Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
31. január 2021

Zápisky z trolejbusu

Utekám od babky, už sa to nedá vydržať

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Aj o úteku z domu.

Utekám od babky, už sa to nedá vydržať

Ilustrácia: Jan Heralecký

Skončili sa Vianoce, sviatky pokoja.

Sviatky pokoja a lásky, tak sa Vianoce voľakedy podľa pokojnej atmosféry a láskavej podstaty označovali. Dnes už toto označenie akosi neplatí. Všade je hektický predvianočný zhon áut a cestujúcich, vláčiacich preplnené nákupné tašky a vozíky, z ktorých vyteká smradľavá nervozita. Prečo? Pretože idú Vianoce a pretože jeden deň budú obchody zatvorené a mohlo by dôjsť k vyhynutiu obyvateľstva.

Vianoce sa skončili, konečne bude pokoj – a láska?

Medzi ľuďmi zostal iba akýsi skysnutý pach zloby. Prečo?

 

12.1. 2016, 21.45

Na konci mesta, na samom okraji sídliska, sa chystá nastúpiť asi 12-ročný chlapec s ustráchaným výzorom a so slzami v očiach.

Pomedzi vzlyky sa ma pýta: „Ujo šofér, smrk, prepáčte, smrk, ako sa dostanem do Petržalky?“

„Poď so mnou a ukážem ti, kde prestúpiš. A čo sa ti stalo?“

„To viete, rodina.“

Premkol ma smútok. Slzy som mal na krajíčku, hrozne mi bolo ľúto toho milého, zúfalého chlapca.

„Prečo ideš tak neskoro v noci preč? Ideš domov? Alebo utekáš z domu a ideš za babkou?“

„Práveže utekám od babky. Viete, bývame spolu s mamou a s babkou a už sa to nedá vydržať.“

„A kam teda ideš?“

„Za mamou, ešte je v práci a vlastne neviem, či bude mať na mňa čas, či ma bude chcieť počúvať, viete, bude v práci počítať tržbu, peniaze, a nesmie sa pomýliť, inak to musí zaplatiť zo svojho…“

Inzercia

„Pozri, tu prestúpiš na druhý trolejbus a na konečnej na autobus a ten stojí pred prácou tvojej mamy.“

„Strašne vám ďakujem, dovidenia.“

 

Prečo som ho pustil? Čo keď už mama v práci nebude? Čo keď sa stratí? Prečo som ho nezobral na konečnú? Mohol som ho vypočuť a mohol sa vrátiť domov. Som ja ale blbec! Nie som síce terapeut, ale pozorne, ticho, bez zbytočných rečí vypočuť žiaľ aktuálne blízkeho by som azda zvládol. Užialený chlapec potreboval tichý, úprimný záujem a pochopenie, a nie blúdiť mestom.

Čo teraz?

Prečo my dospelí žijeme tak, že deti od nás plačky utekajú?

Občas si myslím, že som lepší ako ten druhý.

Občas si myslím, že som zúfalec, ktorému nieto pomoci.

Oba extrémy otravujú život druhým, najmä deťom a nakoniec aj mne. Úzka cesta života sa zrejme kľukatí po strmom hrebeni medzi týmito dvoma zradnými roklinami. Mám však nádej, že aj zbabraná príležitosť odovzdaná srdcom do rúk Mocného sa môže premeniť na požehnanie.

Pane Bože, prosím, ochraňuj unikajúceho chlapca pred dospeláckou zlobou a neporozumením a daj mu zažiť pokoj v bezpečnom, chápavom objatí.“

No, a to je asi tak všetko, čo sa dá s premárnenou príležitosťou urobiť. Všetky ostatné kroky by viedli do jednej zo spomínaných nebezpečných roklín.

Si myslím.

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Odporúčame