Sen o Veľkom Albánsku

Tak, a keď som už konečne našiel svoj zápisník o Balkáne, môžem konečne niečo napísať o idei Veľkého Albánska.

Nešiel som za ňou do Macedónska ani za 22 padlými v Kumanove. Nešiel som za ňou do Srbska ani za dronom s vlajkou Veľkého Albánska pri medzinárodných zápasoch s Albánskom. Ani som ju nehľadal v Kosove, kde sa svojho času mlátili albánski nacionalisti. Nie, išiel som do mierumilovnej Čiernej Hory.


Päť percent občanov Čiernej Hory sú Albánci. V Čiernej Hore je rozruch prevažne len mediálny, vyvoláva ho jeden starý historik alebo filozof z Albánska. Tento Koço Danaj, ktorý nekandiduje v žiadnych voľbách, tvrdí, že vedie „Kandidátku za prirodzené Albánsko”.

Už pred dvomi rokmi ohlásil agitačnú cestu do Plavu a Gusinje, do chladného, odľahlého horského údolia, ktoré väčšinovo obývali slovanskí moslimovia. Bolo mi nejasné, či tam Danaj vôbec niekedy prišiel. Rád chodím do Čiernej Hory, keďže je to taká Juhoslávia v malom.

Už len samotné Adriatické pobrežie oplýva rôznosťou: najskôr srbsko-byzantská bašta Herceg Novi, okolo Budvy ruské letné hity v rádiu ruských emigrantov, od Baru vás zdravia „Salam aleikum” a Ulcinj už hovorí po albánsky. Na cestu z Ulcinja do Plavu a Gusinje mi Via Michelin odporučila skratku cez sever Albánska.
 

Prekliate vrchy

Ja nešťastník som teda zamieril do „albánskych Álp”, ktoré v čiernohorštine výstižne prezývajú „Prokletije”, „prekliate vrchy”. Bačovia tu kedysi konverzovali jódlujúc z kopca na kopec, sobáše sa ešte stále uzatvárajú dohodami a krátko pred mojím príchodom boli zavraždení dvaja českí turisti.

V zívajúcich roklinách som sa čudoval nad novou cestou, rýdzy švajčiarsky štandard. Pri dedine Tamara sa končil asfalt. Išiel som k ďalšiemu skalisku so šikmou kamennou cestičkou. Jednostopová a hrboľatá, zotmelo sa.

Ale kdeže Veľké Albánsko, pomyslel som si, títo bez terénnych áut nezájdu ani do svojho najsevernejšieho mestečka Vermoš. Jeden dedinčan mi ponúkol, že zdvihne môj Mercedes 190 na svoj nákladiak s plošinou. Obchádzka cez čiernohorské hlavné mesto Podgorica je 700 kilometrov, zaklamal. Radšej som sa otočil.

Spal som v Tuzi, etnicky zmiešanom čiernohorskom hraničnom meste. Spomínam si, ako som tu popíjal s jedným z Bruselu sa navrátivším vysťahovalcom pálenú hrušku v zašpinenom bare. Do pekla, v mojom balkánskom zápasníku nie je o tom nič. Aké stanovisko zastával barman? Počas dňa som tu v Tuzi vyspovedal kaderníkov. Niektorí boli za Albánsko, iní nie. Všetko prebehlo v pokoji. Nanajvýš niektorí žiaci sa v „deň albánskej zástavy“ uliali za školy.

Po tom, čo som obišiel prekliate vrchy, dostal som sa do Gusinje. 4240 obyvateľov, 40 percent Albáncov. Moslimské prvky sa prejavovali v tom, že v kaviarňach sedeli len muži, zato všetci. V centre mesta sa na seba tislo 21 kaviarní.

Zapisoval som si ich mená: Rosi, Kula, Ga­la­xy, Mon­te­negro, Ci­ty, Shar, New York, Rabaton, Coloseum, Sta­ra Varos, Pre­­mier, Cen­tar, Ja­ni­na, Kafana Bar, Relax, Por­­ta­­bel­la, Boem. Mená ďalších štyroch kaviarní už neviem prečítať. Najznámejší albánsky separatista z Gusinje odcestoval do Kosova, esemeskou mi však potvrdil, že Koço Danaj „bol naším hosťom, asi pred pár rokmi”.

Pripojiť sa k Albánsku? Prečo nie?

Aspoňže sa v zápisníku zachoval môj rozhovor s tajomníkom obce Enverom Dedušajom. Po otázke, čo je „prirodzené Albánsko“, mi elegantný Albánec odpovedal: „Danaja som tu nevidel, ale moja odpoveď je prirodzená...“ Tvrdil, že v roku 1912 získalo Albánsko 60 percent albánskeho terirória. Odvtedy albánsku menšinu utláčajú Slovania, takže v Plave a Gusinje niet ani jediného albánskeho policajta či prokurátora alebo sudcu.

Opýtal som sa: „Chceli by ste Gusinje pripojiť k Albánsku?“ Čiernohorský štátny úradník odpovedal s úsmevom, ktorý sa rozplýval blahom: „Nebol by som proti.“ „Ale niet ani len cesty do Tirany.“ „Na tej sa pracuje. Tu je zima, Tirana má dobrú klímu.“ „To aj Podgorica.“ „Áno, aj Podgorica.“

Odložím zápisník. Veľa v ňom toho nie je. A predsa som pochopil, že zástancovia veľkoalbánskej myšlienky sa príliš neostýchajú.

 

FOTO – TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo