Kontext sporov o rodinu bude ešte dlho citlivým bodom

Kontext sporov o rodinu bude ešte dlho citlivým bodom

Synoda o rodine 2015 je za nami. Priniesla určité svetlo a nemálo tieňov.

Záverečná relácia vo svojej terajšej podobe obsahuje niekoľko silných duchovných úvah vychádzajúcich zo Svätého Písma a z tradícií Cirkvi. Takisto sa realisticky vysporadúva s rozmanitou sociálnou, kultúrnou a politickou situáciou rodín po celom svete: od hedonistickej a sexom presýtenej kultúry na Západe až po vojnu a prenasledovanie na Blízkom východe a v Afrike. Niekoľko odsekov by asi bolo lepšie vypustiť. Sama osebe má určitú hodnotu ako všeobecný pohľad na rodinu. No kontext, v ktorom tento text vznikol, je niečo úplne iné a bude predstavovať citlivý bod ešte mnoho ďalších rokov.

BBC povedala, že v prípade gejov František utrpel „porážku“ – čo nie je úplne presné, keďže on gejské manželstvo nepodporuje. Pozor na takéto zborové volania zo strany médií. Zdieľať

Synodálni otcovia počas uplynulých troch týždňov často opakovali, že pohľad Cirkvi pri jej obavách o budúcnosť rodiny v súčasnej dobe by bol veľmi zúžený, keby brala do úvahy len starosť Západu o gejov a rozvody. Určitým znakom toho, ako ďaleko napriek pretrvávajúcim problémom pokročila synoda 2015, je fakt, že už nemáme vyjadrenia o „prijatí a zhodnotení... [gejskej] sexuálnej orientácie – bez toho, aby sme sa spreneverili katolíckej náuke o manželstve a rodine,“ čo je veľký posun oproti smutne známej priebežnej správe z roku 2014. BBC cez víkend povedala, že v prípade gejov František utrpel „porážku“ – čo nie je úplne presné, keďže on gejské manželstvo nepodporuje. Navyše pôvodný pracovný dokument, s ktorým beztak nemal veľa dočinenia, toho veľa o homosexualite nehovoril. BBC však nebola jediným mediálnym domom, ktorý sa uchýlil k výmyslom, len aby vyhovel svojim obsesiám. Pozor na takéto hodnotenia, ako aj na všetky zborové volania zo strany médií.

Väčšinu kyslíka vysali spory o pripustení prijímania

Veľká časť záverečnej relácie je užitočná a podáva svedectvo o tom, že svetová Cirkev má záujem ohlasovať radostnú zvesť a plniť si svoje povinnosti voči všetkým rodinám na celom svete. Až bude preložená, zaslúži si pozornosť každého, komu ležia na srdci súčasné problémy a budúce nádeje rodín.

No i tak vysalo väčšinu kyslíka v prvom svete – zvlášť v médiách – prijímanie pre rozvedených a znovu zosobášených. Bolo by dobré, keby sme mohli povedať, že presne vieme, kde sa nachádzame. Wall Street Journal nepochybuje: „Biskupi odovzdávajú pápežovi zamietnutie ústretovosti voči rozvedeným katolíkom“. (Čo znamená, ako si mnohí všimli, že v dokumente nie je žiadna výslovná zmienka o prijímaní pre nich, a teda ani žiadna jasná opora v texte pre jeden z prúdov v rámci dvojročného synodálneho procesu, ktorý sa začal 15. februára 2014, keď na pápežovo pozvanie predniesol kardinál Walter Kasper svoj prejav biskupom v Ríme.) Rímske noviny Il Messagero to pochopili inak: „Áno prijímaniu pre rozvedených.“ Budú to tvrdiť i ďalší, čo si želajú takýto výsledok. Ten bol v skutočnosti, ako aj mnoho ďalších vecí za súčasného pápeža, zmätenejší.

Biskupi sa rozhodli, že nebudú hlasovať áno či nie o celom dokumente, ale len o jednotlivých jeho odsekoch, takže to bude v podstate skupina úvah predložených pápežovi na zváženie, nie všeobecné vyhlásenie formálne schválené synodálnymi otcami. Budeme si musieť počkať na samotného Františka, aby povedal, čo ďalej. Možno si to trochu sťažil tým, ako bola synoda vedená, či svojou zlostnou reakciou na kritiku a tradičných veriacich (pozri ďalej).

Záverečná relácia zo synody nehovorí o prijímaní pre rozvedených a znovu zosobášených. Ak ho pápež chce, bude ho tam musieť doplniť sám. Je však proti tomu jasný odpor. Zdieľať

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa možno bude často hovoriť opak, no i tak stojí za to zopakovať: záverečná relácia zo synody nehovorí o prijímaní pre rozvedených a znovu zosobášených. Ak ho pápež chce, bude ho tam musieť doplniť sám. Na tomto mieste sme už od začiatku hovorili, že proti tomuto návrhu je jasný odpor. Vďaka kontroverziám máme v texte aj lepšie a jasnejšie formulácie o vzťahu svedomia a morálneho zákona, než aké boli v texte skoršieho Instrumentum laboris. No niektoré odseky v záverečnom texte – ktoré dostali najväčší počet hlasov proti – sa príliš klonia na stranu „rozlišovania“ okolností jednotlivca a odvolávajú sa na „vnútorné fórum“, čiže súkromné vedenie zo strany kňaza alebo biskupa, čím sa dostávame až na hranicu prijímania pre rozvedených a znovu zosobášených, no výslovne ju neprekračujeme.

Kritériá sú, no je otázne, či sú jasné

Niektorí reportéri to interpretovali ako silnú podporu náuky Cirkvi, čo je asi príliš optimistické vyjadrenie. Nie je to však ani voľný lístok pre katolíckych liberálov. V rámci diskusií v posledný deň bola snaha vysvetliť, že nejde o bianko pozvanie zmeniť náuku či disciplínu. P. Federico Lombardi zámerne kládol dôraz na kontinuitu s učením sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a viedenský kardinál Christoph Schönborn už menej presvedčivo poukázal na jasné kritériá, ktoré treba pri rozlišovaní použiť.

Kritériá sú, no je otázne, či sú jasné. Keď sa pozrieme na text, nájdeme tam toto (ide o môj preklad, oficiálny ešte nie je):

85. Sv. Ján Pavol II. poskytol komplexné kritérium, ktoré zostáva základom pre hodnotenie takýchto situácií. „Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kánonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.“

Takto sa používa Ján Pavol II. na podporu myšlienky silnejšieho rozlišovania, čo je už možno samo osebe určitým posunom vzhľadom na to, ako rozlišovanie chápeme dnes. Chýba však to, čo hovorí Ján Pavol II. vo Familiaris consortio o dva odseky ďalej: „Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty vo veci učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.“

Nerozlučiteľnosť potvrdzuje záverečná relácia na inom mieste a v celom texte sú roztrúsené pasáže, ktoré len naznačujú, čo Ján Pavol II. povedal priamo. Sú tam i odkazy na Katechizmus Katolíckej cirkvi o „pričítateľnosti“, že okolnosti môžu osobnú zodpovednosť zmenšiť či dokonca zrušiť. Keby sme sa dôsledne riadili týmito citátmi, mohlo by to znamenať, že sme v Cirkvi stále v rovnakom režime ako vždy. 80 synodálnych otcov však v tomto prípade hlasovalo proti, čo je najviac zo všetkých odsekov, lebo výslovne síce zmeny v praxi nepovoľuje, no má potenciál otvoriť niektoré zadné vrátka.

Zásadná otázka, o ktorú v celom spore ide, je táto: bude sa rozlišovanie náležite riadiť morálnymi princípmi, ktoré vyhlásil Ján Pavol II.? Tu možno niektorí skĺznu na stranu Wall Street Journalu či Il Messagera. Samotný text hovorí toto:

86. Priebeh spomínaného sprevádzania a rozlišovania vedie týchto veriacich k spytovaniu svedomia o ich situácii pred Bohom. Rozhovor s kňazom vo vnútornom fóre ide ruka v ruke s formáciou správneho úsudku o prekážkach, ktoré bránia plnšej účasti na živote Cirkvi, a o krokoch, ktoré by ju mohli napomáhať a rozvíjať ju. Tento zákon nepozná postupnosť (porov. Familiaris consortio 34), a preto sa toto rozlišovanie nikdy nemôže odlúčiť od požiadaviek pravdy a evanjeliovej lásky, ako ich predkladá Cirkev. Aby sa to stalo, je potrebné zaručiť nevyhnutné podmienky vo forme pokory, zdržanlivosti, lásky k Cirkvi a jej učeniu, pri úprimnom hľadaní Božej vôle a v túžbe odpovedať na ňu čo najlepšie. [kurzíva RR]

Ľudia sa majú postupne približovať k norme, ktorou sa majú riadiť. Samotný zákon je vždy stály a nemožno ho zrušiť jednoducho preto, že ľudia sa dostávajú do súladu s ním len pomaly. Zdieľať

Za touto formuláciou je množstvo kompromisov a vzdelaní teológovia ju nepochybne budú pozorne študovať. No keď čítame tieto slová, ako sú napísané, a vyjmeme ich z kontroverzného kontextu, človek by povedal, že ich pokojne mohol napísať aj Ján Pavol II. Veta, ktorú som zvýraznil kurzívou, sa akoby dosť silno prikláňa k tomu, že na odstránenie prekážok je viac než čokoľvek iné potrebné zmeniť život. A keď sa povie, že v zákone nie je postupnosť, znamená to, že ľudia sa majú postupne približovať k norme, ktorou sa majú riadiť, pričom samotný zákon je vždy stály a nemožno ho zrušiť jednoducho preto, že ľudia sa dostávajú do súladu s ním len pomaly. Má však svoj dôvod, že pri tomuto odseku hlasovalo 64 synodálnych otcov proti, možno nie ani tak preto, čo hovorí, ako skôr preto, k čomu by v súčasnej klíme v Cirkvi mohol viesť.

Budúce synody budú riadiť väčšinou konzervatívci

Všimnime si však aj niečo iné: hlasovanie do rady synody, čo je skupina, ktorá bude riadiť priebeh budúcich synod. Ako som informoval už v piatok (hoci oficiálne výsledky vtedy ešte známe neboli), v zásade ukazuje dvojtretinovú väčšinu pre tradičné katolícke učenie. Sandro Magister cez víkend informoval, že najväčší počet hlasov spomedzi všetkých zvolených kandidátov z celého sveta získal arcibiskup Charles Chaput z Filadelfie – hoci veľa hlasov získali tiež kardináli George Pell a Robert Sarah. Toto je veľmi dobrá správa. Z Ameriky máme tiež kanadského kardinála Marca Ouelleta (čestného a rozumného človeka) a kardinála Oscara Maradiagu (pápežovho blízkeho dôverníka). Z Ázie sú kardináli Pell, Oswald Gracias (Bombaj) a Luis Antonio Tagle (Manila). Z Afriky kardináli Sarah, Wilfred Napier a gabonský biskup Mathieu Madega Lebouakehan.

Akurát z Európy je dosť slabá zostava: Schönborn, anglický arcibiskup Vincent Nichols a arcibiskup Bruno Forte (silní talianski kardináli ako Scola, Caffara či Bagnasco dostali jednotlivo veľké počty hlasov a keby sa Taliani dohodli a vybrali jediného kandidáta, určite by presvedčivo zvíťazil). V každom prípade však, keďže bude rada synody riadiť ďalšie udalosti, je tu prevaha vážnych osobností – a ich zvolenie ukazuje všeobecné nálady synodálnych otcov.

Nik asi netvrdí, že medzi zástancami tradičného učenia nie sú autoritatívne typy – tie ale nechýbajú ani medzi zástancami opačných teologických názorov. Sú však na okraji a je ich málo. Zdieľať

Samotný pápež nemal na konci rokovaní úplne dobrú náladu, hoci ako je už na vatikánskych podujatiach zvykom, oficiálne sa všetko skončilo v bratskom a synodálnom duchu a po jeho záverečnom príhovore prítomní dokonca vstali a zatlieskali. Okrem mnohých pozitívnych výrokov však František vyjadril roztrpčenie nad niektorými situáciami v diskusii: „Počas tejto synody boli slobodne vyslovené rozličné názory – žiaľ, nie vždy úplne v priateľskom duchu...“

A v rámci svojich postrehov, o čom bola synoda, povedal: „Bola aj o tom, že sa odhalili zatvorené srdcia, ktoré sa často skrývajú dokonca i za učenie Cirkvi či za dobré úmysly, len aby sa posadili na Mojžišovu stolicu a súdili, občas s nadradenosťou a povrchnosťou, ťažké prípady a zranené rodiny.“

Toto je uňho častá téma. Nik asi netvrdí, že medzi zástancami tradičného učenia nie sú autoritatívne typy – tie ale nechýbajú ani medzi zástancami opačných teologických názorov. Sú však na okraji a je ich málo. Mnohých kňazov i laikov táto poznámka dosť urazila – a nahnevala. Aby sme boli spravodliví, možno chcel povedať len toľko, že niektorí tradicionalisti majú tvrdé srdce. No ľudia to väčšinou takto nečítali. A pravdepodobne to prehĺbi už existujúce rozdelenia.

Je to realita, s ktorou sa asi v Cirkvi budeme musieť potýkať ešte nejakú dobu. Záverečná relácia je znesiteľný text, najmä ak uvážime, že ju zostavil 270-členný výbor. Keby bola schválená počas pontifikátu Jána Pavla II., asi by nevzbudila veľké obavy, ak vôbec nejaké. No v kontexte vzájomného upodozrievania a hnevu sa znesiteľné môže stať neznesiteľným.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je The God That Did Not Fail: How Religion Built and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.

 

Pôvodný text: The Text and the Context, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (CC BY 2.0).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo