Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Umenie Komentáre a názory
26. november 2020

Cena Oskára Čepana

Kňaz obťažoval deti a je z toho angažované umenie

Kristián Németh kritizuje Katolícku cirkev, odhaľuje diskrimináciu homosexuálov aj pedofíliu. Stačí to ako umelecký program?

Kňaz obťažoval deti a je z toho angažované umenie

Kristián Németh v Novej synagóge v Žiline 9. októbra 2020. FOTO – TASR/Erika Ďurčová

Máme na Slovensku takú cenu, ktorá sa každý rok udeľuje vizuálnym umelcom do 40 rokov. Volá sa Cena Oskára Čepana. Je to aj akýsi priezor do sveta súčasných umelcov mladšieho veku, čo riešia, čím sa zaoberajú, ale aj priezor do sveta umenovedcov či kurátorov, čo v súčasnom umení oceňujú.

Tohto roku cenu získala Daniela Krajčová, ktorá ponúka svoje tvorivé spracovanie témy materstva, rodiny, výchovy detí. Odborná porota ju ocenila „za verejné sprítomnenie neviditeľnej práce pri opatere a výchove detí, domácich kríz a násilia...“

Nie som výtvarný kritik, takže neviem posúdiť, či bolo práve toto dielo to najlepšie a hodné ocenenia. Nato tu bola medzinárodná porota a víťaza vybrala.

Ak by sme chceli byť ironickí, povedali by sme, že vyhrala téma rodiny pred témou pedofílie v cirkvi. Ale to by bolo škodoradostné a aj trochu neúctivé k umelcom. Lenže téma pedofílie v Katolíckej cirkvi bola v tohtoročnom finále zastúpená. Lebo jeden zo štyroch finalistov sa kritikou Katolíckej cirkvi programovo zaoberá.

Kristián Németh sa hlási k svojej pedagogičke a menovkyni Ilone Németh, ktorá ho naučila nielen konceptuálne myslieť, ale aj zaoberať sa aktuálnymi spoločenskými témami. A zatiaľ jeho tvorbe dominuje téma Cirkvi. Zaujímavé to je najmä preto, že umelec bol vychovávaný vo viere, má prvé sväté prijímanie, birmovku, absolvoval náboženskú výchovu. Potom však veriť prestal a stal sa kritikom Cirkvi.

Teda skôr takto: kritika Cirkvi sa stala jeho umeleckým programom a zistil, že má s týmto programom úspech.

Mám aj iné témy, ale k Cirkvi sa neustále vraciam. Zdieľať

rozhovore pre web arttalk na otázku, čo bolo spúšťačom tohto jeho umeleckého programu, hovorí, že to ani nevie presne povedať. Ale urobil taký pokus: v roku 2009, keď bol v prvom ročníku VŠVU, išiel do Šamorína na spoveď a v nej s kňazom hovoril o svojej homosexualite. Do spovednice si nešiel ani tak po rozhrešenie ako so zámerom nahrať si ten rozhovor. Urobil z toho krátke video a zverejnil ho pod názvom Mreže.

Zaznamenal, že to vzbudilo ohlas: „Fascinovalo ma, prečo to ľudí tak zaujíma,“ priznal v spomínanom rozhovore a potom sa už k cirkevným témam neustále vracal, lebo pochopil, že „dosť málo vizuálnych umelcov vo svete sa kritikou cirkvi programovo zaoberá a na Slovensku skoro nikto“.

K jeho umeleckému dielu Mreže zaujala vtedy stanovisko Konferencia biskupov Slovenska. Pripomenula, že sviatosť zmierenia a s ňou spojené spovedné tajomstvo patria v Katolíckej cirkvi k najposvätnejším úkonom. A pri porušení spovedného tajomstva upadá do exkomunikácie nielen vysluhovateľ sviatosti, ktorý by spoveď zverejnil, ale aj „katolík, ktorý by s vedomím, že takýto trest existuje, zaznamenával, nahrával alebo publikoval v médiách, čo povedal kajúcnik alebo spovedník“.

Inak, keď si človek pozrie to video zo spovede, ktoré malo taký úspech, nie je to nič veľmi prekvapujúce: Umelec sa kňazovi priznáva, že žije so svojím partnerom, a ten mu slušne vysvetľuje, prečo podľa učenia Cirkvi nemôže dostať rozhrešenie a nemôže chodiť na prijímanie. Je to veľmi pokojný a dôstojný rozhovor. No zrejme najmä v ľuďoch, ktorí nie sú súčasťou Katolíckej cirkvi, vyvolal pohoršenie: ako to, že je homosexuál takto diskriminovaný!

Kristián Németh potom tému kritiky Cirkvi rozvíjal programovo ďalej. Priznáva, že sa považuje za angažovaného umelca. „Mám aj iné témy, ale k Cirkvi sa neustále vraciam. Na Slovensku je veľký problém, že Cirkev má obrovskú moc a veľký vplyv aj na politiku. Aj kvôli tomu u nás možno nemáme niektoré zákony, ktoré v iných krajinách prijali,“ vysvetlil denníku Pravda v roku 2016.

On osobne sa približne v tomto roku stal ateistom. „Bol to dlhý proces, dovtedy som hľadal Boha v sebe. K Cirkvi na Slovensku sa snažím mať neutrálny vzťah, je to dôležité na udržanie objektívnosti v mojich prácach. Nie vždy sa mi to však darí, niekedy ma viac vytáča, ako upokojuje,“ povedal v rozhovore pre Artalk.cz.

V tom rozhovore hovorí, ako mu prekáža, že Cirkev tu ovplyvňuje aj politiku: „... možno nie explicitne, ale vždy podporuje určité politické strany a vždy si našla cestu, aby minimálne cez jednu stranu mohli byť jej záujmy prezentované vo vláde, a preto napríklad nemáme registrované partnerstvá.“

Hovorí ďalej o dedičstve klérofašizmu a tvrdí, že sa dnes židovská komunita zamenila za iné skupiny, ateistov, homosexuálov, ateistov, liberálov, inak zmýšľajúcich. „Desí ma takýto spôsob uvažovania, vidím v tom nebezpečenstvo. Cirkev, jej predstavitelia a praktizujúci kresťania prinášajú množstvo pozitívnych hodnôt do našej spoločnosti, politiky a to je dôležité, ale len do momentu, kým sa tým neobmedzujú a nepotláčajú práva iných, ako to momentálne vidíme napríklad v prípade interrupcií,“ hovorí Kristián Németh.

Kristián Németh cíti ako umelec poslanie: odhaľovať nebezpečenstvo Cirkvi, jej politickú nebezpečnosť aj pedofíliu. Zdieľať

Do finále Ceny Oskára Čepana sa dostal s projektom, v ktorom skúmal sexuálne zneužívanie detí konkrétnym kňazom vo farnosti Báč (ten muž už nežije). Zasiahlo to vtedy aj jeho mamu, aj tetu. Obe boli ochotné porozprávať mu o obťažovaní, ktoré zažili. Obe to to už dokázali spracovať a vyrovnať sa s tým.

Čo to teda vlastne Kristián Németh vystavil v žilinskej Novej synagóge, kde sa prezentovali finalisti Ceny Oskára Čepana? Niečo možno vidieť aj na webe, ktorý je súčasťou projektu. „Mojím cieľom je upozorniť na to, že sa to deje aj u nás a to, že dosiaľ poznáme len málo verejne známych prípadov, nemusí odrážať skutočnosť,“ povedal Kristián Németh pre Denník N. „Tých, ktorí sa rozhodnú hovoriť, je stále len veľmi málo a neraz sú obviňovaní, že si to celé iba vymysleli, respektíve že tak sa to určite nestalo. Aj preto je dôležité, aby týchto hlasov bolo viac.“

Kristián Németh teda cíti ako umelec poslanie: odhaľovať nebezpečenstvo Cirkvi v politike, v diskriminácii homosexuálov a ukazuje aj na pedofíliu v Cirkvi. Má svoju tému a zjavne zaznamenáva úspechy najmä vtedy, keď sa venuje práve tomuto. V umeleckých kruhoch je evidentne dosť ľudí, ktorí oceňujú, keď umelec, navyše vychovaný vo veriacej rodine, odvrhne vieru a začne programovo a angažovane kritizovať Cirkev. Tak to je a aj preto je zrejme pokušenie ďalej riešiť túto tému veľké.

Inzercia

Nechcem upodozrievať Kristiána Németha, že si svoj dominujúci umelecký program zvolil chladnokrvne a vypočítavo. Predpokladám, že je to veľmi citlivý mladý muž a sám sa musí vyrovnať s mnohými osobnými problémami. K tomu všetkému pribudol fakt, že vyrastal v rodine, kde viera mala silné miesto a jeho milovaná mama k nej viedla aj svojho potomka – napriek svojej zlej skúsenosti s miestnym kňazom z detstva.

Skúsil teda svoje osobné problémy pretaviť do umenia, je to typické a pochopiteľné najmä u mladších umelcov. Ale stala sa mu možno trochu nepríjemná vec. Ani nemusel podať silný umelecký výkon a už zaznamenal úspech. Stačilo, že otvoril tému, ktorá je v jeho kruhoch vychytená a oceňovaná. On sám prišiel na to (a podľa niektorých rozhovorov ho to už aj mierne znepokojuje), že získava obdiv a pozornosť najmä vtedy, keď angažovane kritizuje Cirkev. Bude mu to ako umelcovi stačiť?

Aj niektorí znalci mali pochybnosti o umeleckej hodnote jeho práce pre Cenu Oskára Čepana. Na umeleckom webe Arttalk.cz som si prečítala diskusiu dvoch zainteresovaných osôb, teda Lucie Tkáčovej a Zuzany Bodnárovej. A ony sformulovali svoje výhrady takto: Némethove výstavy vždy prezentujú ťažké témy „pekným vizuálom“ a obsahy a formy preto spolu nedržia, rozliepajú sa. Pokope ich drží iba autorovo rozhodnutie a ambícia. „Kristiánova sémantika sa netriafa, nedotýka sa drene, kĺže po dokonalom, lesklom a aseptickom povrchu,“ tvrdia autorky recenzie.

A k Cene Oskára Čepána ešte dodávajú, že spoločným znakom všetkých tohtoročných finalistov je nedostatok odvahy. „Niektorí sa zaštiťujú veľkými spoločenskými naratívmi, azda v obave, že inak ich tvorba nebude dostatočne potrebná – užitočná? Hovoria o traumách, pred ktorými ako spoločnosť zatvárame oči, ale z umeleckého hľadiska ostávajú v bezpečných vodách.“

Umelec si môže byť istý, že keď príde s kritikou cirkvi, pritiahne pozornosť bez ohľadu na umelecký výsledok. Zdieľať

A ešte dodávajú dôležitú vec: „Áno, iste, už len toto je záslužné a spoločensky dôležité, ale ako diváci môžeme chcieť viac. Umenie sa nemusí oprávňovať spoločenskou užitočnosťou a témami, o ktorých hovorí.“

Nie celkom súhlasím. Je pravda, že téma je odvážna, len spracovanie nie? Je téma, ktorú si Kristián Németh zvolil, naozaj až taká odvážna? Možno na prvý pohľad vyzerá odvážne kritizovať Cirkev. V skutočnosti je to dnes v umeleckých kruhoch skôr komfortná zóna.

Dokonca umelec si môže byť istý, že keď príde s kritikou Cirkvi, pritiahne pozornosť bez ohľadu na umelecký výsledok. A s tým sú spojené aj výhody: štipendiá, pozvania na výstavy, rozhovory v médiách. Umelec je rozpoznateľný, lebo on netvorí len akési umenie, on kritizuje Cirkev!

Nemyslím si teda, že Kristián Németh prišiel až s takou odvážnou témou. Problém sexuálneho zneužívania v Cirkvi už dlho nie je tabu, naopak, hovorí sa o ňom dosť. A aj sa o tejto téme má hovoriť, lebo je to ohavná vec a vinníkov treba potrestať presne tak, ako sa trestajú tí, čo zneužívajú deti v školách či v detských táboroch. A aj Cirkev, ak nekoná rázne a odhodlane, má byť vystavená kritike.

V tomto smere je tu v spoločnosti hádam už jednota a Cirkev túto vec konečne tiež vníma ako problém a vidíme, že aj podniká kroky.

Otázka znie inak: Je to umenie? Alebo je to len aktivizmus, ktorý patrí skôr médiám, tretiemu sektoru, aktivistom, polícii...? Nestačí mi kúpiť si noviny? Veď napríklad o zneužívaní detí v Cirkvi sa píše už nielen v liberálnom mainstreame, ale dokonca aj tu na Postoji sme celkom nedávno rozoberali prípad sexuálneho predátora, ktorý to dotiahol až na kardinálsky post.   

Naozaj máme chodiť do galérií kvôli tomu, aby sme konečne precitli a odsúdili pedofíliu v Cirkvi? Aby sme sa v galérii dostatočne občiansky uvedomili a pochopili, kde je skutočný problém? Alebo nás nabáda umelec až k tomu, aby sme konečne precitli a pochopili, že Cirkev je zlo?

Tento aktivizmus, často aj povrchný či naivný, už trápi aj dosť ľudí z umeleckých kruhov. Stačí pripomenúť slávny švédsky film Štvorec, ktorý sme mohli vidieť na Slovensku aj ako divadelné predstavenie.

Výsledok je potom nedobrý. Keď sa umenie stiahne len do aktivizmu, funguje len v úzkom gete ľudí s rovnakými hodnotami, presvedčením a zvonka oň ani nie je záujem (dve kurátorky sa v spomínanom rozhovore na Arttalk.cz sťažujú, že na výstavu finalistov Ceny Oskára Čepána prišlo do Žiliny nielen málo verejnosti, ale nevzbudila ani záujem u umelcov či umenovedcov ani ich to príliš nezaujímalo).

Možno si také angažované dielko pozriete na webe a možno ani to nie.

Od umenia máme jednoducho iné, oveľa vyššie očakávania.

 

Odporúčame