Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
07. február 2021

Zápisky z trolejbusu

Prečo vodič nesmie jesť, fajčiť a telefonovať? Lebo musí byť tu, nie tam

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Dnes o slúchadlách a displejoch.

Prečo vodič nesmie jesť, fajčiť a telefonovať? Lebo musí byť tu, nie tam

Ilustrácia: Jan Herálecký

Posledná jazda do vozovne.

Na prázdnej širokej ceste pred koncom mojej trasy je na priechode rušno. Musím spomaliť a pritom skúmavo pozerám, čo sa to deje.

Na priechode pre chodcov leží na zemi v kaluži krvi mladé dievča. Posádka auta, ktoré ju zjavne zrazilo, zúfalo pobehuje okolo nej. Chcem zastať a poprípade zavolať záchranku, ale tá sa práve vynorila zo zákruty a svižne zastala pri mieste nehody. Nedáva to zmysel. Prázdne cesty, nikde nikto. Čo sa mohlo stať? A vtedy som to zbadal. Slúchadlá. Zranené dievča malo v ušiach slúchadlá. Pravdepodobne bola mysľou aj zmyslami niekde inde a vošla, síce na priechod, ale bez rozmýšľania do cesty rozbehnutého auta. Prežije? Neviem.

Už dva či trikrát som počas popoludňajšej služby stretol pri trhovisku na prechádzke pár, asi manželský. Držia sa za ruky a súčasne spolu držia kožený remeň, na konci ktorého sa posunuje zvädnutý pes. Zvláštne je, že obaja telefonujú. Sú spolu, a predsa je každý vo svojom svete.

Po meste sa pohybuje množstvo tajných agentov. Ako vyzerá taký tajný agent? No predsa má slúchadlá. Nenápadné alebo obrovské, smiešne alebo štýlové.

Na ceste stretávam vodičov, ktorí telefonujú. Niektorí s telefónom pri uchu, iní s „voľnými rukami“, pomocou ktorých volanému vysvetľujú situáciu. Jedno však majú spoločné. Sú v inom svete. Ich reakcie sú „opito-oneskorené“, niekedy smiešne, ale aj nebezpečné. Vodič v MHD má zakázané počas jazdy jesť, piť, fajčiť, telefonovať a rozprávať sa s cestujúcimi. Prečo? Pretože musí byť tu, nie tam.

Radšej sme tam ako tu.

Inzercia

Pozrieť sa do tváre realite vyžaduje guráž. Realita láme zbrane. Je nebezpečná, ak ju zakrývame, prekrúcame a vtedy jej narastú jedovaté ostne, ktoré v nestráženej chvíli bodnú.

V jednej reštaurácii som videl provokatívny nápis: Wi-fi nemáme – rozprávajte sa spolu.

Áno, rozprávajme sa spolu. Chcem byť s kolegom, susedom, dieťaťom, partnerom – chcem byť s človekom. Vhupnúť do sveta druhého, ktorý sedí, kráča alebo pracuje vedľa mňa. Chcem počuť, čo je pre neho dôležité, čo ho trápi, byť pri ňom a pozrieť sa mu do očí. Tu a teraz.

Lebo to je život. Teda aj to.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Odporúčame