Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Výchova Spoločnosť
27. november 2020

Výchova charakteru

Demoralizovaní

Nemôžeme byť šťastní, keď predstierame, že nemáme svedomie. Áno, môžeme ho umlčať, avšak aj to je nejaká voľba.

Demoralizovaní

FOTO TASR – Flickr/JvL

„Som vinný z vraždy!“ Teraz to bola ona, ktorá sa na neho nahnevane pozrela: „Prečo hovoríš také hlúposti?“ „Ale veď je to pravda.“ „Neexistuje slovo vinný! Vieš to veľmi dobre aj ty. Naše skutky predsa vždy určujú okolnosti.“

Práve týchto slov sa obával. Načúval tisíckam psychológov, pedagógov a sociológov, ktorí hovorili jej ústami, a s enormnou jasnosťou vnímal jej presvedčenie, že žije v najlepšom zo všetkých možných svetov.

Nachádzame sa v Kodani a tí, ktorí vedú tento dialóg, sú Torben a jeho priateľka v knihe Henrika Stangerupa: Muž, ktorý chcel byť vinný (The Man Who Wanted to Be Guilty, 1973). Torben zabil svoju ženu počas hádky, no napriek dobrovoľnému priznaniu ho nikto nechce uznať vinným. Román predstavuje „dokonalú“ spoločnosť, ktorá sa už vyrovnala s dobrom a zlom: vražda je len nehoda a zlo predstavuje len neschopnosť sociálnej prispôsobivosti, ktorá sa dá liečiť psychológiou a upokojujúcimi prostriedkami.

Nech robí, čo chce, nie je schopný umlčať ten vnútorný hlas, ktorý voláme svedomie a ktorý rozlišuje dobro a zlo. Zdieľať

Neexistujú zlé skutky, iba správanie, ktoré zatiaľ ešte nie je „adaptované“. Napriek tomu hlavný hrdina, aj keď bol súdom právoplatne zbavený viny, nie je šťastný; nestačí mu, že ho sudca alebo psychológ označil za nevinného, aby sa takým aj skutočne cítil. Nech robí, čo chce, nie je schopný umlčať ten vnútorný hlas, ktorý voláme svedomie a ktorý rozlišuje dobro a zlo.

Od zla sa dokážeme oslobodiť jedine tak, že sa od neho dištancujeme v skutkoch, a nie tak, že sami seba zbavujeme viny alebo predstierame, že zlo neexistuje. Často sa stretávam s demoralizovanými mladými ‒ ich smútok však nie je znakom toho, že by boli v psychickej nepohode alebo že by im chýbala nádej, ale jednoducho len toho, že im chýba „charakter“, to znamená ‒ vážne rozhodnutia. Demoralizovaný v skutočnosti znamená: pozbavený (de-) morálky (z latinského výrazu morale, ktorý označuje jednak charakter človeka, ako aj zákony, ktoré usmerňujú jeho slobodné konanie, keďže tieto dve sú neoddeliteľné, totiž stávam sa tým, čo si vyberám a čo konám).

Mladí ľudia sú demoralizovaní (zbavení morálky a charakteru), keď nie sú vytrénovaní na to, aby si niečo zvolili, pretože sme im neumožnili, aby prevzali zodpovednosť za realitu a aby na ňu odpovedali. Slová „odpovedať“ a „zodpovednosť“ majú rovnaký koreň ‒ nezodpovedný je v skutočnosti ten, kto nevníma realitu, a to sa stáva vtedy, ak ju dominantná kultúra skrýva.

Ak by sa váha našich činov stala bezvýznamnou a jedenie alebo zabíjanie by mali rovnakú hodnotu, prestali by sme byť razom slobodní. Zdieľať

Torben, kedysi úspešný spisovateľ, pracuje v Štátnom ústave pre zjednodušovanie jazyka, kde sa síce slová nevymazávajú ako v Orwellovom románe 1984, ale razia sa „eufemizmy“ ‒ zvodné slová, ktoré majú slúžiť ako náhrada za tie, ktoré sú stále preniknuté dobrom a zlom.

Dnes si môžeme pod eufemizmami predstaviť také výrazy ako „mäkké drogy“, ktoré nám bez ohľadu na ich účinky ponúkajú predstavu, že existujú aj akési neškodné drogy, alebo „náhradné tehotenstvo“, ktoré de facto maskuje „prenájom lona ženy“, či „baby ring“ pre „maloletú prostitútku“, alebo „flexibilná práca“ pre „neistú, dočasnú prácu“...

Hoci eufemizmus upiera realite jej závažnosť, predsa len niečo v nás tomu vzdoruje, ako sa to deje aj Torbenovi ‒ nemôže sa oslobodiť od svojho skutku tým, že udelí sám sebe rozhrešenie alebo že prejde na iné myšlienky. Aby neprestal byť sám sebou, k svojmu zločinu sa, naopak, primkne. Ak by sa váha našich činov stala bezvýznamnou a jedenie alebo zabíjanie by mali rovnakú hodnotu, prestali by sme byť razom slobodní. Avšak, obmedzenie je práve to, čo nás oslobodzuje, pretože od nás vyžaduje, aby sme si vybrali, aby sme nasmerovali svoju slobodu jedným smerom.

Inzercia

Stávame sa tým, čo si vyberáme: ak niečo ukradnem, stanem sa zlodejom, ak niekoho zabijem, stanem sa vrahom, ak niekoho milujem, tak sa zo mňa stáva milujúci, ak si nič nezvolím, tak sa stávam demoralizovaným človekom. Nemôžeme byť šťastní, keď predstierame, že nemáme svedomie. Áno, môžeme ho umlčať, avšak aj to je nejaká voľba.

Mnoho mladých je de-moralizovaných, pretože sme nahradili slová ako charakter, svedomie, obmedzenie, voľba... eufemizmami. Zdieľať

Byť homo sapiens, či sa nám to páči, alebo nie, nesie so sebou povolanie byť slobodnými, čo znamená nielen vedieť, že existujeme, ale že si musíme/môžeme zvoliť možnosť, „ako“ existovať. Žiadny živočích neľutuje, že zabil, pretože žiadny živočích okrem človeka nerozlišuje dobro a zlo, nekoná podľa svedomia, ale podľa inštinktu. Pre tých, ktorí sa v skutočnosti nezriekli svojho svedomia, ako Torben, sa otvára „Park šťastia“, v ktorom Štát núti tých najspurnejších, aby boli šťastní... Avšak náš hlavný hrdina, hoci je o neho postarané ako vo vatičke ‒ lieky na upokojenie a pravidelné psychoterapie, predsa neprestáva oplakávať svoju manželku a svoju neschopnosť sám seba vykúpiť, čo znamená, že sa nedokáže dištancovať od toho, čo urobil, a neprijať z toho vyplývajúce dôsledky.

Mnoho mladých je de-moralizovaných, pretože sme nahradili slová ako charakter, svedomie, obmedzenie, voľba... eufemizmami, ktoré redukujú morálku na emóciu okamihu a realitu na nejaký „lajk“ bez následkov. Obmedzenia nie sú zbavením slobody, ale tým poľom, kde sa praktizuje, sú hranicou toho skutočného života, akou je aj gravitácia pre naše telá ‒ na Mesiaci už nie sme slobodní... Keď si nevyberáme, život zhasína, pretože prestávame odpovedať realite (nechceme za ňu prevziať zodpovednosť), už nie sme pánmi svojich činov, ale väzňami okolností alebo očakávaní druhých.

Vráťme sa k výchove charakteru, teda ku skutočnému používaniu slobody ‒ k robeniu rozhodnutí. Aké zodpovednosti dávame svojim deťom? Kto alebo čo od nich závisí? Aké úlohy majú doma alebo vonku? Často pôsobia apaticky, no jednoducho sme im neukázali, čo je dobré a čo zlé, čo je skutočné a čo nie, za čo sa oplatí žiť.

 

 

 

Odporúčame