Aké Rusko videl Štúr

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Aké Rusko videl Štúr

Štúr je dnes obdivovaný zo všetkých strán. Až na jednu výnimku: jeho vzťah k Rusku. Ale práve tu mu mnohí krivdia.

  Dejiny majú zmysel pre iróniu. Štúrova kniha Slovanstvo a svet budúcnosti je dnes jeho najznámejšia kniha, aj keď prvýkrát vyšla po slovensky až v roku 1993. Štúr tu predstavil svoju analýzu doby a tri možné scenáre ďalšieho vývoja. Tretí z nich, Štúrovi najbližší – „jediný správny, ktorý má budúcnosť“ – sa týkal splynutia Slovanov s cárskym Ruskom. Aby bol projekt úspešný, navrhoval Štúr prijať modifikované samoderžavie, ruské pravoslávie a ruštinu ako úradný jazyk.

To všetko pôsobí na pohľad bizarne a nerealisticky, až „utopicky“, ako to nazýva literárny historik Vladimír Petrík. Obávam sa však, že jedna vec nám v diskusii uniká. A to jeho dobovosť. Na Štúrov pohľad na Rusko sa pozeráme so skúsenosťou roku 1917, 1948 alebo 2015, ale – ak ho chceme pochopiť – mali by sme Rusko vidieť očami prvej polovice 50. rokov 19. storočia, keď Štúr svoju knihu písal.

My dnes Rusko hodnotíme so skúsenosťou komunizmu. Štúr sa však k Rusku upínal práve zo strachu pred komunizmom, ktorého vznik medzi intelektuálmi na Západe ho znepokojoval.

Odkiaľ príde komunizmus

Dejiny majú svoje zákonitosti aj paradoxy. Štúrov pohľad však vo svojej dobe nebol až taký exotický, ako sa nám javí s odstupom. Stačí si uvedomiť geopolitické a kultúrne súvislosti doby, v ktorej Štúr svoju knihu písal.

Marxov a Engelsov Manifest Komunistickej strany vyšiel v roku 1848 (dokonca aj po poľsky), utopický socializmus bol už na Západe intektuálne silný a po roku 1848 muselo byť každému politicky uvažujúcemu vzdelancovi jasné, že systém Svätej aliancie dlhodobo nemôže vydržať. Bolo to jasné aj Štúrovi, ktorý v Slovanstve písal o nevyhnutnom konci Rakúskej monarchie. Napísal, že Rakúsko „je len zemepisným názvom, jeho duša vyletela k nebu a na zemi zostala len galvanizovaná múmia, ktorú rozbije na márne kúsky prvý silnejší úder.“

Na Štúrov pohľad na Rusko sa pozeráme so skúsenosťou roku 1917, 1948 alebo 2015, ale – ak ho chceme pochopiť – mali by sme Rusko vidieť očami prvej polovice 50. rokov 19. storočia, keď Štúr svoju knihu písal. Zdieľať

Netreba zabúdať, že Štúrov pohľad nebol len herderovský, ako sa notoricky opakuje, ale najmä hegeliánsky: Štúr vnímal dynamiku dejín a nebál sa – podobne ako jeho veľký mentor – rozpoznať ducha a zákonitosti dejín. Tak treba rozumieť jeho dejinnej priamke: „Z politického hľadiska prechádza Západ od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, tieto zas pretvárajú na politické a napokon na sociálne a komunistické republiky.“

Západ bol teda v čase písania Slovanstva v dynamickom pohybe a Štúr sa obával, že v pohybe sú silnejšie sily ako národná emancipácia a liberalizmus časom získa jakobínsku povahu.

Silné Rusko

Naopak Rusko, od Európy dlho izolované a vzdialené, malo vlastnú dynamiku. Kultúrne aj politicky. Doba cára Alexandra I. bola, ako píše Berďajev, jedným z vrcholov petrohradských dejín Ruska. Rusi sa tlačili do Európy a zohrávali v nej obrovskú rolu.

Keď Alexander I. vstúpil so svojimi vojskami po porážke Napoleona v roku 1814 do Paríža, tamojšie davy zo strachu aj obozretnosti vykrikovali: „Vive L'Empereur Alexandre!“ Nový európsky poriadok garantovala ruská armáda v sile 800 000 mužov a hoci Prusko bolo čoraz silnejšie, „týmto východným kolosom bolo zatienené,“ napísal historik Paul Kennedy. Štát silnel, ruské impérium expandovalo, populácia prudko rástla: z 51 miliónov (1816) na 76 miliónov (1860) až 100 miliónov (1880). Rusi začali budovať železnice, niečo, čo by sa mohlo označiť raným kapitalizmom, a tiež obchod. A hoci v priebehu 19. storočia rozdiely medzi Ruskom a Západom prudko narástli, do roku 1850 to tak vôbec nevyzeralo, skôr naopak.

Zo Západu sa zdalo, že Rusko na čele s autokratickým Mikulášom I. ešte zmocnelo, ba dokonca že istý mocenský vrchol dosiahlo v rokoch 1848/49, keď – ako to povedal britský premiér lord Palmerston – boli Rusko a Británia jediné veľmoci, ktoré „stáli vzpriamené“. Napokon, maďarská revolúcia bola v auguste 1849 pri Világoši potlačená vďaka ruskému generálovi Paskevičovi a cár Mikuláš vyhlásil, že ak treba, tak ďalších 400-tisíc vojakov môže poslať na potlačenie revolúcie do Paríža.

V skutočnosti ruská moc začala v týchto časoch prudko slabnúť, na Západe o tom ale do Krymskej vojny (1854 – 1856) nikto netušil.

Kultúrna veľmoc

Rusko muselo v Modre píšucemu Štúrovi pripadať úplne inak ako Západ. Nielen ako mocnosť, ktorá dokáže garantovať európsky poriadok, ale aj ako rastúca kultúrna veľmoc. Ruská kultúra, to nebol už len geniálny Puškin, ale už aj sociálne mysliaci Radiščev a, samozrejme, Gogoľ so svojím veľkým románom Mŕtve duše. Ruská kultúra sa porovnáva s európskou, stala sa jej partnerom, v salónoch sa začínali sporiť slavjanofili so zapadnikmi a prvé prózy onedlho napíšu Dostojevskij, Tolstoj či Turgenev. A to, čo Štúrovi na ruskej kultúre muselo imponovať, bolo – povedané slovami Berďajeva –, že „veľkí ruskí spisovatelia 19. storočia netvoria z radostného prebytku tvorivosti, ale z túžby po spáse národa, ľudstva a celého sveta, zo smútku a ľútosti nad nepravdou a otroctvom človeka.“

Maďarská revolúcia bola v auguste 1849 pri Világoši potlačená vďaka ruskému generálovi Paskevičovi a cár Mikuláš vyhlásil, že ak treba, tak ďalších 400-tisíc vojakov môže poslať na potlačenie revolúcie do Paríža. Zdieľať

Štúr ešte nemohol poznať ruský nihilizmus a anarchizmus, o boľševizme ani nehovoriac. To všetko malo prísť – a Rusko sa malo ukázať zoči-voči tomuto revolučnému radikalizmu slabšie ako Západ.

Samozrejme, nič z vyššie napísaného neospravedlňuje Štúrov defetizmus voči Rusku, osobitne v otázke náboženstva, politického systému a jazyka. Aj tu však treba myslieť dobovo: Masaryk o takmer 70 rokov neskôr bude považovať náboženskú otázku za jednu z najdôležitejších pre existenciu nového československého štátu, preto sa tak vehementne vrhne do boja s rímskym katolicizmom. A nie až tak odlišne rozmýšľa aj o jazyku. Dnes vieme, že tento prehnaný dôraz bol neopodstatnený a škodlivý, že 20. storočie malo úplne iné konflikty. Ale pozerať sa kvôli tomu na Štúra príkro je trochu nezrelé. Rovnako ako by bolo prehnané tvrdiť, že Štúr v polovici 19. storočia tušil, aký osudový bude pre Európu komunizmus. Netušil. Komunizmus vášnivo odmietol, za čo ho kritizoval aj Marx, ale svet 20. storočia si predstaviť nedokázal.

 

 

O Štúrovi, jeho rusofilstve a politickom vplyve sme sa pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia rozprávali s popredným slovenským historikom Romanom Holecom. Rozhovor zverejníme dnes večer.

 Foto: wikimedia.org
 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo