Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Spoločnosť
28. november 2020

K veci

Kresťanská vďačnosť

Ako neprepadnúť v týchto dobách zúfalstvu.

Kresťanská vďačnosť

Ilustračné foto – Pixabay

Pred pár rokmi napísal v mimoriadne tmavej a znepokojivej dobe jeden americký Žid žijúci v zahraničí svojmu katolíckemu priateľovi v Spojených štátoch a poľutoval ho: „Keď sa tak dívam spoza oceána na svoju rodnú zem, vidím, že všetko ovládli barbari. Ty máš šťastie: pre teba je zúfalstvo hriechom.“

Medzi covidovým zatváraním, dlho očakávanou, no i tak bolestnou správou o McCarrickovi a povolebnými horúčkami, ktoré denne zažívame, je to v poslednom čase trochu náročné. Viac než raz mi zišlo na um, že my katolíci máme naozaj šťastie, že zúfať si je hriech. V takýchto časoch veľmi pomôže určitý odstup a trocha humoru.

Pravdou je, že trochu náročné je to asi od tretej kapitoly knihy Genezis, keď si naši predkovia, záhradní zlodeji, potiahli odchod z Edenu a nás ostatných nechali v štichu. Autor knihy Kazateľ nám pripomína: „Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.“ Takáto odovzdanosť zoči-voči padnutému svetu možno nie je zúfalstvom, no i tak je jeho blízkym príbuzným.

Hranicu medzi odovzdanosťou a zúfalstvom nám občas ukáže humor. Pápežovi Jánovi Pavlovi II. sa raz podarilo privrieť si prsty do dverí auta. Ktosi, kto stál blízko neho, začul, ako si pápež potichu mrmle: „Pane, ďakujem ti, že ma miluješ týmto spôsobom.“ Táto modlitba je jednou z mojich obľúbených odvtedy, čo som prvýkrát počul tento príbeh, v neposlednom rade preto, že je to jediná modlitba, ktorú poznám, ktorá sa dá modliť s rovnakou dávkou zbožnosti a zároveň sarkazmu.

Je známe, že keď Pán požehnal svätú Teréziu z Avily menšou ťažkosťou (spadla do blata), táto karmelitánska svätica informovala Pána vesmíru: „Keď sa takto správaš k svojim priateľom, niet divu, že ich máš tak málo!“

Takáto humorná výčitka v sebe obsahuje lásku. Priateľské putá takéto výčitky nielenže umožňujú, ale v rámci nich je takéto podpichovanie znakom skutočnej dôvernosti, dokonca pôžitku. Je znakom silného priateľstva, keď si priatelia dokážu robiť zo seba navzájom žarty a výsledkom je posilnenie priateľstva, nie jeho rozpad.

Samozrejme, všetko nie je iba veľký žart. Svet je naozaj v zlom stave. Svet je plný utrpenia. Je viac než dostatok dôvodov cítiť zradu, cynizmus a hnev. Nádej nerastie na stromoch. A odrazu sme opäť pri Kazateľovi: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“

Počiatkom dôvery v Božiu Prozreteľnosť je strata pocitu, že máme veci pod kontrolou. V tomto zmysle sa odovzdanosť zoči-voči zbytočnosti ľudského úsilia a ťažkostiam vo svete blíži k zúfalstvu, ale je i počiatkom cesty k nádeji. Rozhodujúce je uvedomiť si, že veci nemáme pevne vo svojich rukách, že nie sme bohovia. Mali by sme byť vďační za to, že nie sme zodpovední za spásu tohto porušeného a biedneho sveta. Keby bola spása sveta na nás, svet by bol celkom bez nádeje.

Ako vravím, takto to bolo od počiatku – či takmer od počiatku. Keď Adam a Eva zhrešili, trestom im bolo utrpenie, lopota a smrť. Ich trest bol spravodlivý. No spravodlivosť ich trestu bola tiež znakom Božieho milosrdenstva.

Inzercia

Pán, Boh, povedal: Hľa, človek sa stal ako jeden z nás. Pozná dobro i zlo. Len aby teraz nesiahol svojou rukou na strom života a nejedol z neho a nežil naveky!

A Pán, Boh, ho vykázal zo záhrady Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý.

Vyhnanie Adama a Evy z Edenu bolo spravodlivým trestom za ich hriech, ale i prostriedkom, aby v tomto padnutom stave nezostali naveky. Boh nám dáva smrť ako únikovú cestu z tohto slzavého údolia. V záhrade bola prítomná milosť, dokonca aj pri páde. Milosť bola v Getsemani aj na Kalvárii. Božia milosť bola nielen prítomná, ale aktívne premieňala najhoršie diablove manipulácie i naše najodpornejšie hriechy na prostriedky našej spásy. Kde je hranica medzi odovzdanosťou a zúfalstvom, medzi zrieknutím sa vlastnej pýchy a stratou nádeje? Touto hranicou je Božia prozreteľnosť.

Budeme trpieť. Zomrieme. A keď to vieme, ani tie najhoršie katastrofy, ktoré by nás kedy mohli postihnúť, nie sú ničím menej než príležitosťou, aby Boh vylial na svet svoju milosť a svoje milosrdenstvo: tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Nenapadá mi žiadna iná myšlienka, ktorá by poskytovala väčšiu útechu. Nenapadá mi žiadny väčší dôvod k vďačnosti. Žiadny väčší dôvod zvolať: „Ďakujem ti, Pane, že nás miluješ týmto spôsobom.“

Stephen P. White je výkonným riaditeľom Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademickým pracovníkom Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Pôvodný článok: Christian Gratitude. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame