Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
17. december 2020

Etnológ o Vianociach

Jeden rok nie je nič, za rok pandémie sa naše tradície nezmenia

Charakter Vianoc sa mení, lebo aj vzťahy medzi ľuďmi sa deformujú. Ľudia sú schopní sviatkovať sami, čo sa v podstate nedá.

Jeden rok nie je nič, za rok pandémie sa naše tradície nezmenia

Etnológ Štefan Lipták. FOTO – Archív Š. L.

Etnológ Štefan Lipták žije v Gemerskej Polome a Gemeru zasvätil aj svoj profesný život. Skúma ľudové tradície regiónu, zbiera príbehy z tamojších dedín a vytvoril vzácnu zbierku krojov a hudobných nástrojov. Organizuje výstavy, na ktorých sa ľudia môžu týchto odevov nielen dotknúť, ale si ich aj vyskúšať.

Pre Postoj hovorí o tom, ako vyzerali ľudové Vianoce na slovenskej dedine v minulosti, ako sa čas adventu neodmysliteľne spájal s ľúbostnou mágiou. Hovorí aj o tom, ktoré zvyky sa v našich rodinách zachovali dodnes a či súčasná pandémia môže zmeniť naše vianočné tradície.

Vianoce sú podľa neho čisto kresťanský sviatok.

Čo je z pohľadu etnológie tradícia a ako vzniká?

Za tradíciu môžeme považovať niečo, čo prešlo časom jednej generácie. Trvá zhruba 25 až 30 rokov, aby jednu generáciu vystriedala druhá. Všetko, čo prekoná hranicu 25 rokov neustálosti ako pravidelného opakovania, tak sa dá z pohľadu etnológie považovať za tradičné. Čiže povedať, že sme založili tradíciu, je de facto nesprávny výraz. Nemôžme založiť tradíciu, lebo až po čase sa ukáže, či sa to tradíciou skutočne stalo.

V súvislosti s Vianocami často hovoríme o ľudových tradíciách. Môžeme o niektorých z nich povedať, že toto sú tradičné slovenské Vianoce?

Ťažko sa to dá takto povedať. Neexistuje napríklad ani tradičná slovenská svadba. Sú tam len niektoré prvky, ktoré sa opakujú v regiónoch. Podobne je to aj s Vianocami. Vianoce však majú troška inú povahu tým, že je to kresťanský sviatok. Preto ich podobu veľmi ovplyvnilo práve samotné kresťanstvo, či už ide o prežívanie Vianoc, predvianočného času, keď sa začínajú, koľko trvajú.

Lebo vianočný čas netrvá tak, ako ho väčšina u nás vníma, že tu máme Štedrý deň, prvý a druhý sviatok vianočný a je koniec. Ich podoba i dĺžka trvania závisí aj od náboženskej príslušnosti, či sú to katolíci, evanjelici alebo pravoslávni. Ale väčšinou sa vianočný čas končí 6. januára na sviatok Troch kráľov, v niektorých náboženstvách trvá ešte dlhšie.

Spomínate predvianočný čas. Obchody začínajú s vianočným tovarom tak skoro, že začiatok adventu si už pomaly nevšimneme. Ako prežívali advent naši predkovia?

Pre kresťanov sa všetko začína adventom. Je to začiatok nového liturgického roka a ľudia očakávajú príchod Mesiáša. Ľudové tradície sa síce spájajú s kresťanskými sviatkami, ale praktiky, ktoré sa počas nich konali, nemajú nič spoločné s Vianocami. Nazývame to pohansko-kresťanský synkretizmus. To znamená, že nekresťanské veci, predkresťanské alebo pohanské, sa miešajú s tými kresťanskými – sakrálnymi.

Všetko súvisí pritom s Vianocami – od Kataríny, Ondreja, Barbory, Mikuláša až po Luciu. Sú to všetko dni v predvianočnom období, ale konanie ľudí počas nich nemalo nič spoločné s Vianocami či kresťanstvom. Mnohé zvyky v predvianočnom období boli spojené s ľúbostnou mágiou a väčšinu z nich realizovali práve dievčatá.

Ľudia napríklad verili, že na Luciu je najdlhšia noc a najkratší deň, preto jej pripisovali magický význam. Napríklad u nás na Gemeri pred rokom 1950, keď ešte nenastúpila silná kolektivizácia, sa mládež stretávala, chodievalo sa po večeroch priasť. Výnimkou bol práve večer na svätú Luciu. Vtedy sa robila nocmeranka alebo merala sa noc. Mladí sa stretli v nejakom dome, na zem dali slamu, celú noc nespali, hrali sa rôzne hry, vystrájalo sa. Dokonca sú isté zápisy, ktoré hovoria o veľmi uvoľnených mravoch, že sa počas tejto noci mohli dievčatá a chlapci, ktorí tam boli spolu v jednej miestnosti celú noc a potme, intímne bližšie spoznávať.

Spomínali ste, že so sviatkom svätého Ondreja bola spájaná ľúbostná mágia. Tá vyzerala ako?

Na Ondreja sa čarovalo, tento deň sa s ľúbostnou mágiou spájal najviac. Najznámejšie je liatie olova. To sa lialo cez kľúč, ktorý musel byť ukradnutý z domu, v ktorom bol Ondrej, alebo z kostola, ten mal veľký otvor na mieste, kde sa ním otáča. Cez tento otvor sa lialo olovo, muselo sa pritom niečo odriekať. Podľa toho, v akom tvare stuhlo, dievčatá veštili budúcnosť s vyvoleným. Alebo sa chodilo triasť plotmi. Dievča odriekalo: „Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, dajže mi znať, z ktorej strany budem muža mať.“ Z ktorej strany pes zaštekal, z tej strany mala mať muža.

Alebo dievča išlo ukradnúť nohavice nejakému Ondrejovi, chološne – teda také, čo nosili chlapi celý deň a aj mesiac sa neprali. Tie mu musela ukradnúť, dať si ich pod hlavu, na nich potom spala a o kom sa jej v noci snívalo, tak takého mala mať muža. Alebo sa varili halušky, do halušiek sa zakrúcali papieriky s menami a ktorá haluška vyplávala prvá, dievča ju muselo chytiť, otvoriť a tak sa mal volať jej nastávajúci.

Dievčatá až takto veľmi túžili po vydaji?

Sociálne vzory boli také, že dievča nad 20 rokov už bolo stará dievka. Keď si chcel človek nejako zabezpečiť život, určite neuvažoval, že bude sám. V rodičovskom dome, kde bola len kuchyňa, izba a komora a žili tam rodičia s piatimi či šiestimi deťmi, veľa priestoru na sebarealizáciu nebolo. Doma väčšinou ostával buď iba najstarší syn, ktorý sa oženil, priviedol si ženu a zdedil celé gazdovstvo, alebo potom také deti, u ktorých nebol predpoklad, že sa oženia alebo vydajú, teda boli s nejakým postihnutím, či telesným, alebo mentálnym. Všetci museli opustiť rodičovský dom, lebo oni ani nemali kde spávať, celý rok spávali na povale v sene. Ale teda hovoríme o období 20. až 30. rokov minulého storočia.

Ľúbostnú mágiu už hádam nepraktizuje nikto, niektoré zvyky prežili dodnes. Prečo niektoré zvyky majú potenciál prežiť a iné nie?

Či sa už budeme baviť o vianočných, alebo iných zvykoch, tak všeobecne najdlhšie pretrvávajú tie, ktorým sa hovorí, že sú prosperitného charakteru. Na svadbách čo pretrváva? Nosenie darov, ulievanie pálenky, gratulácie, redový tanec, lebo tam sa dávajú peniaze. Ostatné obrady nie sú až také podstatné. Podobne je to pri vianočnom období, Mikuláš zostal, spájame si ho s nosením sladkostí a darčekov. Už nie je podstatný samotný príbeh, že Mikuláš pomáhal dobrým splniť si nejaké životné ciele, ale už je to len o darčekoch, že príde a niečo donesie.

V súčasnosti si viacerí potrpia na dokonalej vianočnej výzdobe svojich domovov, sledujú trendy, nakupujú ozdoby, ale deti sa na tom už často vôbec nepodieľajú. Nie je to škoda?

Voľakedy deti chodili do školy len v zime, lebo od začiatku poľnohospodárskeho roka, od 1. marca do konca októbra, bolo treba pomáhať na poli. U nás to nie je až také vypuklé, ale napríklad v slovinskom alebo chorvátskom jazyku sa dieťa povie otrok, čo je vlastne lacná pracovná sila. A tým aj deti boli. Robili doma nevyhnutné práce, nanosiť drevo, nachovať statok, vodu nanosiť, upratovať, chlapci pomáhali otcovi, dievčatá zase mame. Alebo staršie deti sa starali o mladšie.

Aj pri príprave Vianoc mali svoje zadelené práce. Vyrábali ozdoby na vianočný stromček zo slamy alebo z dreva a podobne. Výzdoba stromčeka bola starosťou detí. Vianočné ozdoby sa nekupovali, všetko sa vyrábalo doma. Prípadne použili sušené jablká. Ozdoby sa robili z vecí, ktoré boli k dispozícii. V dnešnej dobe by sme povedali, že všetko eko a natur, čiže slama, drevo, prírodné materiály, orechy, jablká, papier, nejaké drôtiky. Staniol tiež bol ako pozlátka na ozdoby alebo sa doň balili cukríky či kockový cukor alebo zemiakový cukor. Alebo keď nebolo čo, tak sa doň balili aj kamienky a tak sa vyrábali salónky.

Ako vyzeral samotný Štedrý deň?

Dá sa povedať, že dnes počas Štedrého dňa máme viac voľného času. V minulosti bolo veľa práce, s prípravami jedla aj s gazdovstvom. O statok sa treba starať každý deň aspoň trikrát. Čistiť, doniesť vodu, nachovať, obriadiť, to zaberie dosť veľa času z každého dňa. Popritom treba chystať aj jedlo, cesto si pripraviť, chlieb napiecť, lebo na Štedrý deň by mal byť na stole chlieb, ktorý je z úrody z toho roku, teda z čerstvej múky. Bolo treba ísť pripraviť aj kostol, poriadiť ho, pozháňať stromčeky, vyzdobiť. Vtedy to nebolo ako dnes, že už týždeň pred dušičkami ešte počas výpredaja sviečok nastupujú čokoládoví mikulášovia a vianočné ozdoby.

Pochádzam z Kysúc a tam je na Štedrý deň zvykom hneď po zobudení sa umyť studenou vodou, aby sme boli zdraví. Kto si do začiatku večere kýchol, mal byť celý rok tiež zdravý. Čo sa s týmto dňom spájalo inde?

Na Gemeri sa napríklad nemalo pozerať z okna, lebo keď sa pozerali chlapi, tak sa verilo, že keď budú kradnúť drevo v lese, tak ich chytí horár. Alebo keď pôjdu niekde do lesa kosiť trávu, že ich pri tom chytia. Nemali sa vynášať smeti, pozametať sa mohlo, smeti zamietli do kúta, ale nevynášali sa. Taktiež bolo zaužívané, že počas sviatkov nemala prísť žena do domu. Mal to byť chlapec, keď bol vo veku 15 až 17 rokov, tak to bolo najlepšie.

Čo by sa stalo, keby vstúpila do domu ako prvá žena?

Buď sa pohubí dobytok, že krava nebude dojiť, alebo budú mať nejaké nešťastie, či príde choroba do domu.

Inzercia

Aj keď máme pocit, že vianočný stromček sa so sviatkami spája od nepamäti, nie je to až taký starý symbol Vianoc. Kedy sa stal súčasťou našich Vianoc?

Na slovenskom vidieku to bolo až koncom 19. storočia. Podľa záznamov sa k nám dostal z rakúskeho cisárskeho dvora. Najskôr bol zavesený o strop na povalu, ale hrubým koncom hore. Potom sa to obrátilo a bol zavesený tenkým koncom hore. Potom zišiel na stôl a odtiaľ prešiel na podlahu, kde už zostal.

Štedrý večer, jeho priebeh i to, čo sa na stoloch ponúka, sa od regiónu k regiónu líši. Prečo tie rozdiely?

