných dní, a našiel som si veľa priateľov a známych, s niektorými mám priateľský vzťah dodnes. Nechcem tým idealizovať minulosť alebo určitú ideológiu, ale som presvedčený, že v dejinách neplatí čierno-biely spôsob myslenia. Nedávno bolo výročie Nežnej revolúcie, zaujímalo by ma, ako si ju Slováci pripomínali.

Zvyčajne ide o kladenie vencov, nejaké prejavy a programy vo verejnoprávnej televízii. V posledných rokoch pribúdajú ľudia s presvedčením, že za bývalého režimu sa im žilo lepšie.

Možno niektorým, možno sa ich osudy aj zhoršili. Chápem to a mrzí ma to. Ale na margo tohto spomienkového optimizmu, minule som si uvedomil jeden dôležitý moment. Vtedy, pred 40 rokmi, sme boli mladší a na mladosť si vždy spomíname tak trochu sentimentálne. Mali sme menej problémov a starostí. No a vždy sa nám zdá, že naša mladá generácia bola iná, lepšia ako tá dnešná.

Keď ste prvýkrát prišli na Slovensko, čo vás najviac prekvapilo?

Terajšia generácia odmalička slobodne cestuje po celom svete, môže ísť, kam chce, no za mojej generácie v 70. rokoch sme mohli síce cestovať, ale nebolo to vôbec také jednoduché a dostupné ako dnes. Do zahraničia som sa tak dostal prvýkrát, až keď som mal 28 rokov. Išiel som do Ruska, no a potom do Európy a Slovensko bolo vlastne úplne prvou európskou krajinou, ktorú som navštívil. Bolo to moje prvé stretnutie s Európu, ale nebol to až taký veľký šok. Vedel som, čo mám asi očakávať. Ale stovky vecí ma aj tak po príchode prekvapili.

V roku 2015 som do japončiny preložil Štefánikov životopis od Jána Juríčeka. Vyšli už štyri vydania a  Štefánikovo meno je teda v Japonsku už dosť známe. Zdieľať

Nebol to kultúrny šok?

Počas tých dvoch rokov na Slovensku som bol so svojím životom veľmi spokojný. Moji priatelia sa často sťažovali, že na Slovensku nič nie je, čo sa týka jedla alebo iných tovarov, a že na Západe majú všetko, ale je to trochu stereotyp. Samozrejme, do istej miery to bola pravda, ale na druhej strane v obchodoch bolo mäso, zelenina. Viete, predtým som cez zimu cestoval po Sovietskom zväze a v obchodoch nič nebolo, minimum ovocia, zeleniny. Na Slovensku to nebolo až také zlé ako v iných krajinách východného bloku. V skratke, ja som bol veľmi spokojný.

A čo jedlo? Nebolo pre vás náročné zvyknúť si na slovenskú kuchyňu?

Musím povedať, že aj to je trochu stereotyp. V Japonsku máme európske jedlo už 150 rokov, vlastne jedlo z celého sveta. Aj pred 40 rokmi už bola naša strava pestrá. Na Slovensku som sa zväčša stravoval v menze, kde bolo štandardné menu. Ale prekvapilo ma, že Slováci, takí vysokí a silní ľudia, veľmi málo jedli. Na obed slušne navarili, ale ľudia jedli iba málo. To ma tak príjemne prekvapilo.

Inzercia

Ale keď ste videli, ako u nás varíme ryžu, neboli ste zhrozený?

Je pravda, že v tom čase v Československu neexistovala žiadna japonská reštaurácia, iba v Prahe bol jeden čínsky podnik, volal sa asi Šanghaj. No a tak keď som išiel náhodou do Prahy, tak som zašiel aj do tejto reštaurácie a dal som si ryžu. Ale ja nie som veľký fanúšik japonského jedla, radšej sa prispôsobujem a ochutnávam nové jedlá. Vôbec som nebol nespokojný so slovenským jedlom, práve naopak. Skutočne mám veľmi rád bryndzové halušky, aj nedávno ma spolu s priateľmi pozval slovenský veľvyslanec na bryndzovú párty a naozaj som si to vychutnal. Bryndzu totiž v Japonsku nezoženiete.

Susumu Nagayo. Foto zdroj: osobný archív

A čo iné slovenské jedlá? Čo vám zachutilo?

Tlačenka, jaternice. To síce dostať aj v Japonsku, ale nie je to ono. No a zabíjačka, kde dostanete úplne čerstvé mäso! Už len keď na to myslím, zbiehajú sa mi slinky. No a mám rád aj vaše syry. V Japonsku máme poľskú reštauráciu aj veľa ruských, ale slovenskú nemáme žiadnu. Prosil som veľvyslanca, aby to nejako vyriešil, ale zatiaľ sa nič nestalo. (Smiech.)

Slovenčina je označovaná za jeden z ťažších jazykov. Pre Japonca možno ešte ťažší, keďže s japončinou nemá naozaj nič spoločné. Aké bolo pre vás učiť sa po slovensky?

Ja som trochu špecifický prípad a z mojej skúsenosti sa asi nedajú robiť všeobecné uzávery. Ja som sa k slovenčine dostal cez slavistiku a už som vedel po rusky, poľsky aj česky. Mal som teda gramatický základ a nemal som problémy s chápaním gramatiky ani slovosledu. Ale s jednou vecou mám problémy až dodnes a je to asi rovnaké pre všetkých Japoncov. Ide o výslovnosť. V japončine totiž nemáme L, máme iba slabé a silné R. Nemáme ani V, iba B, no a problémom je tiež H a CH. Napríklad také slovo revolúcia je typickým príkladom slova, s ktorým mám problémy aj dnes.

Je to zaujímavé slovo, ale pre obyčajných Japoncov je problematické, obsahuje totiž hneď tri ťažké hlásky. Ale zase výhodou je v slovenčine intonácia, pri ktorej je prízvuk vždy na prvej slabike, takže je to pomerne ľahko imitovateľné. V iných jazykoch, napríklad aj v ruštine, je to zložitejšie, intonácia je v rôznych prípadoch odlišná. Slovenčina podľa mňa aj veľmi pekne znie. Nechcem porovnávať, bolo by to nefér, ale keď napríklad počujem češtinu, tak síce rozumiem, ale ten jazyk mi znie tvrdo. Slovenčina je mäkký, ľubozvučný jazyk.

Zo slovenčiny ste do japončiny preložili aj niekoľko kníh, spomínali ste Štefánikov životopis. Sú slová, vetné konštrukcie, ktoré sa do japončiny prekladajú iba ťažko?

Preklad vo všeobecnosti je vždy ťažká vec. Dnes sa môže zdať, že je to jednoduché, veď už aj počítač či mobil vám ponúkajú automatický preklad za sekundu a výsledok je často síce čudný, ale viac-menej môžeme pochopiť, o čo ide. Úplne odlišná vec je umelecký preklad alebo preklad s historickou tematikou. Ale ja mám preklad rád. Je to namáhavé, pretože nejde iba o doslovné prekladanie slova za slovom, ide o to, čo autor naozaj chcel povedať a či jeho myšlienky a kontext, v ktorom písal, dokážem správne pochopiť.

Máte nejaký príklad?

Už iba taká základná vec ako Nežná revolúcia v Československu z roku 1989. Spoločnosť sa pretransformovala z komunistického režimu do demokratického. Ale už aj toto je zložité preložiť. Ako nazývať systém, ktorý v Československu fungoval do roku 1989? Bol to komunizmus? Alebo socializmus? A je to, čo Japonci chápu pod pojmom socializmus, presne to, čo fungovalo v Československu? Na Západe sa často toto obdobie nazýva totalitným režimom, ale nie som si istý, či to úplne vystihuje realitu. Takže výber slov, aby som myšlienky správne preložil do japončiny, je veľmi ťažký.

Počula som, že máte veľmi bohatú slovenskú knižnicu, povedzte nám o zaujímavých kúskoch, ktoré sa v nej ukrývajú.

Napríklad mám prvé vydanie Náuky reči slovenskej od Ľudovíta Štúra. Mám množstvo prvých vydaní kníh podobného štýlu.

V celom Japonsku je asi desiatka slovakistov. Foto zdroj: Pixabay

Ako ste sa k nim dostali?

Dnes sú vzácnosťou, ale pred 40 rokmi, keď som bol na Slovensku, boli v Bratislave dva antikvariáty. Ak som do nich nechodil každý deň, tak každý druhý deň a boli tam vtedy ešte skvosty z 19. storočia ‒ a za veľmi lacné peniaze. Pamätám si, ako som napríklad od priateľov dostal Českú gramatiku od Josefa Dobrovského z roku 1806, mám ju stále vo svojej knižnici. Ale teraz si často kladiem otázku, čo so všetkými týmito knihami.

Ako to myslíte?

Z univerzity som už odišiel, som na dôchodku. Chcel som knihy darovať našej univerzite, ale povedali mi, že pre nich je to príliš špecifické. Rozmýšľam, či mám svoju zbierku darovať nejakej japonskej knižnici alebo poslať na Slovensko. Lebo niektoré moje knihy mi iste môže závidieť aj Matica slovenská. (Smiech.) Ďalšou možnosťou je poslať ich nejakej americkej univerzite, na ktorej sa venujú slovakistike. Stále o tom rozmýšľam, ide totiž o osud tisícich vzácnych kníh.

Máte obľúbených slovenských autorov?

Isté obdobie som s veľkým záujmom sledoval slovenskú literárnu scénu, no teraz už menej. Medzi mojich obľúbených patrí Dominik Tatarka, s ním som sa ešte v roku 1988 osobne stretol. Tiež mám veľmi rád Ladislava Mňačka. No a teraz s jednou doktorandkou, ktorú učím, čítam Vladimíra Mináča. Je to kontroverzná postava, bol to presvedčený komunista až do poslednej chvíle a predstaviteľ socialistického realizmu.

Ale čítame jeho esejistické dielo Dúchanie do pahrieb, ktoré napísal začiatkom 70. rokov. V tejto knihe otvoril slovenskú minulosť. Bol som prekvapený, že je vôbec možné, aby presvedčený komunistický spisovateľ, predstaviteľ socialistického realizmu, písal tak pekne a šťavnato. Neviem, ako ho dnes vníma slovenská spoločnosť, ale toto dielo naozaj odporúčam. Zvyčajne sa hovorí, že socialistický realizmus je nudný a sivý, ale v tomto prípade to nie je tak.

Ktorá časť Slovenska sa vám najviac páči?

Na Slovensku som bol takmer 30-krát, naposledy v roku 2016, ale vždy som sa motal hlavne po Bratislave a jej okolí. Tam je všetko sústredené, aj veľa mojich priateľov a známych žije tam. Ale cestoval som aj na východné Slovensko. Najviac ma láka Bratislava, je to veľmi zaujímavé mesto. Veď už samotný názov „Bratislava“ je zaujímavý. Napísal som o tom aj článok, ako a kedy premenovali Bratislavu, a je to dramatická a zaujímavá epizóda. Ale učarovali mi aj menšie slovenské mestá či dediny, no a tiež príroda. Mňa stále zaujíma a fascinuje celé Slovensko.

Odporúčame