Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
30. december 2020

Rok korony

Žiaľ, ukázalo sa, že jedinou cestou je lockdown

Na konci roka patríme medzi najhorších v Európe, pričom epidemiologická situácia sa ďalej zhoršuje.

Žiaľ, ukázalo sa, že jedinou cestou je lockdown

Premiér Matovič a hlavný hygienik Mikas na tlačovke po pilotnom testovaní na Orave a v Bardejove, foto TASR – Martin Baumann

V nemocniciach je rekordný počet hospitalizovaných s podozrením na ochorenie Covid-19, ktorý atakuje číslo tritisíc, z nich je vyše 400 v kritickom stave – 195 na JIS a 217 pacientov je napojených na umelej pľúcnej ventilácii (stav z utorka).

Denne pribúda stovka obetí, a hoci ide v prípade posledných nahlásených úmrtí o súhrnné dáta, nevyzerá to tak, že sa tempo v nasledujúcich dňoch uvoľní, skôr naopak. V horizonte blížiacich sa týždňov nebadať ani za súčasných opatrení nádej na zlepšenie. Deň pred Silvestrom visia vo vzduchu len ďalšie obavy, koľko ľudí sa rozhodne využiť jednu z výnimiek a obísť už aj tak relatívne mierny lockdown.

O ďalšom zhoršovaní svedčia viaceré predikcie. Zatiaľ čo 1. októbra sme mali celkovo 54 obetí na ochorenie Covid-19, o dva mesiace neskôr, na Mikuláša, sme prekonali hranicu tisíc a ešte nie je ani Silvester a už sme za hranicou dvoch tisícok. Pritom analytici z projektu Dáta bez pátosu, ktorých predpovede sa ukazujú ako realistické, očakávajú v januári ďalších dvetisíc (!) nových úmrtí.

Už dnes však vieme, že pandémia si vyžiada určite viac životov ako len tie, ktoré figurujú v koronaštatistikách. Na podrobné dáta s počtom nadmerných úmrtí za tento rok si ešte musíme počkať.

Rovnako kritický je pohľad na lôžka s umelou pľúcnou ventiláciou. Kým na začiatku decembra bolo ventilovaných 130 pacientov, včera to už bolo 217, na konci januára to môže byť už viac ako 300. Problém so starostlivosťou o týchto pacientov však hlásia oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny už teraz. Dôvodom nie sú chýbajúce ventilátory od Chirany, ale zdravotnícky personál, ktorý ich dokáže obsluhovať.

Počet ventilovaných pacientov sa už dnes blíži ku kritickej hranici. Dostávame sa tak do bodu, keď sú to práve umierajúci, nie vyliečení pacienti, ktorí najrýchlejšie uvoľňujú nemocničné lôžka.

Tie sa v nemocniciach rýchlo obsadzujú, keďže príjmy niektorých zdravotníckych zariadení ohlasujú desiatky nových hospitalizovaných denne. Nemožno však zabúdať ani na fakt, že denne kvôli Covidu vypadávajú zo systému aj zdravotníci.

Na poplach bije aj konzílium odborníkov, podľa ktorého pri súčasnom trende počtu hospitalizovaných bude už 11. januára (teda o 12 dní) v nemocniciach 4500 pacientov s koronavírusom, čo však ďaleko prevyšuje naše kapacity.

Zdravotníci pracujú už mesiace na hrane svojich možností, s príchodom vakcíny je tu síce veľká nádej, že v roku 2021 dosiahneme bod zlomu, ale kým sa zaočkuje podstatná časť obyvateľstva, potrvá to ďalšie mesiace. Šírenie vírusu preto musíme spomaliť teraz.

Svet má za sebou deväť mesiacov pandémie, ktoré ukázali, čo je v boji s ňou skutočne účinné a čo funguje len ako doplnok. Zhrnuli sme to v piatich bodoch.

1. Trasovanie ani testovanie nestačia

Na Slovensku sa prvé problémy boja s pandémiou ukazovali už na konci leta, keď sme ani v pomerne v priaznivých podmienkach nestíhali dostatočne trasovať pozitívne kontakty a ani ich testovať. Dnes však samotné trasovanie ani nie je témou.

Regionálne úrady verejného zdravotníctva už jednoducho netrasujú, čo včera potvrdila epidemiologička Alexandra Bražinová v diskusii odborníkov Veda pomáha – Covid-19. Úrady pre nedostatok pracovníkov (ani napriek podpore armády) to pri návale pozitívnych prípadov nemajú šancu stíhať, na problém tak rezignovali a spoliehajú sa už len na samotrasovanie ľudí.

Bolo by falošné, keby sme to vydávali za nejaké špeciálne slovenské zlyhanie, ktoré zavinila vláda, keď v lete zanedbala dobudovanie kapacít. Samozrejme, nie je to zanedbateľná súčasť problému, ale aj keby sme po prvej vlne vrhli všetky naše sily do testovacej infraštruktúry, vo výsledku by to pravdepodobne veľa nezmenilo.

Ukazujú to aj viaceré západoeurópske štáty, ktoré majú robustný systém dohľadávania kontaktov. V Nemecku už tamojší regionálni hygienici v októbri nevedeli dohľadať, kde sa nakazili tri zo štyroch (!) prípadov.

Podobne aj Dánsko, ktoré ako malá krajina zvládalo vykonať desaťtisíce PCR testov denne, a to ešte predtým, než premiér Matovič objavil antigénové testy. Napokon, vďaka nasadeniu antigénových testov v posledných týždňoch sme dosiahli, že Slováci patria medzi najpretestovanejšie národy. No hnusoba aj tak rastie.

Výrazne posilnené testovacie i trasovacie kapacity sa tak v Európe na rozdiel od niektorých ázijských krajín, ktoré majú s nebezpečnými vírusmi dlhodobú skúsenosť, ukázali ako dôležité doplnkové, no samo osebe nedostatočné opatrenie.  

Rovnako sa v Európe nepodarilo poriadne využiť ani mobilné aplikácie, a to nielen v prípade e-karantény, ale ani pri trasovaní kontaktov.

2. Bez razantného lockdownu to nejde

Na začiatku jesene, keď sa rozbiehala druhá vlna, bolo vcelku pochopiteľné uveriť viacerým ilúziám. O prvej ilúzii sme už hovorili: že pred lockdownom by nás ochránil prepracovaný systém trasovania a testovania, ktorý dokáže zabrániť komunitnému šíreniu. To sa však nepodarilo žiadnej krajine. Ale bola tu aj iná ilúzia, ktorá však mala tiež racionálny základ: že pred lockdownom nás ochránia cielené regionálne opatrenia, teda že ak rýchlo zasiahneme v ohnisku nákazy, vírus sa nebude šíriť do ďalších častí krajiny a udržíme ho pod kontrolou.

Ak tu bol niekto, kto to mohol Európe predviesť, boli to Nemci. Ich semaforu, ktorý siahal na úroveň okresov, sme mohli závidieť. Už na konci leta používali v jednotlivých ohniskách rázne opatrenia, ktorými dokázali postihnuté oblasti karantenizovať.

Nuansovitý regionálny prístup určite výrazne pomohol, ale ani ten nestačil. Koncom októbra sa napokon kancelárka Merkelová presadila, keď všetky spolkové krajiny presvedčila, že situácia je dramatická a je nevyhnutné prijať celonemecké opatrenia, takzvaný lockdown light.

Zatvorili sa reštaurácie, bary, fitnescentrá či kiná, otvorené ostali škôlky, školy, kostoly. Cieľom tých opatrení bolo znížiť mobilitu o 30 percent, v skutočnosti padla len o desať percent. A tak prišlo trpké precitnutie – v čase prijímania týchto opatrení zomieralo na koronu denne niekoľko desiatok Nemcov. Nasledujúce týždne sa počty násobili, začiatkom decembra to bolo niekedy aj okolo 500 zomrelých denne a v stredu ráno hlásili už prekonanie hranice tisícky (1129 mŕtvych za posledných 24 hodín).

V Nemecku sa teraz s napätím čaká, čo spraví s číslami predvianočný lockdown. Ale už panuje všeobecná zhoda, že „lockdown light“ bol neúspešnou cestou a že ak by sa začiatkom novembra prijali značne ráznejšie opatrenia, na Vianoce by prišla úľava aj väčšia sloboda stretávania.

Inzercia

Ale potom je tu aj izraelský príbeh. Už začiatkom septembra sa v Izraeli prudko zhoršovala situácia, vláda preto v polovici mesiaca nariadila trojtýždenný celoštátny lockdown. Mal zhruba takú podobu ako taliansky či španielsky lockdown z prvej vlny, zatváralo sa všetko vrátane škôl, obyvatelia sa nemohli pohnúť ďalej než 500 metrov od domu – ísť ďalej mohli len v prípade, ak išli do práce, na nákup potravín a do lekárne.

Išlo o mimoriadne efektívne opatrenie, ak na konci septembra mali Izraelčania denne aj 10-tisíc novonakazených, v druhej polovici októbra ich už bolo menej než tisíc, bez zahlmenia dát, čo sa im darilo držať do začiatku decembra. Potom to začalo opäť rásť.

Dobrou správou teda je, že ak sa tvrdý lockdown zavedie bez dlhého otáľania, prináša veľmi dobré výsledky už po relatívne krátkom čase. Tou horšou správou je, že ak sa Izraelčanom ďalšie týždne darilo držať vírus pod kontrolou aspoň do začiatku decembra, bolo to len preto, že z tvrdého lockdownu prešli do menej tvrdého lockdownu, ktorý bol zhruba na úrovni našich novembrových a decembrových opatrení, v niečom aj prísnejší.   

3. Aj Švédsko už otáča

Švédsko bolo svojou koronapolitikou po celý rok príkladom avantgardnej krajiny, ktorá sa vyhla lockdownom a tvrdým opatreniam, ale spoliehala sa najmä na uvedomelosť vlastných občanov. V krajine, kde sa tešia verejné inštitúcie a ich odporúčania neobyčajne vysokej dôvere, to naozaj fungovalo lepšie, než by to mohlo fungovať napríklad v strednej Európe.

Napriek tomu niektorí považovali švédsku cestu za dôkaz, že naše opatrenia boli prehnane tvrdé a celkom zbytočne zavádzame niečo ako koronadiktatúru, hoci ľudské životy a zdravie sa dajú chrániť aj inak.

Ale na konci roka sa ukazuje, že prísnym reštrikciám sa nevyhne ani krajina, v ktorej prospech hrá nízka hustota zaľudnenia, vysoká dôvera v štát a izolovanejší spôsob života ľudí.

Krajina, ktorej hlavný epidemiológ neodporúčal nosiť rúška, tieto ochranné prostriedky pred časom začala odporúčať v hromadnej doprave. Došlo aj k zatváraniu, a to plavární, knižníc či telocviční, stredných škôl i obmedzeniu stretávania sa ľudí len na osem osôb.

Švédsky kráľ Carl XVI. Gustav však ešte pred Vianocami priznal, že krajina zlyhala v ochrane seniorov v domovoch dôchodcov pred koronavírusom. Takmer polovica z viac ako 8 400 švédskych obetí ochorenia Covid-19 pripadá práve na klientov týchto zariadení. Podľa správy nezávislej komisie, ktorá hodnotila reakciu krajiny na šírenie koronavírusu, sú príčinou zlyhania práve nedostatočné vládne opatrenia.

Pritom zákaz návštev týchto zariadení platil takmer po celú dobu. Problematických bodov v tomto smere je však viacero.

Keďže tamojšie nemocnice nestíhajú, tamojšia vláda je nútená meniť kurz. Pomocou nových zákonov si chce zabezpečiť právo zatvárať obchody aj obchodné centrá, ako aj zavádzať nové núdzové opatrenia. Švédsko sa bude v roku 2021 podobať na zvyšok sveta viac, než to bolo v tomto roku.

4. Príčina súčasného neúspechu – úspech z prvej vlny

Dôvod, prečo sme sa z premiantov boja s koronavírusom dopracovali až na opačnú stranu rebríčka, je možné interpretovať viacerými spôsobmi: podcenenie prípravy na druhú vlnu, zlá interpretácia dát, chýbajúce dáta, popieranie existujúcich problémov, neschopnosť postupovať regionálne, komplikované manažovanie pandémie, nevynucovanie pravidiel, zlá komunikácia, deštrukčné spory v koalícii, strach zo zavádzania lockdownu i nezodpovednosť spojená s únavou ľudí.

Základná príčina nášho súčasného zlyhania je však ukrytá v našom úspechu z prvej vlny. Stali sme sa jeho psychologickou obeťou. Veľmi tvrdé karanténne opatrenia, ktoré bolestivo zasiahli mnohých ľudí, boli akoby v rozpore s celkovým epidemiologickým obrazom, keď denne pribúdali maximálne desiatky nakazených a počty obetí stúpali po jednotkách, aj to skôr na týždennej než dennej báze.

Na jar sme sa z diaľky prizerali chybám západných krajín, ktoré reagovali málo rázne alebo príliš neskoro, aby sme tu istú chybu zopakovali v druhej vlne. Opäť platí, že sa to nestalo len nám. Okrem viacerých krajín východnej Európy podobný psychologický efekt nastal aj vo východonemeckom Sasku – v rámci Nemecka išlo tiež o premianta prvej vlny.

Dnes sa však o tomto regióne hovorí ako o nemeckom Bergame. Aj dôvody sú podobné ako tie slovenské – tamojšie politické elity podcenili riziko druhej vlny a vzpierali sa tlaku kancelárky Merkelovej, ale regionálni politici len kopírovali nálady medzi ľuďmi, medzi ktorými bol, pochopiteľne, silný odpor voči opatreniam ako z prvej vlny. 

Tento odpor cítil aj náš premiér Igor Matovič, ktorý prišiel s inovatívnym nápadom v podobe celoplošného testovania.

Pojem lockdown sa tak stal u nás synonymom zlyhania a hanby, nie označením pre dočasný nástroj, ktorý je za istých okolností nevyhnutný a je oveľa lepšie ho uskutočniť skôr než týždne či mesiace s ním meškať. Napokon, skutočný lockdown, aký zažili desiatky miliónov obyvateľov západnej Európy, sme na Slovensku ani nespoznali. Za celú pandémiu nedošlo k obmedzeniu pohybu na pár kilometrov v okruhu bydliska ani k žiadankám v prípade nákupu.

Slovenským špecifickým zlyhaním bolo aj manažovanie druhej vlny. Po rozpustení permanentného krízového štábu sa zodpovednosť za pandémiu rozliala medzi štyri subjekty: konzílium odborníkov, pandemickú komisiu vlády, ústredný krízový štáb a ministerstvo zdravotníctva. A do toho kľúčovú rolu stále zohrával aj samotný premiér.

Opatrenia sa prijímali zdĺhavo, nedokázali sme pružne reagovať na meniacu sa epidemiologickú situáciu, plus na čele tohto ťažkopádneho systému rozhodovania stojí nerozhodný minister zdravotníctva, ktorý ani pred Vianocami nedokázal buchnúť do stola. Je to pritom on, kto najlepšie pozná stav v nemocniciach, predikcie vývoja a limity vlastného rezortu.

5. Matovičova atómová zbraň

Bol to slovenský premiér, ktorý z európskych lídrov ukázal v boji s koronou najodvážnejšiu povahu. Igor Matovič na začiatku jesene pochopil, že rastúcemu problému sa nevyhneme ani masívnejším testovaním či regionálnymi semaformi, rovnako s dobrou intuíciou vnímal, že ochota ľudí podriadiť sa lockdownu je oveľa nižšia než na jar.

Jeho nápad nakúpiť vo veľkom antigénové rýchlotesty, ktoré použijeme na niekoľko kôl celoplošného testovania a napriek ich istej chybovosti tak rýchlo identifikujeme a izolujeme desaťtisíce nositeľov nákazy, bol megalomanský, ale mal svoje rácio.

Na konci roka je však ťažké vyhodnotiť, či masívne nasadenie antigénov prinieslo viac pozitív alebo negatív. V tomto zmysle ide o zlyhanie, za ktoré si môže sám premiér – už po celoplošnom testovaní z prelomu októbra a novembra, ktoré bolo veľkým logistickým úspechom vlády, bolo zjavné, že v menej zamorených oblastiach nemá plošné použitie veľký zmysel a je skôr mrhaním zdrojov a ľudských kapacít.

Na druhej strane, jasne sa ukázalo, že má význam testovať často a opakovane v regionálnych ohniskách, napokon aj tieto testy prispeli k novembrovému zlepšeniu situácie na Orave. Keby sa takto postupovalo počas celého novembra aj na začiatku decembra v najpostihnutejších oblastiach – a v čase lockdownov by bolo prípustným zásahom do občianskych práv, aj keby sa na týchto kolách testovania zúčastňovali tamojší obyvatelia povinne –, Matovičov vynález by možno dosiahol lepšie výsledky, než si vieme dnes predstaviť.

Problém bol, že premiér sa namiesto presvedčovacej kampane, aby sa išlo touto cestou cez testovanie ohnísk, upäl na ďalšie kolo celoslovenského povinného testovania a zamotal sa v hádke s odborníkmi, ktorí mali na vec iný pohľad. A keďže jeho vláda nebola schopná zabezpečiť nákup miliónov testov, ostal mu už len priestor na virtuálnu vojnu s prezidentkou a ministrom hospodárstva.

Spätne je tiež otázkou, či kvôli nešťastnej komunikácii nemalo masívne nasadenie antigénov viac kontraproduktívnych než priaznivých účinkov. Jednak preto, že vláda o nich hovorila ako o spásonosnom nástroji, ktorý nás zachráni pred lockdownom – to spôsobilo, že veľká časť obyvateľov ešte aj v decembri považovala za väčšiu tému (Sulíkovo) otváranie reštaurácií než sprísňovanie opatrení.

No a po druhé, kým v Južnom Tirolsku, ktoré testovalo svoju populáciu po Slovensku, veľmi zdôrazňovali, že aj tí, ktorých testy identifikovali ako negatívnych, môžu byť v skutočnosti pozitívni, u nás sa o antigénových testoch najskôr hovorilo ako o priepustke na slobodu. Ale spojenie antigény-sloboda sa vôbec nemalo dostať do povedomia ľudí. Dnes je už nemožné kvantifikovať, koľkí ľudia rozšírili nákazu len preto, že po falošne negatívnom teste stratili ostražitosť alebo nadobudli viac odvahy. Ale zjavne aj to bol faktor.

Preto je dnes len ťažké vyriecť nad Matovičovým nápadom definitívny rozsudok. Isté je len to, že premiérovi sa jeho zbraň rozpadla v rukách, lebo ju neuniesol.

V každom prípade však platí, že na konci roka už nefungujú žiadne zázračné recepty. Kým nebude zaočkované či premorené dostatočné percento populácie, musíme sa spoliehať na lockdowny ako na jedinú cestu, ktorou pandémiu udržať na uzde. V januári tak nemôžeme čakať žiadne uvoľňovanie, skôr naopak.

Odporúčame