Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
27. november 2020

Bidenova vláda

Vracajú sa jastrabi do Bieleho domu?

Budúcim ministrom zahraničných vecí sa stane Antony Blinken, jeden z architektov americkej politiky na Balkáne a Blízkom východe.

Vracajú sa jastrabi do Bieleho domu?

Nový americký minister zahraničných vecí Antony Blinken. FOTO TASR/AP

Novozvolený demokratický americký prezident Joe Biden už predstavuje prvé mená svojej budúcej vlády. Ministrom zahraničných vecí by sa mal stať Antony Blinken. Kto je vlastne tento muž?

Blinken pochádza zo židovskej rodiny a v rámci establišmentu vyčnieva tým, že značnú časť svojho detstva prežil vo Francúzsku, kde navštevoval elitnú École Jeannine Manuel.

Blinkenova matka žila v Paríži s jeho nevlastným otcom, Samuelom Pisarom. Ten prežil holokaust a pred masakrami väzňov koncentračných táborov ho v posledných týždňoch vojny zachránila americká armáda. Podľa Blinkena je životný príbeh jeho nevlastného otca symbolom toho, čo Amerika reprezentuje.

Po návrate do Spojených štátov študoval na Harvarde a na Columbia Law School, potom sa rozhodol ísť do politiky.

Počas úradovania Billa Clintona sa stal členom Národnej rady bezpečnosti Spojených štátov. Jeho pozícia špeciálneho asistenta prezidenta a riaditeľa pre písanie prejavov a strategické plánovanie mala nemalý vplyv na americkú politiku vo vojnách v bývalej Juhoslávii. Neskôr Clintonovi radil aj v európskych záležitostiach, ktoré sa týkali EÚ alebo NATO.

Bosna a Kosovo

Clintonova administratíva postupne upustila od podpory celistvosti Juhoslávie, ktorú zastával ešte George H. W. Bush. Nešlo však o sprisahanie proti funkčnému štátu, ale o postupné precitnutie, že vojna v Juhoslávii nie je konfliktom medzi multietnickým štátom a „chorvátskymi a bosniackymi fašistami“, ale ide o zrážku srbského nacionalizmu, ktorý ovládol centrálne nástroje moci juhoslovanského štátu a pokúšal sa ovládnuť prevažne nesrbské obyvateľstvo, s nacionalizmami ďalších národov.

Neschopnosť OSN zastaviť krviprelievanie v Bosne a zabrániť genocíde v Srebrenici, ale aj v Rwande, viedlo k drastickému prehodnoteniu americkej politiky. Svet sa už nemal nikdy viac nečinne prizerať vraždeniu civilistov.

Srebrenica bola finálnym impulzom, ktorý na oboch stranách amerického politického spektra presadil intervencionistickú politiku. O niekoľko rokov neskôr toto nastavenie malo viesť k intervencii NATO v Kosove a k bombardovaniu Juhoslávie.

Vojna v Iraku

Aj keď je vojna v Iraku hlavným politickým dedičstvom Georgea Busha, republikáni v nej nestáli osamotene. Podporu našli aj medzi mnohými demokratmi, na strane vojny stáli aj Joe Biden či Hillary Clintonová. Ani Antony Blinken nebol výnimkou.

Saddám Husajn bol bezpochyby jedným z najbrutálnejších diktátorov na Blízkom východe, ktorý nechal mučiť a zavraždiť tisíce ľudí a prepadol dva susedné štáty, Irán a Kuvajt. No jeho zosadenie americkou inváziou neprinieslo Iraku zázračný mier ani blahobyt. Práve naopak, chaos spôsobený americkou inváziou značne poškodil legitimitu vojenských intervencií. To, že sa diktátori dnes môžu cítiť bezpečnejšie než pred dvadsiatimi rokmi, je aj vinou spackaných intervencií v Iraku a Líbyi.

Prázdne slová o „červenej čiare“

Po víťazstve Baracka Obamu v roku 2008 sa Blinken opäť vracia na politický parket. Nech bolo kľúčovou témou dňa čokoľvek, Blinken bol na mieste, venoval sa americkej politike v Afganistane, Pakistane a Iráne, neskôr sa zameral na vojnu v Sýrii.

Tá ho dostala do konfliktu s Barackom Obamom, ktorý vyhlásil nasadenie chemických zbraní za „červenú čiaru“ – a keď boli chemické zbrane použité, zostal nečinný. Najneskôr v tomto momente stratil Obama časť svojej dôveryhodnosti, zrazu stál ako táraj, ktorý má elokventné prejavy, no nedokáže dodržať slovo. Blinken rozhodnutie nezasiahnuť do vojny v Sýrii kritizoval a zostal jedným z najväčších sympatizantov protiasádovských povstalcov.

Nezhody s Obamom však Blinkenovi neuškodili. V roku 2015 dosiahol doposiaľ najvyššiu priečku svojej kariéry a stal sa zástupcom vtedajšieho ministra zahraničných vecí Johna Kerryho. Blinken sa tak stal súčasťou najužšieho kruhu moci v USA. Túto skutočnosť vystihuje aj ikonická fotografia s názvom „situation room“, ktorá zachytáva Obamu, Bidena a Hillary Clintonovú s hŕstkou kľúčových spolupracovníkov počas operácie Neptune´s Spear, pri ktorej bol zabitý Usáma bin Ládin.

Reštart sa nedeje

Pozornejší pozorovatelia si všimli, že Joe Biden nikdy nespomenul myšlienku „reštartu“ vzťahov s Ruskom, o ktorom snívali jeho predchodcovia, George Bush, Barack Obama aj Donald Trump.

Zatiaľ čo Bush sa nádejal, že sa Rusko jedného dňa stane demokratickým štátom podľa západného modelu, už Obamove predstavy sa ukázali niekoľko týždňov po vojne s Gruzínskom ako bolestne naivné. A Donald Trump bol v tejto otázke skôr diletantom, veľké zahraničnopolitické myšlienky mu boli cudzie.

Inzercia

Západ má červenú líniu, a tou je celistvosť a nezávislosť Ukrajiny. Bidenova vláda nebude zastávať inú pozíciu než Bush a Obama ku koncu svojich volebných období – teda bude mať kritický pohľad na počínanie Moskvy, takisto bude poskytovať bezpečnostné garancie východným členom NATO. Napokon ani Trump, ktorý sa usiloval o nadviazanie dobrých osobných vzťahov s Putinom, od tejto politiky neustúpil. Biden na rozdiel od Trumpa nebude podliehať predstave, že konflikt s Ruskom je jedným veľkým nedorozumením, ktoré sa dá vyriešiť pri šálke čaju.

Holub s pazúrmi

Jasné vymedzenie voči Moskve presadil za Obamovej éry práve Blinken. Po anexii Krymu bolo aj jeho zásluhou, že Spojené štáty zaviedli sankcie proti Putinovmu režimu.

Napriek svojej často tvrdej zahraničnopolitickej línii však Blinken nie je typickým jastrabom. Presvedčený zástanca multilateralizmu má totiž bližšie k zahraničnopolitickému liberalizmu než ku škole realistov.

Zatiaľ čo „realisti“ majú cynický pohľad na medzinárodné vzťahy a považujú za hlavnú motiváciu štátov nadobudnutie hegemónie vo svojom regióne, Blinkenova koncepcia je idealistickejšia. Vychádza z predpokladu, že jestvuje spoločenstvo demokratických štátov, ktoré spolupracujú a vyhýbajú sa násilnému riešeniu vzájomných konfliktov. Základným predpokladom je pritom silná občianska spoločnosť, ktorá naprieč hranicami zdieľa spoločné hodnoty slobody a demokracie.

Blinken bude preto podporovať spoluprácu so spojencami a medzinárodnými organizáciami a aj v prípade intervencií uprednostní mandát OSN. Aj v politike voči Iránu budú stáť na prvom mieste rokovania a sankcie, nie zbrane. Na druhej strane však platí, že Blinken intervencie bez mandátu OSN doslovne nikdy nevylúčil.

Výzvy pre Európu

Pre Európu by ochota viac kooperovať mohla byť dobrým znakom, no ani Blinkenov prístup nie je bez rizík. Donald Trump bol prvým americkým prezidentom po niekoľkých desaťročiach, ktorý nezačal novú vojnu. Blinken bude v mnohých zahraničnopolitických otázkach kľúčový a jeho vplyv s najväčšou pravdepodobnosťou ešte porastie, keďže Bidenovi môže jeho vek značne komplikovať úradovanie. V takej situácii sa môže stať, že Blinken bude sám sebe pánom – a lídrom zahraničnej politiky najmocnejšieho štátu sveta.

Ani nová americká administratíva, ktorú s potleskom privítajú v Bruseli, Berlíne či Paríži, nič nezmení na tom, že Európa a Spojené štáty nemajú vždy identické záujmy. Áno, často sa prelínajú, no nejde o automatizmus a ani Biden s Blinkenom sa nebudú nečinne prizerať, ak budú Európania konať v neprospech USA.

Oproti Trumpovi môže byť Bidenova administratíva efektívnejšia v tom, že lepšie pozná všetky chodníčky a nenechá sa sabotovať procesnými chybami. Trumpovi protivníci sa totiž neraz mohli spoľahnúť na to, že odchádzajúca administratíva nejakým nedopatrením nedodrží správny legislatívny postup a jej rozhodnutia zvrátia súdy. Zatiaľ čo Biden a jeho pobočníci sú stelesnením establišmentu – a ten hlúpe chyby nerobí.

Je dôvod na radosť?

Aj keď Európania budú mať väčšie ťažkosti odporovať USA, než keď tam bol „zlý oranžový muž“, kvalita spolupráce sa bezpochyby zlepší. Ale je otázne, či je to dôvod na eufóriu.

V rozhovore o vojne v Sýrii Antony Blinken ukázal istú schopnosť sebareflexie. Už aj on si uvedomuje, že Spojeným štátom sa intervenciami nepodarilo dosiahnuť všetky želané ciele. Obzvlášť intervenciu v Líbyi, ktorá síce bola legálna, keďže spadala pod mandát OSN, vníma so zmiešanými výsledkami. Na jednej strane sa podarilo zosadiť Kaddáfiho, na druhej strane sa však nepodarilo zachrániť Líbyu pred občianskou vojnou.

Kto si však myslí, že Američania sa vzdali predstavy, že vojenskými intervenciami spravia svet lepším, je na omyle. Ani Blinken nebudí dojem, že vojenské intervencie sú passé – skôr pôjde o to, ako ich robiť „lepšie“.

V jednom rozhovore Blinken povedal o vojne v Sýrii a neúspešnej snahe ju ukončiť toto: „... my ako štát, ktorý je schopnejší než hocikto iný zmobilizovať medzinárodnú komunitu, tiež nesieme časť zodpovednosti.“ V tomto kontexte sa vyjadril v prospech „intervencie“ zvonku. Tá nemusí byť nutne vojenská, môže byť aj diplomaticko-politická. Politické prostriedky budú nepochybne prvými, ktoré bude Blinken favorizovať. Ale či bude ochotný sa zrieknuť aj tých vojenských, ak diplomacia neuspeje, je viac než otázne.

Niet divu, že Blinkenova nominácia si našla a ešte len nájde mnohých kritikov. Skepticky naňho hľadí srbská PolitikaMoskovskyj Komsomolec sa priam teší na novú konfrontáciu s Bidenovou administratívou. Joe Biden zatiaľ vyhlásil, že Amerika je späť. Čoskoro uvidíme, čo presne si máme pod tým predstaviť.

Odporúčame