List tajného biskupa komunistickým novinám

List tajného biskupa komunistickým novinám

Prinášame list biskupa Korca denníku Rudé právo z roku 1987, kde sa zastáva slovenských veriacich. List je reakciou na článok Václava Doležala Zbožná přání a reality, ktorý vyšiel 9. októbra 1987.

Vážený pán V. Doležal,

článok, ktorý ste uverejnili v Rudom práve 9. X. 1987 pod názvom „Zbožné priania a reality“, čítali aj tisíce veriacich občanov. Z mnohých vecí, ktoré ste v ňom riešili, niektoré zaujali spolu s inými aj mňa. Dotknem sa troch. Prvá sa týka MUDr. S. Krčméryho. Druhá tvrdenia, že u nás sú vzťahy medzi cirkvami a štátom stabilné a priaznivé a že u nás nik nemá právo brániť veriacemu v uskutočňovaní jeho viery. Treťou vecou je tvrdenie, že problémy okolo veriacich a cirkvi u nás si ľudia doma, a najmä v cudzine iba vymýšľajú a že to robia aj určité kruhy vo Vatikáne, ktorý podľa článku neprejavuje dosť dobrej vôle pri riešení sporných alebo otvorených otázok, zatiaľ čo naše úrady túto dobrú vôľu oddávna prejavujú. Začnem otázkou MUDr. S. Krčméryho. Neuviedli ste ho menom, ale presne ste ho označili – ako jediného veriaceho laika v ČSSR a na Slovensku, ktorého pápež Ján Pavol II. pozval na biskupskú synodu do Ríma roku 1987. Upreli ste mu v článku občiansku bezúhonnosť, osobné kvality a namietli ste, že nezastáva nijaký duchovný úrad. Tieto tvrdenia udivili veriacich na celom Slovensku, ktorí vedia niečo o synode a poznajú MUDr. S. Krčméryho. Zrejme udivili i synodu, jej sekretára a jej členov. Cez spravodajské agentúry udivili aj svet.

Na synode sa totiž tento raz zúčastnili práve i laici a medzi 60, ktorých z celého sveta osobne pozval pápež Ján Pavol II. ako audítorov, bol aj Slovák MUDr. Krčméry. Tí, ktorí ho poznajú, vedia, že je to muž, ktorý vyniká ako odborník lekár, že je čestný ako človek a že ako veriaci katolík svojou obetavosťou, nezištnosťou a oddanosťou Cirkvi si získal obdiv a úctu. Vy ste mu v článku upreli občiansku bezúhonnosť a odôvodnili ste to tým, že „bol právoplatne odsúdený vojenským súdom na 14 rokov väzenia za zradu svojej vlasti“. Áno, bol odsúdený. Ale absolútna väčšina veriacich a možno i neveriacich, ktorí poznajú jeho prípad a poznajú aj päťdesiate roky ako roky tzv. deformácií, sú presvedčení, že v tom čase bol asi tak právoplatne odsúdený ako terajší náš prezident či básnik L. Novomeský a ako právoplatne bol v tom čase Dr. V. Clementis popravený. Okrem toho dnes už nemá MUDr. S. Krčméry dávno nijaký záznam v registri trestov a jeho odsúdenie by sa mu z tohto dôvodu nemalo najmä hanlivo verejne pripomínať.

Začnem otázkou MUDr. S. Krčméryho. Neuviedli ste ho menom, ale presne ste ho označili – ako jediného veriaceho laika v ČSSR a na Slovensku, ktorého pápež Ján Pavol II. pozval na biskupskú synodu do Ríma roku 1987. Upreli ste mu v článku občiansku bezúhonnosť, osobné kvality a namietli ste, že nezastáva nijaký duchovný úrad. Tieto tvrdenia udivili veriacich na celom Slovensku. Zdieľať

Na synodu do Ríma bol však pozvaný i slovenský gréckokatolícky ordinár Mons. J. Hirka z Prešova, o čom ste vo svojom článku pomlčali. Aj jemu úrady odmietli dovolenie vycestovať. Nevedno, ako by ste boli aj toto druhé zamietnutie odôvodnili. No stalo sa to, že z celého sveta neprišli na synodu do Ríma len dvaja delegáti z ČSSR a jeden z Laosu... Ak si to zahraničná tlač všimla, ak si to všimli i vo Vatikáne kardináli, biskupi a vynikajúci veriaci laici z celého sveta na synode, sotva im to možno zazlievať. Ako sa verejnosť dozvedela, prázdne kreslá našich nezúčastnených delegátov to denne po celý mesiac pripomínali účastníkom synody i oznamovacím prostriedkom celého sveta. A trápny čin zamietnutia vošiel do dejín.

Prejdem k druhej otázke – o tom, že u nás „vzťahy medzi cirkvami a štátom sú nekonfliktné, stabilné a priaznivé“, že u nás sú plne rešpektované práva veriacich a že len nepriatelia vyslovujú zbožné želania, akoby tu boli nejaké problémy. Do tohto kruhu nevidiacich podľa článku zrejme patrí aj Vatikán. Hoci chcem len letmo naznačiť, aká je v tejto veci u nás skutočná situácia, táto časť bude obšírnejšia. Ale vyslovím v nej pravdu, ktorá jediná nás môže oslobodiť, a ak nás privedie k náprave, môže nám získať úctu sveta.

Od roku 1948 nemohla u nás na Slovensku vyjsť ani jediná kniha s pozitívnou náboženskou problematikou – ani filozofická, ani teologická, ani všeobecne kultúrna, ani s pohľadom na dejiny Cirkvi či na život jej svätcov. Do začiatku tohto roku vyšlo len Sväté písmo (1968), nejaké katechizmy a tzv. Jednotný spevník. To je všetko za 40 rokov slovenského národa, ktorého absolútnu väčšinu podľa úradných štatistík tvoria ešte i dnes veriaci občania. To nemá asi obdobu nielen nikde inde v Európe, ale dnes pravdepodobne ani v národoch Afriky čo len s časťou katolíckych občanov.

Bez obdoby v iných národoch Európy je u nás aj postoj úradov a súdov k veriacim. U nás sú mladí ľudia vyšetrovaní políciou za to, že boli na výlete a na chate si čítali Sväté písmo, spievali náboženské piesne alebo že si urobili v kostole tzv. bohoslužby slova – stalo sa v Bratislave, na Kysuciach, na Orave a na iných miestach. Pri vyšetrovaní mali podrobne vypovedať, kto ich tam volal, kto stretnutie organizoval, komu patrila chata alebo hudobné nástroje. Samozrejme, že vypovedať odmietli. Ale mnohí majú z toho veľké nepríjemnosti v škole či u zamestnávateľov, kde sa to s nedobrým úmyslom hlásilo.

Od roku 1948 nemohla u nás na Slovensku vyjsť ani jediná kniha s pozitívnou náboženskou problematikou – ani filozofická, ani teologická, ani všeobecne kultúrna, ani s pohľadom na dejiny Cirkvi či na život jej svätcov. Do začiatku tohto roku vyšlo len Sväté písmo (1968), nejaké katechizmy a tzv. Jednotný spevník. Zdieľať

I postoj súdov je u nás ojedinelý. Okresný súd v Poprade odsúdil v apríli 1987 kňaza Javorského za to, že „v rodinnom dome... vykonal omšu..., čím spáchal trestný čin..., porušil ustanovenie zákona o hospodárskom zabezpečení cirkvi“... Predsedom senátu bol JUDr. Ľ. Barabáš, sudcami z ľudu L. Racina a A. Otčenášová. Za odslúženie jedinej sv. omše bol katolícky kňaz na Slovensku odsúdený na osem mesiacov do väzenia... To má sotva obdobu niekde inde na svete. Podobným spôsobom bol roku 1987 odsúdený v Liptovskom Mikuláši 80-ročný vážený kňaz, dlhoročný profesor teológie za to, že po odchode z pastorácie vyspovedal bez štátneho súhlasu nejakých veriacich v kostole.

Problémov je však omnoho viac. Hoci nemáme na Slovensku ani jedinú doma vydanú náboženskú knihu, na colnici berú všetky knihy vrátane Svätého písma, ktoré si veriaci prinášajú z cudziny. Roku 1986 boli v Bratislave odsúdení do väzenia mladí veriaci – vysokoškoláci a robotník za to, že priniesli z poľských hraníc náboženské knihy a obrázky. Študentov vyhodili zo školy. V Poprade bol r. 1986 trestne stíhaný veriaci muž za to, že v rodine príbuzných vysvetľoval deťom katechizmus. V tom istom roku bola vykonaná násilná domová prehliadka u mladej veriacej ženy v Kežmarku, a to za neprítomnosti majiteľky. Bez konkrétnych dôkazov jej súd v Poprade a v Košiciach potom oznámil zhabanie všetkých kníh a náboženských predmetov, pretože sa vraj používali na trestnú činnosť, i keď páchateľ – kňaz vraj nebol zistený.

Mohol by som vo výpočte týchto prechmatov pokračovať – je ich veľmi mnoho. Je možné, že o tom najzodpovednejší činitelia u nás nevedia a že nižšie orgány porušujú náboženskú slobodu svojvoľne. To by však svedčilo o veľkom právnom neporiadku. Veriacich u nás však roztrpčuje hlavne to, že tieto prechmaty proti náboženskej slobode sú príliš mnohé a že sú sústavné, ba že tvoria ohnivká veľmi dlhej reťaze, ktorá siaha takmer neprerušene desať, dvadsať, tridsať, ba štyridsať rokov do minulosti. Keď si veriaci toto uvedomujú, je im nielen veľmi trpko, ale ich to aj rozhorčuje, ale až vtedy chápu, aká je náboženská situácia u nás, i keď nechápu, čo niektorí činitelia, možno nemnohí, zodpovední za tento stav, po celé roky na škodu veriacich a Cirkvi, ale určite i na škodu štátu sledujú. Ak máte trpezlivosť a chcete poznať pravdu, aspoň letmo naznačím niečo z dejín tejto dlhej reťaze krívd posledných desaťročí... [...]

V tomto duchu dobrej vôle a ochoty zapojila Cirkev aj nás do svetovej jednoty svojich veriacich a pozvala našich ľudí na synodu do Ríma. Nech sa iní pokúsia odpovedať na otázku, ktorú mnohí ľudia kladú, keď sa pýtajú, aký kultúrny génius poradil niektorým činiteľom u nás zamietnuť Mons. Hirkovi a Dr. Krčmérymu zo Slovenska účasť na svetovej synode v Ríme a vystaviť tak ČSSR ako jediný štát v Európe všeobecnej kritike svetovej tlače nad skutočnosťou, aké pomery to v nej panujú, keď i zástupcovia veriacich katolíkov zo ZSSR, z Litvy a Lotyšska mohli prísť do Ríma. Veď synoda v Ríme bola naozaj celosvetovo reprezentatívna. Okrem všetkých európskych a západných štátov vôbec, kde žijú katolíci, zúčastnili sa na nej zástupcovia Cirkvi a veriacich i z Angoly, Etiópie, Mozambiku, Nigérie, Kene a Ugandy, zo Zambie a Zimbabwe, z Kuby, Nikaraguy a Čile, z Bangladéša, Filipín, Japonska, Indie a Indonézie, z Pakistanu, Iránu, Turecka a Vietnamu – celkove z vyše sto národov, krajín a štátov celého sveta. V Európe nedovolila účasť len ČSSR a v celom svete len ČSSR a Laos.

Nech sa iní pokúsia odpovedať na otázku, ktorú mnohí ľudia kladú, keď sa pýtajú, aký kultúrny génius poradil niektorým činiteľom u nás zamietnuť Mons. Hirkovi a Dr. Krčmérymu zo Slovenska účasť na svetovej synode v Ríme a vystaviť tak ČSSR ako jediný štát v Európe všeobecnej kritike svetovej tlače nad skutočnosťou, aké pomery to v nej panujú, keď i zástupcovia veriacich katolíkov zo ZSSR, z Litvy a Lotyšska mohli prísť do Ríma. Zdieľať

Neprajný postoj našich úradov voči Cirkvi a voči veriacim znova dosiahol jeden zo svojich vrcholov. Keďže to škodí Cirkvi i štátu, donútilo ma to ozvať sa a napísať Vám. Mal som pritom na mysli aj mnohé útočné a skreslené články novín a časopisov, na ktoré veriaci u nás nemajú po celé roky možnosť odpovedať. Ak o zamietnutí cesty našim delegátom do Ríma písala kriticky celá svetová tlač, nebolo to ani očierňovanie, ani zbožné želanie stavať nás do zlého svetla. Zodpovedný je za to ten, kto účasť našim delegátom zamietol. Ak pritom išlo o dvoch Slovákov, ak spomedzi všetkých národov sveta jedine slovenský národ nesmel mať svojich veriacich zástupcov na svetovej synode v Ríme a ak tí, ktorí o tom rozhodli, napísali z Prahy Dr. Krčmérymu, že keď si podá žiadosť o vycestovanie, táto žiadosť „nebude vyřízena kladně“ – musia iní zodpovední činitelia uvážiť, ako to zapôsobilo na státisíce veriacich Slovákov a ako sa tým poslúžilo našej vzájomnej jednote i našej povesti v celom svete. Prázdne kreslá slovenských delegátov v synodálnej aule v Ríme, MUDr. S. Krčméryho s číslom C 95, ktoré mali po celý mesiac október 1987 pred očami účastníci synody i svetová tlač a o ktorých sa bude ešte mnoho a dlho hovoriť i písať, stali sa ďalším svedectvom pomerov u nás. Aká škoda!

Vo svete okolo nás sa stále mnoho vecí mení – našťastie menia sa aj k lepšiemu. Dnes sa na mnohých stranách hovorí o potrebe úplne nového myslenia, o nových postojoch a nových činoch. Hovorí sa o potrebe vybudovať nový európsky dom a domov pre všetky národy Európy. A hovorí sa, že toto všetko potrebujeme ako vzduch. Vzduchu je zatiaľ dosť, len treba otvoriť obloky. Ak niet pre svet inej alternatívy než mier, niet čo váhať. Výzva je výzvou aj pre nás. Naše národy sú v srdci Európy a aj my máme možnosť začať konať niečo vskutku cenné pre bezpečnejší svet, v ktorom by bolo viac istoty a viac pokoja. Mohli by sme preto aj u nás začať s novým myslením. Veriaci u nás si to veľmi želajú a sú pripravení zapojiť sa všetkými silami do tohto nového diania. Zatiaľ sú trpezliví. Ale nezrieknu sa svojej viery. Premýšľajú čoraz hlbšie a všestrannejšie a nechcú chápať svoj život a jeho zmysel len v produkovaní tovarov a v posievaní cintorínov, lež v húževnatej práci pri budovaní tejto zeme chcú byť v duchu Evanjelia otvorení i pre večnosť. Preto sa naskrz nemienia zrieknuť svojej vernosti Bohu a svojej oddanosti Cirkvi. Tým nielenže nikomu neškodia – obohacujú život.

Dnes sa na mnohých stranách hovorí o potrebe úplne nového myslenia, o nových postojoch a nových činoch. Hovorí sa o potrebe vybudovať nový európsky dom a domov pre všetky národy Európy. A hovorí sa, že toto všetko potrebujeme ako vzduch. Vzduchu je zatiaľ dosť, len treba otvoriť obloky. Zdieľať

Ak veriaci u nás prežili za dlhé roky mnoho príkoria, mnohí z nich sa naučili pevne ho znášať a nepoddať sa. Pritom stále pracujú a tvoria. Je dôležité, že chcú uprostred našej spoločnosti pracovať a tvoriť i v budúcnosti, a ak by bolo potrebné, ešte húževnatejšie a obetavejšie. Z tohto hľadiska vítajú slová Vášho článku, že „i církve mají a budou i v budoucnu mít v našem státě své zákonné a zákonem garantované místo“. Veriaci, pravda, čakajú, či sa naozaj začne v konkrétnom živote potvrdzovať to, čo ste tiež napísali – že v súlade s Ústavou ČSSR nik nemá právo brániť veriacim riadne uskutočňovať ich náboženskú vieru. Tieto práva veriaci občania chápu podľa uznávaných medzinárodných dohôd.

Utrpenie našich ľudí očisťuje a zoceľuje vo viere a tisíce mladých po celom Slovensku priam elektrizuje. Útlak a tlak na Cirkev nedosiahol želaný cieľ. Život viery u nás neochabol, lež z roka na rok sa čoraz väčšmi rozvíja a priam mohutnie. Túto silu, ktorá sa pozitívne prejavuje na všetkých pracoviskách, by mohla spoločnosť len vítať. Veriaci u nás prijímali doteraz priam hrdinsky svoj údel svedčiť o Evanjeliu aj uprostred obetí a utrpenia – v presvedčení, že taký je na tejto zemi údel každej veľkej nádeje. Sú rozhodnutí pevne stáť a vytrvať, pretože pre nich je viera v Boha a oddanosť Kristovi cez Cirkev aj uprostred našej spoločnosti života a práce, pre čas i pre večnosť nádejou najväčšou.

S úctou

 

J. Ch. Korec

Vilová 7

Bratislava 851 02

List biskupa Korca komunistickému denníku je datovaný 30. 10. 1987 v Bratislave.

Foto: TASR

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo