Komentáre a názory 29. október 2015

Nemôžeme veriť politike, a to nás môže zabiť

Fero Múčka
Fero Múčka
Čím viac vidíme do politiky, tým menej jej veríme. No ak politikom nikto neverí, štáty sa stávajú neschopnými.
Čím viac vidíme do politiky, tým menej jej veríme. No ak politikom nikto neverí, štáty sa stávajú neschopnými.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Fero Múčka

Nemôžeme veriť politike, a to nás môže zabiť

Vo svete sa dnes odohráva jeden zvláštny, tichý, ale silný fenomén. A to je pokles dôvery voči verejným inštitúciám, predovšetkým vláde ako najsilnejšej verejnej inštitúcii. Napríklad, pred päťdesiatimi rokmi dôverovalo v USA vláde sedemdesiat až osemdesiat percent obyvateľov. Dnes je to dvadsať percent. Európa niečo podobné zažíva tiež, pričom vplyv utečeneckej krízy na dôveru v systém ešte prieskumy nezachytávajú.

Okrem poklesu dôvery vo vlastné vlády sa najsilnejšie otriasla dôvera v Európsku úniu. Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi politickým inštitúciám (európskym či národným) dôverovala skoro polovica obyvateľov, dnes to nie je ani tretina. Čo tento fenomén bude znamenať pre budúcnosť, môžeme tipovať. Je však veľmi otázne, či dokáže spoločnosť dlhodobo fungovať v zriadení, ktorému sama neverí.

V čom je riziko

Západná spoločnosť je celá postavená na dôvere. Napríklad peniaze v našich peňaženkách nemajú samy osebe žiadnu hodnotu, sú len kusom papiera, ktorého sila spočíva v tom, že ľudia veria, že politici ich len tak neznehodnotia alebo len tak zo dňa na deň nevymenia za iné, či neškrtnú ich hodnotu na polovicu.

Ešte nikdy tiež nebolo také jednoduché ako dnes rozšíriť výmysel v krátkom čase. O to je dôvera v politiku dôležitejšia. Ak by sa napríklad rozšírila správa, že politici pred nami ukrývajú fakt, že do mesiaca všetky banky skrachujú, a ľudia by tej správe uverili, pretože neveria politikom, krach finančného systému by nastal okamžite.

Alebo ak by sa jedno percento dospelej populácie Slovenska rozhodlo „zatočiť so zlým a skorumpovaným systémom“ a začalo napríklad naraz rabovať, neexistuje štátna sila, ktorá by ho dokázala zastaviť, lebo tridsaťtisíc ľudí, ktorí začnú naraz vystrájať po celom Slovensku, nedokáže dať do laty ani armáda s políciou.

Nedôvera obyvateľov v politiku paralyzuje akcieschopnosť systému. Preto bolo šírenie nedôvery jednou z hlavných zbraní studenej vojny. Zdieľať


Iste, to boli extrémy. No sú aj oveľa menej expresívne dôvody, prečo je nedôvera v politiku a verejné inštitúcie taká nebezpečná. Ak politikom nikto neverí, je prakticky nemožné robiť zmeny, hlavne bolestné. A Západ, ktorý stráca na konkurencieschopnosti, nielen tej ekonomickej, ale aj v oblasti inovácií, geopolitickej pozície a aj vlastnej bezpečnosti, potrebuje veľa systémových zmien. Ťažko sa robia reformy sociálneho, zdravotného či dôchodkového systému, ak nik neverí, že je to myslené dobre a že je to celé premyslené.

Nedôvera obyvateľov paralyzuje akcieschopnosť systému. Preto sú diktatúry také citlivé na ľudí, ktorí odhaľujú ich tvár. Preto bolo šírenie nedôvery jednou z hlavných zbraní studenej vojny a preto pri zvýšenom napätí, aké je dnes medzi Západom a Ruskom, ožívajú aj tieto nástroje.

Krajiny s oslabenou vnútornou dôverou nie sú ani dostatočne obranyschopné, respektíve nemajú vnútornú silu a autoritu ani v konfliktoch na iných územiach. Aj autoritárske režimy, ako napríklad súčasné Rusko, potrebujú silnú verejnú podporu a robia pre ňu všetko, čo môžu, hoci demokraciou ako takou v zásade opovrhujú.

Fenomén straty dôvery v inštitúcie sa netýka len politikov. Hneď za nimi sú médiá s rekordne nízkou zaznamenanou úrovňou dôvery a tiež sa zdá, že nejde o epizodickú záležitosť, ale že sa týka takmer celého západného sveta. Byť novinárom je povolanie s prestížou na spodku spoločenského rebríčka. No stratou dôveryhodnosti trpia aj ďalšie inštitúcie, napríklad niekdajší symbol občianskej spoločnosti, teda mimovládne organizácie.

Ako na dôveru

Štandardné recepty na tento fenomén hovoria, že riešením je viac transparentnosti, teda vyššia schopnosť vidieť vláde na prsty. Viac transparentnosti prinesie viac dôvery, to je odporúčanie OECD. No zdá sa, že je v tom háčik. Ešte nikdy sme tu nemali toľko transparentnosti ako dnes, napriek tomu je dôvera v politikov taká nízka. Zatiaľ čo je preukázateľné, že vyššia transparentnosť dokáže šetriť zdroje a znížiť mieru korupcie, problém nastáva v tom, aký dojem zostáva vo voličoch. Ako si všímajú v komentári v New York Times, pokles dôvery nie je o tom, že by politici sklamali ľudí viac než v minulosti, než skôr o tom, že ľudia dnes lepšie vidia, ako vlády fungujú.

Čím viac sa o rozličných aférkach dočítate, tým väčšiu nedôveru k systému získavate. Pritom v médiách si často rovnakú pozornosť vyslúži nákup kvetov a koňaku ako miliardové predraženie diaľnice. Hoci politici ešte nikdy neboli tak efektívne kontrolovaní ako dnes, rovnako platí, že ešte nikdy sa nespomínalo toľko rozličných prípadov ich prešľapov. A znechutenie ľudí narastá.

Ešte tvrdšie išiel v kritike politológ Ivan Krastev vo svojom prejave na Ted. Transparentná politika nie je to isté ako dobrá politika a transparentnosť sama jej dôveru nevráti. Sústredenie na transparentnosť robí z politiky džob, ktorého hlavnou úlohou je vyhýbať sa obvineniam z nekalosti, respektíve nachádzať riešenia, keď dôjde k odhaleniam. Transparentnosť redukuje politiku na manažovanie nedôvery, dodáva. S tým, že dôsledkom je odklon od podstaty politiky – riadiť veci verejné a neustále reformovanie a zlepšovanie daného stavu.

Nové technológie (schopnosť prehľadávať dokumenty, rýchlo si nájsť vzťahy medzi spriaznenými osobami) túto tendenciu posilňujú. Tam, kde je silné svetlo, sú aj silné tiene, hovorí. Ocitáme sa tak v začarovanom kruhu. Politikov treba kontrolovať, pretože inak budú kradnúť. Na druhej strane, neustále pripomínanie toho, že politici kradnú, znižuje schopnosť politiky získavať verejnú dôveru pre dôležité kroky a napokon aj dôveru v politický systém.

Väčšie poslanie

Krízové situácie, v ktorých sa od politikov čaká niečo iné než len sľuby vyšších platov a dôchodkov, sú príležitosťou, pri ktorej sa dá dôvera spoločnosti získať oveľa rýchlejšie, ale aj oveľa rýchlejšie stratiť. Po útokoch z 11. septembra na USA mal vtedajší prezident George Bush nezvykle vysokú podporu, podobne aj Senát a Kongres.

Západná mladá generácia, ktorá dnes vyrastá, žije v atmosfére nedôvery v politiku.Zdieľať


Na druhej strane, utečenecká kríza v Európe pozíciu mnohých dlhodobo neohroziteľných lídrov rozkývala (Angela Merkelová). Ťažili z nej tí, ktorí hneď reflektovali na základné pocity voličov, na strach a pocit ohrozenia (napríklad Viktor Orbán či Robert Fico) a vyvolali dojem, že dokážu konať. A že prví, na kom im záleží, sú obyvatelia ich krajín.

Hoci to znie populisticky, je to prvá úloha politiky – dať voličom pocit, že zvolení zástupcovia sú si vedomí hlavne svojej zodpovednosti voči nim. Ak budú mať dôveru, že veci sú pod kontrolou, môžu riskovať aj odvážnejšie kúsky.

Poslanie politikov je, samozrejme, väčšie, než len nadbiehať základným pocitom voličov. Niekedy musia ísť proti nim, inak by sa v zásade žiadna ťažšia reforma spraviť nedala. No mali by si to dovoliť vtedy, ak vôbec vedia, čo chcú. Inak úplne zrušia ochotu verejnosti ustáť také zmeny. Krkolomné názorové obraty a zásadné neodhadnutie situácie, ktoré za posledné mesiace predvádza Európa, sú presne v opačnom duchu. Zlá správa pre dôveru v politiku a pre budúcu schopnosť politikov pustiť sa do nepopulárnych krokov.

Ako fungovať poctivo v dnešnej spoločnosti? Denník Postoj pripravuje klub pre podnikateľov, ktorí to myslia poctivo. Pridajte sa k nám.Zdieľať


Západná mladá generácia, ktorá dnes vyrastá, žije v atmosfére nedôvery v politiku. Treba veriť, že scenáre, podľa ktorých sa to nemôže skončiť inak ako rozkladom, nastolením neslobody či neschopnosťou ubrániť sa vonkajšiemu útoku, sa budú mýliť. No k tomu potrebujeme vymyslieť, ako vrátiť dôveru v politiku.

 

Foto – Profimedia.sk

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0