Zažívam vrchol kariéry

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zažívam vrchol kariéry

Štefan Bučko recituje Danteho aj Štúra, hrá vo Wojtylovej hre aj v Dostojevského Karamazovovcoch, teší sa z úspechov dcéry a ženy. Medzi hercami je kvôli viere v menšine, ale nijako sa neľutuje.

Vrcholia oslavy narodenia Ľudovíta Štúra a vy s hudobno-básnickou skladbou Egona Kráka Pútnici zažívate niečo, čo sám označujete za jeden z vrcholov doterajšej umeleckej kariéry. Aké je to vystupovať pred tisíckou ľudí v Paríži?

Zažívam to už druhý raz. Prvýkrát pred dvoma rokmi s Cirillo-Metodiadou toho istého skladateľa na hexametrické verše Jána Hollého v bernolákovčine a teraz znova. Je zázrak, že sa to podarilo a že Slovensko dostalo šancu pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra takto sa prezentovať. Mnoho krajín sa o to snaží. Prišlo tam asi 900 ľudí z celého sveta, diplomati, ich rodiny a priatelia.

Popri tom sa premietali preklady našich básní, nie úplne v rýmovanej podobe, lebo by to bolo zložité, ale zmysel veršov bol zachovaný. Bol tam s nami skvelý Slovenský filharmonický zbor, Štátny komorný orchester zo Žiliny a celé to dirigoval potomok Samuela Štúra – Rastislav Štúr.

Takže štúrovci dobyli Paríž?

Áno, aj s dvomi recitátormi, s Dušanom Jamrichom a so mnou. Bol to nesmierny zážitok všímať si tých ľudí, ako to vnímajú. Celé sa to končí fadeoutom, hudba ide do stratena a zbor na záver vyšepne „dobrú noc“. Nato zavládlo krátke ticho a potom nasledoval jemný potlesk, ktorý postupne narastal. Vrátili sme sa prvý, druhý, tretí, dokonca štvrtýkrát a ľudia začali kričať bravó! Napokon sme museli dať aj prídavok a potom nasledoval ďalší potlesk. Ten aplauz bol neuveriteľný! Mal som zimomriavky, také niečo, ako nám prichystal Paríž, si človek ani vo vlastnom prostredí neužije.

Čím môže Štúr zaujať v 21. storočí v mekke svetovej kultúry?

Môže zaujať rečou, ktorá tam zaznieva, jazykom, ktorý vystihuje svojho ducha. Teda nie je to len jazyk ako norma nejakých zákonných záležitostí, ale niečo, čo hovorí o duši, citovosti a empatii pospolitosti, ktorá tým jazykom hovorí.

Štúr dokázal animovať mladých ľudí, ktorí mali kariéru pred sebou. Oni sa ale obetovali a vybrali si ťažšiu cestu. Zdieľať

Prekvapil vás niečím Štúr?

On osobne ani nie, učím ho už desaťročia, prekvapilo ma niečo iné. Všeobecne sa hovorí o tom, aj Hurban s nadšením o tom píše, ako veľkoryso a láskavo Ján Hollý prijal novú štúrovskú reč. Potom som ale čítal Hollého list Hamuljakovi, jeho mecenášovi, a tam sa píše niečo v tomto duchu: Boli za mnou tí traja a spýtali sa ma, čo s tým. Ja som iba stisol plecami a oni to považovali za súhlas. (Úsmev.) Asi ten jazyk tak úplne nezavrhol, ale bolo mu ťažko nechať reč, v ktorej sa trnavskí intelektuáli vyjadrovali niekoľko desaťročí.

Čím môže Štúr inšpirovať?

Dokázal animovať mladých ľudí, 19-ročných chalanov, ktorí mali kariéru pred sebou a v maďarských službách to mohli ďaleko dotiahnuť. Oni sa ale obetovali a vybrali si ťažšiu cestu. Veď Jankovi Kráľovi naozaj hrozil trest smrti, bol v Šahách zavretý a na nejakú intervenciu sa napokon dostal von. Išli do toho naplno a niekedy až možno naivne. Ale v každom prípade, Štúr bol veľkou jednotiacou osobnosťou, ktorú všetci z nich uznávali.

Ste známy recitátor, máte svojho obľúbeného štúrovca?

U každého si viem nájsť svoj verš, ale Ján Botto je  jeden z najväčších štúrovských básnikov, a to sa možno so Štúrom osobne ani nestretol.

Prečo Botto?

Napríklad v Smrti Jánošíkovej nestavia piedestál osobnosti, ale ide do psychologických detailov, berie Jánošíka ako človeka na konci života. Všetky jeho básne sú veľmi hlboké a hovoria o pýche človeka, o jeho pádoch.

Poďme k divadlu. V hre Karola Wojtylu Lúče otcovstva stvárňujete otca a rovnako tak ste otcom v Dostojevského hre Bratia Karamazovovci. Ktorý je vám bližší?

Karamazovovcoch hrám duchovného otca Paisija. Táto rola je o vernosti človeku, kláštornému predstavenému, ktorý sa celý čas správal v súlade s vôľou Božou a zároveň veľmi láskavo napomínal. Svojim bratom v hre vyčítam, že verní neostali. To je iný druh otcovstva, než aký stvárňujem vo Wojtylovej hre. Lúče otcovstva sú rapsodickou drámou, založenou len na slove. Veľa sa v nej narába s flozoficko-básnickými obrazmi. Podstata hry je v tom, že Adam sa vývojom dostáva k tomu, že spozná, aké je dobré byť otcom, keď predtým Stvoriteľovi vyčíta, prečo ho postavil do otcovstva, s ktorým si nevie poradiť.

Vo Wojtylovej hre sa miešajú dva typy otcovstva – otec ako kňaz a otec rodiny.

Je zaujímavé, že aj rehoľníci tam vidia to svoje postavenie. Ale hovorí sa tam jasne, že žena tam nie je v úlohe pokúšajúcej Evy, aj preto sa nevolá Eva, ale len Žena. Naopak, ona je práve tá, ktorá Adama povzbudzuje. Hovorí, že láska je vyslobodením zo slobody. Na druhej strane je tam dcéra Monika, ktorá otcovi vyčíta, že keď vyrastala, tak pri nej nebol, nemala ho, chýbal jej. Celá hra je pretkaná mnohými paradoxnými a protirečivými vetami.

Čo je hlavným odkazom?

Ten bol od začiatku jasný. Hru sme vybrali preto, že v dnešnom svete je kríza otcovstva dosť badateľná. Hrať ju znamená, že si to uvedomujeme, ale chceme ukázať aj možnosť vnútorného vývoja, teda ako sa človek môže k niečomu prepracovať.

Je to zaujímavý projekt, Teatro colorato je malé divadlo, skúšate bez veľkých dotácií a podpory. A darí sa vám.

Darí sa, ale samozrejme, že musíme byť všetci skromní. Možno tam nie sú financie ako niekde inde, ale to ma v takomto type umenia veľmi nezaujíma. Režisér Peter Weinciller je dobrý animátor.

Viera, nádej a láska sú prejavom našej trpezlivosti s Božou skrytosťou. Človek musí ten prejav neustále pestovať, inak to nejde. Zdieľať

Ako ste sa vysporiadali s Dojstojevským? U nás sa poväčšine číta ako duchovný, kresťansky založený autor, podľa iných – za všetkých spomeňme Václava Černého – to bol človek, ktorý zo všetkého najlepšie rozumel zlu a nenávisti a často tomu podliehal.

Dostojevskij hovorí aj o mojom myslení. Keď rozpráva, napadajú mi tie isté myšlienky aj tie protirečivosti. Viera je dar, ale zároveň jej musíte ísť nejakým spôsobom v ústrety. Veď viera, nádej a láska, kardinálne cnosti, sú prejavom našej trpezlivosti s Božou skrytosťou. Človek musí ten prejav neustále pestovať, inak to nejde.

Dostojevskij povedal známu vetu, že ak by mu niekto dokázal, že Kristus nie je pravda, tak si radšej zvolí Krista ako pravdu. Ako si to dekódujete?

To, že rozmýšľame a máme slobodnú vôľu, je nepriama existencia odvodenej absolútnej vôle a pravdy. Je to akýsi nepriamy dôkaz, že Božia existencia je. Ak si mám zvoliť pravdu, čo ak je pravda taká, že nič nie je? To, že ma tá pravda postaví pred nejakú pravdu, nerieši moju vnútornú túžbu, ktorú mám.

Takže to chápete ako hlboko zbožný a nie bezbožný výrok. Nevidíte v tom blasfémiu?

Svet sa stále sporí o tom, či Boh je, alebo nie. V meditáciách a modlitbách sa ide veľmi hlboko, ale človek nikdy nemá existenciálny dôkaz. Niektoré relatívne pravdy možno spochybniť. Niektorí sa považujú za statočných preto, že sú ateisti a vôbec s tým nemusia bojovať. Ja som sa mnohokrát prichytil v myšlienkach, ako by bolo oveľa ľahšie, keby s tým dokázal človek  existenciálne skoncovať, ale nedá sa to.

Čo máte presne na mysli?

Kardinálna spisba, napríklad hra hier Hamlet o tomto hovorí. Niekedy si človek povie, veď by azda bolo ľahšie vyriešiť to jediným bodnutím a mať pokoj. Hamlet vraví „len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín, odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia, nám marí vôľu a káže radšej znášať známe zlá, než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme“. Svedomie je tým determinantom.

Umelecké a najmä herecké prostredie je, zdá sa, čoraz viac kritické ku kresťanstvu. O vás je verejne známe, že ste nábožensky založený človek, ako sa na vás kolegovia pozerajú?

Ale dobre. Nešetríme sa v tom, že si vieme zo seba vystreliť, takže keď majú tú možnosť, občas si radi zažartujú na tento účet. Je to prostredie, ktoré náboženstvo rešpektuje, ale bolo by nerado, ak by bola viera ešte viac súčasťou toho spoločenstva. Koniec koncov aj isté hry tieto veci reflektujú. Kolegovia kritizujú najmä niektoré konkrétne spoločenské postoje, ktoré z viery v Boha vyplývajú. Lenže manželstvo je aj preto manželstvom, že vychádza priamo z Kristových slov: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Nie z biskupskej synody. Je to v Písme, a ak je to tak, kto som ja, aby som to menil?

Jednou z najtvrdších zrážok medzi svetom divadla a svetom kostola bola tá v čase referenda o rodine. Vy ste mali jednoznačné verejné postoje. Liberálna strana to považovala za prejav netolerancie. Bolo to vtedy pre vás v divadle mimoriadne nepríjemné?

Bolo. Pravdupovediac, ja som sa pôvodne nechcel veľmi verejne angažovať. Áno, dostal som sa do veľmi nepríjemnej situácie a z tohto prostredia nás navyše nebolo veľa. Ale vždy keď som sa nad tým zamyslel, potvrdzoval som len to, čo vyznávam, nič viac.

Herecké prostredie náboženstvo rešpektuje, ale bolo by nerado, ak by bola viera ešte viac súčasťou toho spoločenstva. Zdieľať

Tento spor je tak trochu aj sporom o toleranciu, kto je tolerantný a kto nie. Mnoho príkladov o liberálnej netolerancii to dokazuje.

Áno, ja som to aj cítil. Moja pokojná argumentácia narážala na zlosť. Ja sa viem tiež nahnevať, ale my sme nikoho z ničoho zlého alebo neľudského neobviňovali. Len sme hovorili o tom, čo sa nám zdalo v súlade s Božím a prirodzeným poriadkom. Svet sa vyvíja všelijako. Napríklad prvé dve vety príhovoru, ktorý hovorím, keď ako mestský poslanec sobášim ľudí, sú o tom, že rozdielnosti medzi pohlaviami začínajú mať konečne zmysel. Boh mohol pokojne nechať Adama samého, ale neurobil to.

V rozhlase ste nahovorili prvé dve časti Danteho Božskej komédie. Prečo Dante a prečo dnes?

Pretože má čím zaujať. Aj keď je to dielo, ktoré potrebuje viac vysvetliviek ako Písmo sväté. (Úsmev) Je tam zašifrovaných množstvo odkazov, nehovoriac o tom, že to nie je len literárny text alebo náboženská úvaha, pretože Dante bol aj politikom. Dielo postavil na chrbtoch antiky a narába s kresťanstvom tak, akoby plynule z antiky vyplynulo.

Neustále sa odvoláva na Homéra, Vergília, Ovídia, Horatia a Lucana. Päť najvýznamnejších antických tvorcov a Vergílius ho dokonca sprevádza až skoro po koniec očistca. To, ako to celé vystaval, ako postavil sedem hlavných hriechov do opozita siedmich cností – troch kardinálnych a štyroch odvodených. To je taká štúdia, akú len tak nenájdete. Spomínam si na Voltairov výrok: „V nebi sa budeme čudovať trom veciam – ľuďom, ktorí tam sú, ľuďom, ktorí tam nie sú a tomu, akým spôsobom sme sa ta dostali my.“

Dante to všetko neuveriteľne upratuje, a pritom so všetkou súcitnosťou k dušiam. Poukazuje aj na Lucifera, ktorý vo svojich papuliach drží troch zradcov – Judáša a dvoch zradcov Cézara – Cassia a Bruta. Nie je to len veľká kniha o kresťanstve, ale aj o antike a s množstvom krásnych obrazov.

Spomenuli ste politiku. Vy ste aj dlhoročný komunálny politik, ktorý dostáva ponuky aj na vstup do vyššej politiky. Aký je rozdiel medzi umením a politikou?

Je umenie byť dobrým politikom. (Smiech)

To znie, akoby tam žiadny rozdiel nebol...

Mnoho umelcov sa na politiku nakoniec dalo. Je to najväčšia zodpovednosť. Každý si to uvedomuje, keď sa to takto povie, ale v realite to vyzerá inak. Stále sa vraví o demokracii a tí, ktorí o nej najviac hovoria, vedia, že to nie je najlepší spôsob vládnutia. Všetci vedia, že moc bude napokon držať vždy len nejaká elita, či sa hráme alebo nehráme na demokratický systém. Je teda trochu iluzórne myslieť si, že môžeme žiť v úplnej demokracii a že vôľou väčšiny sa dá dosiahnuť vyššia kvalita.

Tým chcete povedať, že ponuky na vstup do parlamentnej politiky odmietate, lebo neveríte, že by ste niečo reálne dokázali zmeniť?

Myslím si, že som užitočnejší, keď cez umenie tlčiem na vedomie i svedomie sveta. Pravda je, že ani moja rodina si neželá, aby som sa angažoval v takzvanej vyššej politike. V komunálnej sa dajú vidieť výsledky akosi konkrétnejšie najmä v kultúre či v školstve, v ktorých sa najviac angažujem, aj keď nič sa nedosahuje ľahko ani tu.

Je trochu iluzórne myslieť si, že môžeme žiť v úplnej demokracii a že vôľou väčšiny sa dá dosiahnuť vyššia kvalita. Zdieľať

Teraz otázka do súkromia. Vaša manželka Adriena Bartošová aj vaša dcéra sú speváčky. Nie je u vás doma problém dohodnúť sa, kedy sa má recitovať a kedy spievať?

Áno, obidve moje dievčence potrebujú klavír na to, aby mohli cvičiť a pracovať. Keď sa čosi nové rodí, nie vždy je príjemné to počúvať. (Smiech) Ale potom, keď je to hotové, viem, že som svedkom zrodenia čohosi mimoriadneho. Ja ich recitáciou väčšinou nezaťažujem, lebo mám dosť času v divadle si to precvičiť. Skôr sa pred nimi hanbím a ony predo mnou až tak nie.

Vyplýva z tej hanblivosti aj to, že verše, ktoré ste napísali, ste dlho schovávali a až neskôr ste ich spracovali do knižnej podoby?

Až taký hanblivý som zase nebol. Vždy, keď sa mi podarilo napísať báseň, o ktorej som si myslel, že je dobrá, tak som ju pri nejakej príležitosti verejne zarecitoval. Potom sa ma všetci začali pýtať, kto to napísal. Povedal som, že ja, ale ďalej som pokračoval len v takejto prezentácii. Až auditórium mi potvrdilo, že by to bolo hodné nejakého vydania, a tak ma moja manželka k tomu donútila.

Píšete ďalej?

Teraz mám veľa iných pekných výziev, ktorým sa venujem. Ale v rámci sympózia Ora et ars mi nejaké básne vyšli.

A na záver prezraďte ešte nejaký svoj plán do budúcnosti.

Chcel by som urobiť reflexiu z Danteho. Mám túžbu toto svoje dobrodružstvo nejakým spôsobom spracovať a opísať, nielen pre seba, ale aj pre školské účely. Chcel by som to spracovať do prednášky, prípadne malej publikácie.

Foto: Daniela Matejovičová

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo