Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
21. november 2020

K veci

Ľudia klamstva

Joe Biden chce riešiť polarizáciu v americkej spoločnosti, ktorú aj jeho strana pomáhala vytvárať.

Ľudia klamstva

Stúpenkyňa amerického prezidenta Donalda Trumpa drží americkú zástavu počas protestného pochodu na podporu Trumpa vo Washingtone 14. novembra 2020. FOTO TASR/AP

Bože, vo svojom milosrdenstve zachráň svoj ľud pred ďalším stĺpčekom o politike. Nie sú z nej už všetci vyčerpaní? No, žiaľ, podobne ako iné trápne sociálne neduhy pretrvávajú aj politické bradavice posledných štyroch rokov.

9. novembra uverejnil Wall Street Journal fotku Joea Bidena – hore na titulke – ako kráča na omšu deň po tom, čo ho jedna spravodajská agentúra vyhlásila za zvoleného prezidenta. Bola to momentka vodcovskej zbožnosti. Ubezpečujúca. Slušná. Normálna. A bola spravená len pár hodín po tom, ako náš predpokladaný zvolený prezident vyzýval vo svojej víťaznej reči k jednote, k uzdraveniu a k ukončeniu „tejto ponurej éry démonizácie.“

Čo tam po výstredných názoroch pána Bidena na to, čo znamená byť „katolíkom“ v oblasti verejnej politiky. Všetky jeho slová zneli dobre... až na to, že významný podiel na nedávnej „ére démonizácie“ mala a stále má Bidenova vlastná strana. Donald Trump možno jatril a živil ducha konfliktu v tomto národe, no nevytvoril ho. Zdedil ho po svojom predchodcovi.

A Trumpov odchod neuzdraví žiadnu z našich najhlbších zlomenín. Odo dňa, keď v roku 2016 vykoľajil korunovačný vlak Hillary Clintonovej, až dodnes vedú lídri a podporovatelia Demokratickej strany jedovatú a pomalú partizánsku vojnu proti všetkému, čo súvisí s Trumpom. Jej súčasťou bolo i pár zarážajúco odporných útokov na jeho syna Barrona: 14-ročné dieťa, ktoré na rozdiel od Huntera Bidena nie je prepieraný darebák a korupčník.

Toto zaryté nepriateľstvo má svoj dôvod. Filozof Eric Voegelin popísal progresivizmus ako určitú formu gnostického náboženstva, akési pokleslé kresťanstvo. Kresťanstvo v praxi desakralizovalo politiku, keď za cieľ ľudstva považovalo Boží štát, ktorý je mimo tohto sveta. Progresivizmus politiku resakralizuje, keď sa urputne sústreďuje na moc, tu a teraz, v ľudskom štáte.

Rovnako sa správa dnešná kultúrna ľavica, s horlivosťou hodnou inkvizítora Torquemadu: pri porážke zúri a pri víťazstve je skalopevne presvedčená o oprávnenosti svojej pomsty. Politickí oponenti sú prinajlepšom ignoranti a prinajhoršom intrigánski heretici, nepriatelia Svetla.

Povolebný tweet od Michelle Obamovej, že „desiatky miliónov“ pomýlených ľudí hlasovali za „status quo, dokonca aj keď to znamená podporovať klamstvá, nenávisť, chaos a rozdelenie“, mal nepríjemnú pachuť propagandistického pohŕdania.

Medzitým jej manžel z výšin Olympu pripustil, že „ešte nebol pripravený“ vzdať to s Amerikou. Všetkých tých 72 miliónov primitívov, ktorí hlasovali za „chaos a rozdelenie“, by malo byť vďačných - a kajať sa.

Projekcia je v jazyku psychológie zvyk pripisovať iným ľuďom pocity a hriechy, ktoré prechovávame vo vlastnom srdci. Jej súčasťou je rafinovaný druh klamstva, ktoré sa snažíme ukryť dokonca aj sami pred sebou. Oveľa väčšiu spokojnosť v nás vyvoláva, keď napríklad tvrdíme, že (doplňte si meno) je fašista a jeho podporovatelia sú nenávistní rasisti, než si – úprimne – priznať, že aj medzi našimi pocitmi sa nachádzajú žlč a nenávisť.

Nie je žiadnym prekvapením, že sa po trávnikoch politicky osvietených začali ako vírus šíriť tabuľky s nápisom „Nenávisť tu nemá svoj domov“ práve v mesiac, keď vo voľbách v roku 2016 zvíťazil Trump. Za posledné štyri roky tieto tabuľky zmutovali z obyčajného morálneho chvastúnstva na rafinované formy pohŕdania beznádejne zavrhnutými a ich vylúčenia.

V prípade niektorých obyvateľov má nenávisť svoj domov práve na ich trávniku. Rovnakú projekčnú stratégiu použila s veľkým úspechom LGBTQ lobby, aby negatívne vykreslila kresťanské presvedčenia o sexualite ako formu náboženskej bigotnosti. Je to šikovný krok: ak je niekto nenávistný, najlepšia obrana je dobrý útok.

Inzercia

Počas tejto smutnej predvolebnej kampane som si znovu prečítal dve knihy. Každú z nich si vážim, aj keď z veľmi odlišných dôvodov. V knihe Jeden národ, dve kultúry, ktorá bola napísaná pred vyše 20 rokmi, historička Gertrude Himmelfarbová skúmala americkú spoločnosť po kultúrnej revolúcii v 60-tych rokoch 20. storočia. Himmelfarbová si síce všimla praskliny oddeľujúce tradičnú, biblicky formovanú kultúru od foriem sekulárneho myslenia a permisívnej praxe, ktoré vznikali v národe, no mocne argumentovala za silné základy americkej jednoty.

Napísala:

Amerika má dlhú tradíciu tolerancie, ktorá si nevyžaduje, ako sa občas predpokladá, obmedzenie vlastného presvedčenia, ale je úplne v súlade s najsilnejšími presvedčeniami. Práve takáto tolerancia slúži ako sprostredkujúca sila medzi oboma kultúrami, upokojuje nálady a tíši vášne, pričom zároveň rešpektuje veľmi skutočné a veľmi dôležité rozdiely medzi nimi.

Chcem tomu veriť, no už tomu neverím. Presnejšie, je stále ťažšie tomu veriť, keď sa každoročne kopia stále nové a nové klamstvá, ktoré sa oslavujú ako cnosti – genderová teória, rovnakopohlavné manželstvo, „právo“ zabiť nenarodené dieťa, samovražda za asistencie lekára (tento zoznam je každý rok dlhší). V istom bode tieto klamstvá zmenia to, čím sme ako národ. Stanú sa z nás „Ľudia klamstva“, ktorí sú nakazení vypočítavým zlom a cynickým prevrátením dobra, ktoré opisuje psychiater M. Scott Peck vo svojej rovnomennej priekopníckej knihe z roku 1983. Už tam ako národ takmer sme, čo vyvoláva otázku: čo s tým budeme robiť?

Myslím si, že Peck hovorí pravdu a dáva nám odpoveď, keď píše:

Keď sa niekto s Božou milosťou očistí tak, že dokáže skutočne milovať svojich nepriateľov, stane sa krásna vec. Je to, akoby sa hranice duše očistili tak, že ostanú priehľadné, a potom z tohto človeka vyžaruje jedinečné svetlo... [Tí], čo svetlo nenávidia, ho napadnú. Stane sa však to, akoby sa ich zlé skutky dostali na svetlo a zničili sa. Zlostná energia sa tým vyplytvá, skrotí a neutralizuje... Neviem, ako sa to deje, no viem, že sa to deje. [A] kedykoľvek sa to stane, vo svete sa trochu posunie rovnováha síl.

Tomuto verím. Teraz sa – ja aj vy – musíme modliť o milosť, aby sme to aj žili.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky a uskutočňuje výskum na Univerzite Notre Dame.

Pôvodný článok: People of the Lie. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame