Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
28. november 2020

Technológie a moc

Veľký brat z Číny a Big Data zo Západu

Prečo sú správy o orwellovskej Číne viac mýtmi ako pravdou, o čo jej skutočne ide a v čom sa jej podobá Západ?

 Veľký brat z Číny a Big Data zo Západu

Ilustračné foto. Zdroj: Wikimedia.org

Mesto Guiyang, juhovýchodná Čína.

Podozrivý muž vystupuje z auta neďaleko centra mesta. Pomaly kráča smerom k autobusovej stanici. Míňa jednu, dve, tri bezpečnostné kamery, ktoré sú na každom rohu. Rozpoznajú jeho tvár a vyvolajú tichý poplach. Muž vchádza do budovy stanice. Obzrie sa. Kráčajú k nemu štyria policajti. Netrvalo to dlhšie ako sedem minút.

Podozrivým bol novinár BBC a celá akcia je len demonštráciou bezpečnostného systému, ktorý však naozaj funguje: Každá tvár v systéme je spojená s príslušným dokladom totožnosti, policajti vedia vystopovať pohyb človeka s týždeň dozadu či v systéme k nemu priradiť jeho príbuzných, blízkych známych alebo jeho auto. Ale, ako novinárovi vysvetľuje policajtka, „ak nemáte čo skrývať, nemáte sa čoho báť“.

Aj tak, vedomie neustáleho dohľadu človeka trochu mrazí. Nie je to hrozba? Dodávateľ kamerových systémov sa zamyslí. „Technológia je ako zbraň. Ak je v zlých rukách, napríklad rukách teroristov, môže urobiť veľa škody… Ale vláda vyvíja zbrane i technológie, lebo ak ich správne aplikujete, môžu urobiť veľa dobra.“ Nielen vystopovať zločin, ale ho aj predvídať a tak mu predchádzať.

Lazarus Liu sa po troch rokoch, ktoré strávil štúdiom v Británii, vracia do Číny. S prekvapením zisťuje, že peňaženky v jeho domovine takmer vymreli. Ľudia všade, dokonca aj na zeleninovom trhu, platia cez aplikáciu Alipay alebo WeChat Pay. Rozhodol sa zaregistrovať.

Alipay ho vyzval zadať svoje telefónne číslo a oskenovať občiansky preukaz. Lazarus mu vyhovel a zistil, čo všetko jeho e-peňaženka dokáže. Ráno si cez ňu objednal raňajky, začal cez ňu vybavovať účty za elektrinu, plyn a internet, objednal sa u doktora, po pridaní vodičského preukazu, ešpézetky a sériového čísla motora mohol zaplatiť poistenie auta i parkovacie poplatky. A k tomu všetkému si pridal priateľov na vstavanej sociálnej sieti aplikácie Alipay.

Keď na smartfóne rozklikol ikonku Alipay, obrazovka sa zaplnila ikonami mnohých služieb, napríklad zoznamky, ale aj Airbnb a Uberu. Raz k nim pribudla ďalšia – Sesame Credit. V popise stálo: „Využíva big data na vytvorenie objektívneho ohodnotenia. Čím vyššie skóre, tým lepší osobný kredit.“ Lazarus si službu aktivoval.

Sesame Credit začal zbierať dáta z jeho používania všetkých služieb, ktoré poskytuje aplikácia Alipay. Algoritmus dáta konštantne vyhodnocoval podľa piatich faktorov:

(1) platenie účtov načas; (2) neupresnená „schopnosť používateľa učiniť zadosť svojim záväzkom“; (3) overenie osobných údajov; (4) obsah nákupov a spôsob trávenia času (čo algoritmus vyhodnotí ako negatívne, to zníži skóre a naopak); (5) medziľudské vzťahy – ak má človek priateľov s vysokým skóre, zvyšuje sa aj jeho skóre a naopak.

Za „dobré správanie“, ako je nakupovanie rodičovských potrieb, sa teda kredit dvíha. Človek s vysokým skóre napríklad nemusí platiť zálohy pri požičiavaní bicykla či auta od spriatelených spoločností, má výhodnejšie pôžičky, na letisku ho odbavia ako VIP, na zoznamke sa jeho profil zobrazuje vyššie.

Dobre, povieme si, je to trochu znepokojujúce, ale predsa len to je dobrovoľný produkt súkromnej firmy. Už ťažšie sa prehĺta, že v súčasnosti má cez 400 miliónov používateľov. A potom príde rana – čínska vláda čosi podobné testuje vo vybraných mestách. Dlhodobo pracuje na národnom systéme sociálneho kreditu.

Spojíme si prvý príbeh s druhým, navzájom do seba s prenikavým klepnutím zapadnú a v rozhorčení zvoláme spolu s americkým viceprezidentom Mikeom Pencom: „Čínski vladári plánujú zaviesť orwellovský systém založený na kontrole doslova každej stránky ľudského života!“

Ale prečo čínska vláda čosi také buduje? Chce posilniť kontrolu nad občanmi, referovať o každom ich skutku, aby nehrozilo, že ju zvrhnú, a aby mala pôžitok z absolútnej manipulácie? Je jej najvyšším cieľom obyčajná moc? Pokiaľ tvrdíme, že Čína buduje orwellovský superštát, musíme si to myslieť. Sú však kritici, podľa ktorých to také jednoduché nie je (tu, tu alebo tu).

Mocenská skutočnosť súčasnej Číny je oveľa komplikovanejšia a prozaickejšia. Aby sme ju pochopili, obrátime sa na francúzskeho mysliteľa, ktorý skúmaniu „prózy moci“ venoval celý život. Preto najprv trochu teórie.

Próza modernej moci

Moc si väčšinou predstavujeme v podobe pompéznej koruny na hlave monarchu, oválnej pracovne v Bielom dome alebo ničivej sily Napoleonovej artilérie či severokórejských jadrových hlavíc. Skúsenosť s minulým režimom nám však ukázala, že moc môže byť rovnako hrozivá, hlučná a okázalá ako plazivá, subtílna a šedivo každodenná.

Michel Foucault rozpracováva práve túto stránku moci – nepovšimnutú, skrytú, všednú. Za moc považuje „súbor pôsobení na iné možné pôsobenia“. Je to konanie, ktoré ovplyvňuje iné konanie. Moc je tak potenciálnym aspektom každého spoločenského vzťahu.

Nie všetko je moc, ale všade nejakým spôsobom pôsobí (nie je to jediný faktor, ale ani nie je zanedbateľný). Moc v tomto chápaní nie je nevyhnutne zlá, je to neutrálny prostriedok a jeho kvalita závisí od spôsobu, akým ho človek používa. Veď moc – konanie, ktoré pôsobí na iné konanie – majú aj rodičia voči svojmu dieťaťu a vďaka tomu z neho môžu vychovať dobrého a paradoxne aj slobodnejšieho človeka.

Moc sa kedysi vykonávala silou: Neposlúcha? Zotnite mu hlavu! Foucault si všimol, že v modernej spoločnosti už silu na ovládanie netreba. Aby zistil prečo, v knihe Dozerať a trestať vypracoval vysvetlenie – je ním disciplinačná moc. Tá sa namiesto obmedzovania a utláčania snaží vycvičiť, formovať podľa normy. Z nevzdelanca a grázla vytvoriť disciplinovaného žiaka, z nebezpečného asociála spoločensky užitočného občana. Robí tak pomocou niekoľkých techník.

Disciplína rozdeľuje motanicu spoločenských vzťahov na základné singularity, indivíduá. Človeka potrebuje poznať ako jednotlivca, s jeho silnými a slabými stránkami. Tie urobí merateľnými a kvantifikovateľnými. Musí vedieť, kde na ňom treba zapracovať a kde ubrať, aby sa jej z neho podarilo vytvoriť normalizovanú osobu zodpovedajúcu pravidlám inštitúcie či spoločnosti – jej normám.

Všetko ľudské správanie sa nachádza na palete medzi pólmi „dobré“ a „zlé“. Dobré sa odmeňuje a zlé sa trestá, a to takým spôsobom, aby človek už chybu neopakoval a stal sa viac normalizovaným.

O niečo podobné sa snažili komunisti – vybudovať nového socialistického človeka, ktorý bude „socialisticky pracovať a socialisticky žiť“. Pretvoriť kultúrne a sociálne mnohofarebnú mozaiku obyvateľstva celého rozsiahleho Sovietskeho zväzu a spriatelených krajín na jednofarebný zástup budovateľov socializmu. Práve preto fungovali eštebáci a ich tajní spolupracovníci – aby prenikli do najspodnejších, a teda aj najzákladnejších častí spoločnosti. Až do bytov a spální. O ľuďoch sa písali kádrové posudky, kde sa ich život porovnával s normou dobrého socialistického občana. A ľudia vedeli, že ich správanie je monitorované, zaznamenávané a vyhodnocované, preto sa báli porušovať pravidlá.

Tu sme sa dostali k ďalšej disciplinačnej technike – dohľadu. Keď človek vie, že ho moc sleduje alebo že by ho mohla sledovať, jej donucovacie účinky sa prenesú z ovládajúceho na ovládaného. Človek pod dohľadom si dáva pozor, aby sa správal podľa pravidiel, sám sa k tomu „donucuje“, moci stačí len uprieť naňho pohľad. Ako príklad nám opäť poslúži komunizmus – autocenzúra. Človek sám cenzuruje svoje výroky tak, aby zodpovedali štátnej norme, pokiaľ vie, že ich štátna moc (či už prostredníctvom odpočúvania, alebo svojich špicľov, alebo úradníkov) monitoruje.

Aplikácia Alipay: Technológia ako disciplinačný nástroj

Alipay dokázal pod jednu strechu zhromaždiť mnoho služieb, každú so zameraním na inú stránku spoločenského života. Takáto aplikácia je križovatkou podstatného spoločenského diania na linke jedinec-spoločnosť. K človeku steká rozsiahla šírka sociálneho diania cez úzke hrdlo univerzálneho lievika – aplikáciu. Keď chce on sám niečo vyslať do sveta, urobí tak skrz ten istý nástroj a z lievika sa stáva hlásna trúba. Takmer všetko dôležité medzi jedincom a spoločnosťou preteká cez jedno potrubie.

Pre disciplinačnú moc predstavuje táto centralizácia komunikácie do jediného kanálu veľkú výhodu. Kontrola nad informačným prostriedkom človeka z neho spraví dokonale pozorovateľnú a kvantifikovateľnú jednotku spoločnosti. Všetko je zaznamenávané a vyhodnocované algoritmom, ktorého presné fungovanie poznajú len tvorcovia a vlastníci Sesame Credit.

Potom stačí už len motivovať človeka k tomu, aby hral podľa predostretých pravidiel, napríklad mu za vysoký kredit poskytnúť pohodlné výhody a aplikácia si tak vycvičí vzorového, normalizovaného používateľa. Poznať tieto mechanizmy je dôležité, pokiaľ chceme porozumieť tomu, čo sa deje v Číne, ale aj na u nás na Západe.

Celoštátny systém? Na skóre to asi nebude

Štátny systém sociálneho kreditu sa testuje v tzv. pilotných mestách. Lokálne vlády v nich majú vlastný systém, niektoré získavali dáta v spolupráci so súkromnými Big Data spoločnosťami (ako je napríklad Alipay). Tieto systémy odmeňujú dobré správanie (napríklad za darovanie krvi, charitatívnu činnosť či recyklovanie odpadu) a trestajú zlé (nezaplatenie pokuty uloženej súdom, napísanie falošných recenzií, nevhodné správanie vo vlaku či nesprávny prechod cez ulicu).

V každom meste sa systém líši od prípadu k prípadu, cieľom je preskúmať, čo funguje najlepšie. Väčšina z nich nepoužíva masové sledovanie, ani nie sú „natlakované“ umelou inteligenciou. V niektorých mestách ľudia dostanú skóre vyjadrené číselne.

V pilotnom meste Suzhou dáta o jednotlivcovi pochádzali z oblastí verejnej bezpečnosti, občianskych vecí, plánovania rodiny a iných vládnych úradov, ale aj z oblasti biznisu. Ak sa niekto objaví na niektorom z verejne dostupných blacklistov (napr. za neplatenie poplatkov), znížia sa jeho body. Naopak, narastú v prípade darcovstva krvi, dobrovoľníctva, získania ocenenia atď. Medzi potenciálnych poskytovateľov výhod, ktoré by občan mohol získať za vysoké skóre, patria knižnice, verejná doprava, vzdelanie, zdravotníctvo, nábor do zamestnania, verejné služby.

SSK sa však od Sesame Creditu a dystopických vízií značne líši. Pozrime sa prečo.

Systém sociálneho kreditu funguje z veľkej časti na báze národných blacklistov a redlistov. Na blacklistoch sa nachádzajú najväčší previnilci a spoločnosti, ktorých navrhli vládne regulačné úrady. Na redlistoch sa nachádzajú firmy a jedinci, ktorí sa správajú zvlášť vzorovo. Tieto zoznamy sú verejne prístupné na centralizovanej stránke China Credit.

Niektoré z regulačných úradov sa dohodli, že budú trestať subjekty z navzájom zdieľaných blacklistov. Zatiaľ nie sú dôkazy, že by informácie získavali aj odinakiaľ – napríklad zo sociálnych sietí. Jeden z blacklistov vytvára Najvyšší ľudový súd. Na zozname sa ocitnú ľudia, ktorí nesplnili rozsudok súdu (napríklad nezaplatili pokutu), ale aj takí, ktorí sa formálne neospravedlnili človeku, ktorému urobili krivdu.

Pokiaľ je človek na blackliste, môže byť potrestaný odopretím predaja cestovného lístka na rýchlovlak či lietadlo (dokopy bolo zakázané predať zhruba 26 miliónov lístkov) (Brem 2019) či zákazom dať dieťa do súkromnej školy.

V niektorých častiach Číny lokálne vlády požiadali súkromné spoločnosti prevádzkujúce sociálne siete, aby im pomohli verejne zahanbiť previnilcov. Ich tváre napríklad preblikávali medzi videami na čínskej verzii TikToku.

Osem súkromných spoločností, medzi nimi aj Sesame Credit, dostalo od štátu autorizáciu na zbieranie osobných informácií týkajúcich sa sociálneho kreditu. Opäť išlo o experiment, čínska vláda licencie odobrala kvôli konfliktu záujmov, ale aj preto, že firmy sa neukázali ako zvlášť užitočné indikátory toho, že si človek zaslúži kredit.

Do kreditu sa zamiešala aj korona. V meste Hangzhou, ktoré má jeden z najprepracovanejších SSK, sú deviati ľudia, ktorí zatajili svoju cestovateľskú anamnézu, na verejnom blackliste na stránke Credit Hangzhou vystavení po celý rok. Keď sa lehota skončí, previnilci musia podpísať prehlásenie, že zostanú čestní a zúčastnia sa na dobrovoľníctve. Ináč sa im nepodarí napraviť si svoj kredit.

Mesto Hangzhou má jeden z najprepracovanejších systémov sociálneho kreditu./Zdroj: Wikimedia

Iné čínske mestá do svojich SSK tiež zahrnuli protiepidemické opatrenia: Napríklad potláčanie tajného zásobovania sa a výroby falošných či nekvalitných rúšok a iných zdravotníckych pomôcok.

V Rongchengu zase skóre zvyšuje darovanie peňazí či potrebného materiálu, v malom meste Zhucheng si polepší zdravotnícky personál v prvej línii. Ťažko „nedôveryhodné“ správanie tu vedie rovno k ohodnoteniu osobného kreditu známkou C, ktoré trvá tri roky. Ako trest si „Céčkari“ nemôžu rozbehnúť biznis, pracovať pre vládu a opustiť krajinu.

Toľko opis situácie. Pokiaľ čítame pozorne, pomaly nám vysvitne, že hlavnou funkciou systému sociálneho kreditu je administratívna regulácia založená na špecifických blacklistoch. Inými slovami, je to spôsob, ako posilniť už existujúce čínske zákony pomocou vnútrovládneho a verejne-súkromného zdieľania dát, prístupu k súboru blacklistov a odmeňovania ‚dôveryhodného‘ správania.

Toto je súčasný stav, ťažko odhadnúť vývoj v budúcnosti. No ten hrozný rok 2020, keď mal byť celý vševidiaci systém funkčný a spustený, Čínu akosi obišiel. V skutočnosti to bol len dátum, do ktorého bolo treba naplniť vágne ciele týkajúce sa budovania SSK, napríklad vytvoriť základné zákony, regulácie a štandardy vo veci sociálneho kreditu.

Tiež vôbec nie je isté, že konečný systém bude ohodnocovať kredit jedným, číselne či slovne vyjadreným skóre. Možno bude viacero rôznych hodnotení pre rôzne oblasti, možno nebude žiadne. Hlavným zmyslom SSK je zbierať podstatné informácie o jedincovi, nie ich bodovať.

Načrtnutá budúcnosť nemá veľké zuby

Toto smerovanie potvrdzuje aj dôležitý draft vládneho dokumentu, ktorý vyšiel v júli tohto roku. Objasňuje koncepty týkajúce sa SSK a upresňuje vzťah medzi zákonom a sociálnym kreditom. Jeho hlavným cieľom je, aby SSK bol súčasťou právneho systému, nie niečo paralelné či nad rámec.

Nové pravidlá sa snažia regulovať, ktoré informácie sa budú zbierať a používať ako „kreditové“. Podľa dokumentu sa sociálny kredit týka zaznamenávania a uverejňovania porušenia zákona. „Public Credit Information“, čiže dáta zozbierané vládnymi organizáciami pri plnení ich povinností, budú obsahovať len informácie z oblastí uvedených v celoštátnom zozname.

Inzercia

Na zbieranie dát, ktoré nie je kryté zákonom, musí byť podľa dokumentu udelený osobný súhlas. Ak má niečo znamenať negatívny kredit, musí to vyplývať z právnych dokumentov.

Pokiaľ sa niekto má dostať na blacklist, musí byť upovedomený o dôvode a zákonnej báze a mať možnosť vzniesť námietku. Keď sa na ňom už ocitne, musí prijať informácie, ako sa z neho dostane. Tiež musia existovať expresné prostriedky, ako niekoho odstrániť z blacklistu či opraviť informácie.

Na čierny zoznam sa človek dostane, len ak prekročí zákon a zároveň: (a) spôsobí bezpečnostný alebo zdravotný risk, (b) naruší trh, (c) poruší súdne alebo administratívne zákony alebo (d) odmietne povinnosti národnej obrany.

Kreditné“ tresty musia byť vypísané v národnom zozname. Navyše, výkon trestu nemôže požadovať od tretích strán, napríklad od spoločností a bánk, aby podnikli kroky proti ľuďom zo zoznamu. Každý trest musí byť explicitne právne odôvodnený.

Tresty sa obmedzujú na: (a) zvýšený dohľad alebo obmedzenia pri autorizácii nutných povolení, poverení či schválení, (b) zvýšený dohľad alebo obmedzenia pri povolení použiť vládne zdroje, (c) obmedzenia pri prijímaní/odobratí ocenení a vyznamenaní, (d) zvýšený rutinný regulačný dohľad, (e) obmedzenia prijímania vládnych benefitov.

Pravidlá sociálneho kreditu a blacklistov sa týmto pripomienkam musia prispôsobiť do konca roku 2021, inak stratia platnosť. No tento draft je stále celkom vágny a necháva niektoré otázky okolo budúcnosti nezodpovedané. Oficiálny zoznam trestov a oblastí zberu kreditových informácií ešte neexistuje. Podobne to je s mechanizmami, ktoré majú umožniť obnovu kreditu.

Všetky aspekty života – transakcie, vzdelávanie, zdravotníctvo, právo, voľný čas a konzum – zanechávajú digitálny odtlačok. SSK tieto dáta zbiera, aby zvýšil sociálnu a ekonomickú stabilitu. Takže ťažko povedať, čo všetko Čína zapojí do obsahu „kreditových informácií“, či len blacklisty a redlisty štátu či podnikov, alebo budú istým spôsobom prispievať aj dáta zo súkromných spoločností a kamerového systému.

Treba si však uvedomiť, že SSK je hlavne zosilňovačom účinkov zákona. Pokiaľ bude mať kamerový systém nejaký vplyv na kredit, najskôr to bude tak, že polícia pomocou neho objaví nezákonné správanie, dokáže ho a až potom to bude mať vplyv na jedincov kredit.

Okrem dokumentu ešte existujú náznaky týkajúce sa budúcnosti. Spomínaná stránka China Credit napríklad povzbudzuje občanov, aby si k svojmu profilu pridali sken tváre. Pokiaľ sa jej podarí presvedčiť dosť ľudí, potenciálne môže rozbehnúť celoštátne monitorovanie pomocou rozpoznávania tváre.

Do konca roku 2020 by totiž v Číne malo byť 626 miliónov bezpečnostných kamier. No ani to ešte neznamená, že správanie bude vyhodnocovať AI a upravovať „sociálne skóre“ v reálnom čase.

Zaujímavým počinom je aj platforma „Xinyi+“, pod ktorú vláda dokázala spojiť päť technologických spoločností, ktoré dominujú vo svojom odbore (napríklad čínsku verziu Uberu či Ant Financial, vlastníka služby Alipay). Xinyi+ umožňuje zdieľanie informácií medzi nimi navzájom a vládou a používateľom prináša „stimulujúce odmeny výmenou za modelové správanie“. Je nejasné, či sa platforma spolieha len na vládne „redlisty“ alebo kombinuje vyhodnocovanie dát získaných od používateľov s tými, ktoré poskytuje vláda.

Sú to len dohady. A ani tie najhoršie scenáre sa neudejú cez noc, Čína o svojej stratégii informuje verejne. Aj júlový draft dokumentu nechala celý mesiac pripomienkovať verejnosťou.

Governmentalita“ čínskej vlády: Systémom sociálneho kreditu k šťastiu a prosperite

I keď sme zistili, že dianie v Číne je zložitejšie, pohľad sa nám vyjasnil. Je zrejmé, že tamojšia vláda neplánuje žiadnu dystopickú budúcnosť ako z románu. Ale rovnako zrejmé je aj to, že o svojich občanoch zbiera akosi veľa informácií a plánuje ich zlievať do jednotnej databázy. Nie sú to fantastické temné vízie, ale predsa len sa čosi deje. Ako tomu rozumieť? Ako chce čínska vláda vládnuť?

Ak chceme odpoveď, opäť musíme načrieť do teórie. Foucault totiž disciplinárnou mocou nekončí. Všímal si, ako sa s nástupom osvietenstva a racionalizmu mení spôsob uvažovania o vládnutí.

Dávny vladár mal za cieľ mať moc, vládnuť teritóriu, udržať sa v tróne, udržať monarchiu – pre poddaných je „dobrom poslúchať zákon, no dobrom pre vladárstvo je, že ho budú poslúchať ľudia“. Moderná vláda sa podobá na pastiera, ktorý vedie svoje ovečky požadovaným smerom – vládne populácii.

Jej cieľom je „správny spôsob narábania s vecami tak, aby to viedlo [...] k záveru, ktorý bude ‚vyhovujúci‘ pre každú z vecí, ktorým sa vládne“. Občianstvo treba dobre poznať a na základe týchto znalostí každého jedinca vychovávať, viesť a formovať tak, aby sa populácia dostala ku konečnému cieľu – šťastiu a prosperite. Vláda musí človeka disciplinovať, normalizovať tak, aby svojím životom pomáhal napĺňať tento ultimátny zámer. Využíva na to už opísané disciplinačné techniky.

Mení sa tým aj prístup k legislatíve. Kedysi vladárstvu stačil zákon, aby dosiahlo svoj cieľ, ktorým bola poslušnosť zákonu. Dnešnej vláde to nestačí, potrebuje populáciou hýbať – preto je pre ňu dôležitejšia stratégia ako zákon alebo dokonca použitie zákona ako stratégie na usporiadanie vecí tak, aby sa dosiahli tie a tie ciele.

Preto len stačí nájsť dostatočne efektívny spôsob, ako zákony presadzovať a populácia sa formuje požadovaným spôsobom.

Ako governmentalita „funguje“, môžeme dobre pozorovať na boji proti vírusu. Zvládnutie pandémie sa stalo najnovším cieľom vlády; je to nevyhnutnosť pre šťastie a prosperitu populácie. Aby ho naplnila, musela obyvateľstvo trochu pretvoriť – dobrý občan najnovšie dbá na svoju cestovateľskú históriu a v prípade potreby ju hlási štátu, pokiaľ boli zle urobené respirátory kedysi prehreškom, dnes sa z nich stal smrteľný hriech.

A ako vhodný prostriedok tejto premeny, to jest disciplinácie, sa ukázal systém sociálneho kreditu. Zároveň tu vidíme aj istú tvárnosť pojmu „dôveryhodný“ – jeho obsah je premenlivý podľa aktuálnych cieľov vlády.

Veľká sála ľudu na Námestí Nebeského pokoja v Pekingu, kde sa schádza Komunistická strana Číny./Zdroj: Zheng Zhou/Wikimedia

Ale governmentalitou je nasiaknutý celý SSK; je to jej nástroj. Čínska vláda chce pomocou neho z celej jedenapolmiliardovej populácie vybudovať „dôveryhodnú“ spoločnosť. Chce ako „dobrý pastier“ poznať svoje ovečky, pásť ich na zelených pašienkach, vodiť ich k tichým vodám a zhromaždiť do jedného košiara pod piatimi zlatými hviezdami.

Otázok zostáva veľa: Je legitímne posilňovať štátne zákony a nariadenia takýmto spôsobom? Vládna moc bude svojich občanov vždy nejakým spôsobom formovať, nemálokrát je to dobré a potrebné, no kde je hranica, za ktorú by už nemala ísť? Kto zaručí, že zozbierané dáta nik nezneužije?

Netreba ani zabúdať, že zväčšovanie dohľadu pomocou siete bezpečnostných kamier a zber a centralizácia informácií je v liberálnych demokraciách na západe predsa len menej hrozivá ako v autoritárskom komunisticko-kapitalistickom mišmaši súčasnej Číny.

Čína prenasleduje nielen protivládnych politikov a kritikov, ale aj ujgurských moslimov či podzemnú cirkev. Ak sa moc zneužíva, hocaké jej posilnenie je hrozbou. Pokiaľ sa naplní scenár kamerového prieskumu a analyzovania dát súkromných aplikácií, prípadne ich centralizácia pod vládnu platformu, môže sa infraštruktúra sociálneho systému pripojiť k arzenálu určenému na boj proti politickým nepriateľom. Napríklad by stačilo pojem „nedôveryhodný“ obohatiť o význam „protikomunistický“.

Avšak to všetko sú len dohady, ktoré nič nemenia na fakte, že systém sociálneho kreditu, ako ho Čína poníma v súčasnosti, je určený na niečo iné – priviesť čínsky ľud k „šťastiu a prosperite“.

Aspoň na tom nie sme tak zle ako Čína.“ Ale možno kráčame jej cestou

Málokto by uveril, že podobný systém by sa podaril vybudovať ľubovoľnému štátu zo Západu. Ale aj u nás nájdeme podobnú mentalitu a postupy ako v Číne. Sledovanie, zber informácií o jednotlivcovi, ohodnocovanie a normalizáciu cez moderné technológie nájdeme vo všetkých oblastiach spoločenského života.

Pôžičkové spoločnosti zbierajú informácie o ľuďoch, ktorí si chcú požičať. „Dôveryhodní“ ľudia skôr dostanú pôžičku. Poisťováci v New Yorku môžu ohodnocovať zákazníka na základe obsahu sociálnych sietí (fajčí a stravuje sa vo fastfoode – môže znamenať drahšie poistné).

Firma PatroScan ponúka barom a klubom skener občianskych preukazov, ktorý zistí, či zákazník nie je na zozname barových výtržníkov. Mimochodom, firma motivuje k „vytvoreniu bezpečného prostredia a dôveryhodných vzťahov“.

Sanfranciská pôžičková spoločnosť Affirm experimentovala s dátami zo sociálnych médií, aby vyhodnotila spoľahlivosť nákupcov áut. Policajti z New Orleans zas spolupracovali s firmou Palantir Technologies na experimente ‚preventívny dozor‘, ktorý je založený na dátach z policajných databáz, sociálnych médií atď.

Kvantifikáciu, čiže prevádzanie ľudských vlastností na merateľné kategórie, vidíme aj vo sférach, ktoré sú úplne „ľudové“. Vďaka voľne prístupným stránkam a aplikáciám môžeme hodnotiť aj nášho šoféra na Uberi, akýkoľvek podnik na Google Maps, personál podniku cez Staffino…

Šofér či personál teda vedia, že sú pod neustálym dohľadom svojich zákazníkov a že tí o nich zbierajú informácie, ktoré odošlú do centrálnej databázy. Už len stačí zapojiť algoritmus, ktorý by informácie vyhodnotil, zobrazil silné a slabé stránky človeka, prípadne ich porovnal s ostatnými a urobil rebríček. Odmena či trest prídu minimálne v podobe zvýšeného/zníženého skóre či záujmu zákazníkov.

Floridská spoločnosť Veriato na svojich stránkach ponúka firmám softvér na monitorovanie zamestnancov (vhodné predovšetkým pri práci z domu, ale funguje to i v kancelárii). Motto znie „sledujte a pochopte, čo presne vaši zamestnanci robia“. Okrem toho poskytuje hlásenia o produktivite – čo a kedy zamestnanec robí, ako veľmi pracuje, či potrebuje vedenie alebo tréning, či skupina/oddelenie potrebujú viac komunikácie, či sa zamestnanec správa netradične.

Ak zamestnanec trávi čas na Facebooku, Instagrame či Youtube alebo sťahuje „neproduktívny softvér“, jeho nadriadený sa o tom dozvie v reálnom čase, môže svojho podriadeného upozorniť a nasmerovať na správnu cestu. Veriato neustále analyzuje správanie všetkých zamestnancov, aby mohlo „identifikovať počiny, ktoré naznačujú bezpečnostnú hrozbu“.

Navyše, každý zamestnanec môže mať personalizovaný spôsob sledovania ušitý presne na mieru. Veriato taktiež umožňuje porovnávanie štatistík jednotlivých zamestnancov. Firma tak môže „merať snahu zamestnancov“ a „maximalizovať produktivitu“.

Vidíme tu celú paletu techník charakteristických pre disciplinačnú moc – dohľad, záujem o individualitu jednotlivca, kvantifikáciu ľudských vlastností, porovnávanie a hierarchizáciu, tréning –, ale aj governmentalitu – každého zamestnanca dať na správne miesto, normalizovať ho tak, aby ako celok mohli dosiahnuť cieľ firmy, maximalizovať zisk. A to všetko je možné vďaka sústredeniu takmer celého správania zamestnanca do jedného prostriedku – počítača.

Záver alebo Kto nás to neustále sleduje?

Dohľad možno bude všadeprítomný, možno len v Číne a možno aj na Západe. Kade kráčame, zanechávame za sebou digitálnu stopu. Právom sa bojíme, že ich niekto všetky pozbiera, v bodoch spíše do zoznamu, špendlíkom nám ho pripne na čelo a vyhlási ho za našu podstatu. Ešte viac a rovnakým právom sa bojíme, že tí, ktorí naše stopy zbierajú, ich použijú proti nám. Strach, či skôr ostražitosť, si zachovajme, ale majme na pamäti jedno:

Nebude to Veľký brat, kto bude cez šošovku kamery hrozivo gúľať svojím vševidiacim okom, čítať ním naše súkromné správy a analyzovať naše kroky v online svete. To oko bude patriť starému známemu z našich pubertálnych rokov.

Bude to dohľad a hlas kantora zo základnej školy, ktorý nás napomenie, aby sme sa správali slušne a slúžili spoločnosti, vo vlakoch nehulákali, netrávili čas v zlej partii, usilovne pracovali a nefejsbúkovali, neklamali, nekradli a nepodvádzali, lebo inak nás pred celou triedou pokarhá, nechá po škole, nezoberie na školský výlet, a ak ani to nepomôže, zo školy poletíme rovno do polepšovne.

Všetci sme zažili dobrých aj zlých vychovávateľov. Zlí vychovávatelia dokázali zo žiaka spraviť trosku bez štipky sebavedomia a odvahy. Tí dobrí vedeli, že aj keď pritlačiť treba, v životoch ich zverencov sú veci, do ktorých ich vôbec nič nie je a posledné rozhodnutie spočíva na ich slobode.

Zostáva nám dúfať, že naše vlády a firmy budú dobrými vychovávateľmi.

Odporúčame