Spôsobuje ich príslušnosť ku konfesii, ale aj samotné životné podmienky v regiónoch. Kým katolíci majú pôst až do polnoci a tak chýba mäso aj na štedrovečernom stole, evanjelici sa postia do služieb Božích, ktoré sú napríklad u nás na Gemeri o pol šiestej. Po nich sa končí pôst a začína sa štedrá večera, na ktorej sa už môžu podávať aj jedlá z mäsa. Pričom podávané jedlo má symbolický význam. Napríklad na Liptove sa podávala aj šošovicová polievka. Šošovica sa jedla, aby boli ľudia bohatí.

Z tradície vieme, že pod stolom boli slama, sekera, reťaz omotaná okolo stola, ktorá symbolizovala súdržnosť rodiny. Ako dôvod, prečo sa dávala slama, niektorí uvádzajú, že je symbolom toho, že sa Ježiško narodil na slame. Ale ja sa skôr prikláňam k tomu, že slama bola znakom bohatstva. Kto mal slamu, mal úrodu obilia a keď mal obilie, mal čo jesť a bol bohatý.

Štedrovečerný stôl i samotná večera boli plné symboliky. Ako je to dnes?

So Štedrým večerom sa spája mágia podobnosti, ľudia si dávali na stôl to, čo chceli, aby mali stále. Aj jablko keď sa prekrojilo a bolo zdravé, mágia podobnosti hovorila, že všetci budú zdraví. Niektoré jedlá všetci jedli z jedného taniera, aby zostali súdržní a spolu sa združovali. Mnohé z toho sa zachovalo podnes. Je dosť veľa rodín, v ktorých hovoria, že oni mágiu nepraktizujú. A pritom v tom nie je žiadna súvislosť s kresťanstvom. Šalát a rezeň či vyprážaná ryba, to je už nová záležitosť. To nemá nič spoločné s ľudovou tradíciou.

Práve zemiakový šalát a ryba je teraz symbolom štedrovečerného menu. Ako dlho sa na našich vianočných stoloch objavujú?

Nie veľmi dlho, zhruba od 70. rokov. Tento zvyk sa ukotvil v minulom režime. Už ho však môžeme považovať za tradičný, lebo tento zvyk pretrval viac ako 30 rokov, ale s ľudovými Vianocami to nemá nič spoločné.

Čo teda prežilo z toho tradičného na štedrovečernom stole?

Oblátky, med, cesnak, kapustnica, bobáľky a prípitok, buď varené víno, alebo pálenka.

Na Vianoce sa mnohí zameriavajú na darčeky, niektorí sú ochotní sa pre ne aj zadlžiť. Aké boli darčeky v minulosti?

Darčeky boli skôr len pre deti alebo pre mladých. Rodičia kúpili dievčaťu šatku alebo deťom nejaké drevené hračky či sladkosti. Objemovo to vyzeralo ako na dnešného Mikuláša. Lebo teraz už deti dostávajú na Mikuláša toho toľko, čo voľakedy celá rodina dostala na Vianoce od Ježiška.

Ako nástup socializmu zmenil naše Vianoce?

Kresťanské sviatky sa zmenili na sviatky zimy. Mikuláš sa z postavy biskupa zmenil na Deda Mráza alebo na človeka v červeno-bielom oblečení. Nová ideológia nenašla miesto pre biskupa. Aj keď to boli sviatky zimy, neprestali sme ich volať Vianoce. Sviatkovanie sa však veľmi nezmenilo, lebo tí, ktorí skutočne chceli, chodili do kostola aj za socializmu. Nie v takom množstve ako dnes, ale na tú polnočnú alebo evanjelické služby Božie do kostola šli.

Vrcholom Štedrého večera bola polnočná omša. Dnes je aktívne veriacich oveľa menej. Aké sú ich Vianoce, v čom nachádzajú zmysel týchto sviatkov?

Vianoce sú čisto kresťanské sviatky. Kresťania to berú normálne, že sú Vianoce. Neviem, ako si ich vysvetľujú tí, čo tvrdia, že sú neveriaci. Neviem pochopiť rodičov, ako chcú vysvetliť deťom, prečo sú Vianoce, ale nechcú tam spomenúť postavu Ježiška. Je tam viac pohľadov.

Sú ľudia, ktorí žijú dosť materiálnym životom, pre ktorých je vyvrcholením Štedrého dňa bohatá večera, nastajlovaný stromček, aby ho bolo vidno, vyzdobené svietiace domy, svietiace dvory. No a, samozrejme, darčeky. Tie sú akoby to hlavné. Vytráca sa to, že rodina by mala byť spolu, ľudia by mali byť za to vďační, že žijú, že sú zdraví, že prežili rok a začínajú ďalšie obdobie. To ešte v rodinách stále je, ale už to tak neprezentujú.

Vytvárajú ešte aj teraz rodiny nové vianočné tradície, ktoré majú potenciál zotrvať medzi ľuďmi dlhé roky?

Sú to skôr veci komerčného charakteru ako už spomínané zdobenie domov a dvorov svetielkami. Týka sa to napríklad aj adventného venca. Ten je tiež komerčného pôvodu, rozšíril sa však a kresťanské prostredie ho prijalo. Dokonca sa adventné vence už aj posväcujú v kostoloch. Pritom u nás sa vo veľkom rozmohli až posledných dvadsať-tridsať rokov.

Vianočné sviatky sme skomercionalizovali. Dokážu ich ešte ľudia prežiť viac duchovne?

V kresťanských rodinách sa sviatkuje inak. Nie je to len o komercii. Síce výzdobu majú aj darčeky si rozdajú, ale aj sa spolu modlia. Charakter Vianoc sa mení viac v mestách, ale to je všeobecne dané tým, že aj vzťahy medzi ľuďmi sa veľmi deformujú. Práve toto spôsobuje aj zmenu sviatkovania. Ľudia sú schopní aj sami sviatkovať, čo sa v podstate nedá. Lebo sviatok je kolektívny, nedá sa urobiť sám. Sám nemôžeš urobiť sviatok. To musí byť kolektívne prežívanie.

Tento rok však budú u mnohých Vianoce bez širšej rodiny.

To bude veľká melanchólia. Všetci žijeme v istej sociálnej väzbe, predstavy Vianoc sa spájajú so stretnutím detí so starými rodičmi, so socializáciou a s tým, že ľudia majú byť spolu v rodinách.

Spoločnosť má za sebou viaceré pandémie či iné hrôzy, ako napríklad vojny. Menili takéto situácie naše tradície? Môže súčasná pandémia ovplyvniť budúcu podobu Vianoc?

Určite boli rôzne stavy, len to, že tie zápisy sa tak voľakedy nerobili ako dnes, keď sú štatistiky na všetko možné. Nevieme posúdiť, či počas vyčíňania španielskej chrípky sa slávili Vianoce a ak áno, tak ako. Cez druhú svetovú vojnu bol pre nás najhorší rok 1944-45, keď tu bol front a prechádzali Rusi na západ, vtedy to bolo ťažké. Ale do kostola sa dalo ísť.

Vianoce boli síce chudobné, ľudia si nevedeli dopriať niektoré veci, ale čo mám ja informácie, tak to neohrozilo pravú príčinu prežívania Vianoc. Práve naopak, lebo kostol bola vzdelávacia inštitúcia. Tak ako dnes sú správy, tak voľakedy to bol kostol. Tam farár počas kázne spomenul všetko, čo sa dialo, čo by ľudia mali robiť. Tradícia je typická práve tým, že aj keď sa jeden rok zmení, ďalší rok pokračuje. Jeden rok nie je nič.

Máte vlastnú zbierku ľudových krojov, kožuchov či hudobných nástrojov, ktoré ste zapožičiavali na výstavy. Tie sa teraz nekonajú. Ako sa žije etnológom v čase pandémie?

Veľmi ťažko. Mám veľkú zbierku krojov aj dobových kostýmov, hudobných nástrojov a robil som v živej kultúre. Musel som zmeniť zamestnanie. Svoje kroje som po celý rok nemal vonku. Jedine v lete, keď bolo pekné počasie, tak sme sa s dcérou a synom obliekli a prevetrali ich. Mal som v júli, keď to bolo ešte možné, jednu prednášku pre deti v dennom tábore o hudobných nástrojoch. Teraz nič.

Etnológovia teraz veľmi ťažko fungujú, nedajú sa robiť ani výskumy, ani prezentácie poznatkov. Chodievam robiť prednášky o kultúrnej histórii Gemera, o hudobných nástrojoch, po minulé roky stále bolo niečo. Teraz sa nič nedeje. Nič, nič, nič.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame