Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
20. december 2020

Zápisky z trolejbusu

Dnes mám chuť urobiť nejaké huncútstvo, po česky lumpárnu

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Táto je o vianočnom huncútstve.

Dnes mám chuť urobiť nejaké huncútstvo, po česky lumpárnu

Foto: Flickr/ Nenad Stojkovic

Dva týždne pred Vianocami.

Dnes mám chuť urobiť nejaké huncútstvo, po česky lumpárnu.

Poznáte ten stav, keď vám je dobre a máte náladu na zábavu a už len čakáte na vhodnú príležitosť? Príde dnes vôbec?

Poobedňajšia služba na 201-tke, na takmer najdlhšej linke v meste, prebieha v predvianočnom režime – veľa áut, zápchy, meškanie. Už som si zvykol, že v podvečernej špičke nemá cenu rozčuľovať sa ani hnevať, pretože to nikomu nepomôže.

Okolo šiestej nastúpil asi štvorročný chlapček v sprievode elegantnej dámy. Zrelšia mamička alebo pestovaná stará mama? Drogéria mätie, preto sa osloveniu vyhýbam a pre seba som si ju pomenoval „mamobabka“. Sadli si na prvé sedadlá a chlapček unaveným, smutným, tichým hláskom narieka:

„Prečo ideme tak pomaly? Prečo je tu toľko áut? Prečo stále blikajú červenými svetlami?“

Útrpné cestovanie. Veď zrejme skoro ráno cestuje v tlačenici do škôlky, teraz späť, aby zajtra mohol vyraziť znovu. Znáša to statočne.

Niekedy od detí chceme, aby sa správali dospelo, a pritom nám dospelým by nezaškodilo stať sa občas deťmi, ale nie detinskými.

A je to tu – príležitosť na huncútstvo.

V stojatej zápche som sa obrátil na chlapča: „Ahoj, ako sa voláš? Ja som Tomáš.“

Najskôr sa chlapček aj s mamobabkou zľakli otvárania dverí na mojej kabíne a teraz s priškrteným hlasom oznamuje: „Alex.“

„Chcel by si mi pomôcť šoférovať?“

Malé ústa pod dvomi kanadskými čučoriedkami vydýchnu: „Čo?“

V spätnom zrkadle šacujem posádku nie príliš plného salónu, či tam nie je nejaký samoľúby ochranca zákona. Vidím len zvedavé, prekvapené, možno spýtavé pohľady – ale možno je vzduch čistý. Meškanie už máme ako rýchlik z Moskvy či Berlína a viac stojíme, ako sa hýbeme. „Poď, neboj sa.“ Očami si pýtam povolenie od mamobabky a tá, čuduj sa svete, uvážlivo súhlasí.

Postavím si chlapča vedľa seba, jednou rukou drží volant a druhou spýtavo ukazuje na svetielka, gombíky a posúvanie sa v zápche už je vlastne veľmi zaujímavé. Občas v zrkadle kontrolujem cestujúcich, či sa niekto nerozhodol bonzovať na dispečing. Keď sa tlačenica rozpustila, vrátil som Alexa sprievodkyni a zatvoril dvere. Ale Alex zostal nosom prilepený na mojich dverách a vyškolene mi radí.

„Ktorý mám stlačiť?“ pýtam sa druhého pilota pri príchode do zastávky. „Ten červený gombík alebo ten žltý?“

Inzercia

„No predsa ten žltý, červený, až keď nastúpia.“

Cesta ubehla nezvyčajne rýchlo.

„A čo mi dáš za to, že som ti pomáhal šoférovať?“

Aha ho, nestratí sa. Vie, že za prácu treba plácu.

„Vieš čo? Dám ti malý poklad. Je to najdôležitejšia súčiastka, bez ktorej by trolejbus nešiel.“ A predtým, než vystúpia na predposlednej zastávke, mu do papiera zabalím uhlík, ktorý zabezpečuje spojenie trolejbusu s vedením.

Mamobabka vzdychá: „To je zážitok, to je zážitok…“ Rozlúčime sa.

Vtom preleteli okolo policajti s majákmi a policajt spolujazdec na mňa prísno pozrel, ale to už bol Alex vonku. Obláčik neistoty na chvíľu zakryl dobrý pocit z čerstvej skúsenosti. S prázdnym vozom idem do kilometrovej cieľovej rovinky na konečnú, keď tu sa zrazu oproti vyrúti policajné auto s majákmi v mojom pruhu a aj s blikajúcimi svetlami mi naznačuje, že musím zastať. Tak predsa ma niekto udal.

Už len čakám, kedy sa vyrúti zúrivý dispečerský modrý maják a mne sa skončí sloboda. Už sa vidím, ako ma budú exemplárne trestať, možno aj bičovať na dvore riaditeľstva podniku. Sotva sme spolu s policajtmi zastavili čelami pri sebe, vyskočili z auta a už sa rútia ku mne. Zvedavo mi nakukujú do kabíny. Naposledy nasávam slobodný vzduch, lebo ďalší nádych už bude pod zákonom a v mysli sumarizujem všetky práve uskutočnené priestupky. Neochotne otvorím okienko a policajt úradne a rázne začne: „Pán vodič,“ krv mi tuhne, „neviezli ste takých troch a jeden z nich mal šedú bundu s kapucňou?“

„Nnnie…“ Padajúci kameň zo srdca mi skoro rozpučil palec na nohe. Po chvíľke sa mi na stŕpnuté pery začala drať odpoveď: „Nevenoval som sa cestujúcim, viete, mal som tu malého Alexa,“ ale radšej som si túto informáciu nechal pre seba.

O čom sú Vianoce? No predsa o radosti. O tom, ako priniesť druhému radosť.

Si myslím.

P. S.

„Pán kontrolór, dúfam, že ma nebudeš dodatočne trestať, a keby aj, vedz, že to riskantné huncútstvo za tú rozžiarenú detskú dušičku stálo.“

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Odporúčame