Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
21. november 2020

Single život

Dnes som síce spokojný, ale pohľad do budúcnosti ma desí

Rozhovor s investigatívnym novinárom Matejom Gašparovičom o tom, aké je to byť slobodným po tridsiatke. 

Dnes som síce spokojný, ale pohľad do budúcnosti ma desí

Foto: Andrej Lojan

Držiteľ novinárskej ceny 2019, investigatívny reportér a moderátor Sobotných reflexií v Rádiu Slovensko Matej Gašparovič v rozhovore pre Postoj hovorí o tom, s akými reakciami sa stretáva ako slobodný človek v zrelom veku. Taktiež o tom, či je po tridsiatke ťažšie nájsť si životného partnera, či neuvažoval o vstupe do rehole. No ale aj o tom, ako opatrenia súvisiace so šírením koronavírusu sťažujú zoznamovanie a privádzajú mnohých do úzkosti z toho, že nebudú mať dostatok času a príležitostí založiť si rodinu. 

Začneme otázkou, ktorú zrejme dostávate často. Ako je možné, že sympatický muž v najlepších rokoch ako vy je stále slobodný?

Mám tri staršie sestry a otec v čase môjho detstva často chodil na služobky, takže vo výchove som bol vystavený napospas štyrom ženám. Kamaráti si ma občas doberajú, prečo nie som homosexuál, čomu sa aj sám trochu čudujem. Pravdou je, že som bol veľmi plachý pred ženami. Nemal som problém pobiť sa v krčme, ak bolo potrebné brániť slabšieho, a pri mojej práci som sa nezľakol ani mafie. Ale pred ženou, ktorá mi rozpálila srdce, som sa vždy podlomil v kolenách.

Pre tieto dôvody ste dodnes bez partnerky?

Možno je to jedna z príčin. Ja som sa s tým už vyrovnal a naučil sa do vzťahov vstupovať aj so svojou mužskou povahovou stránkou. Dnes som hrdý na to, že dokážem vytrúbiť do sveta, že by som kvôli nejakej žene išiel aj na Mesiac, alebo že je pre mňa všetkým. Už sa nehanbím, ale trvalo mi to desať rokov. Druhá vec je, že to vyznanie urobím vždy tak „šikovne“, že ma dotyčná žena asi ani neberie vážne. Keď hovorím o týchto veciach, vždy je to z hĺbky srdca, len to, žiaľ, neviem povedať tak, aby to niekto bral seriózne. To je taká moja osobná tragédia.

V minulosti ste teda boli zamilovaný?

Okrem citových vzplanutí som mal v živote reálny záujem len o dve ženy a v oboch prípadoch to bolo úplne bez šance. Jedna z nich vtedy začínala nový vzťah so skvelým mužom, s ktorým sú dnes manželia. Mňa to však držalo ešte tri roky po tom. Pri tej prvej ma to dokonca držalo desať rokov a tiež úplne zbytočne. (Smiech.) Zobralo mi to veľa času v tom najperspektívnejšom období. V takom rozpoložení totiž nedokážem hľadieť na iné ženy a nejako racionálne sa odpútať. Inak som mal skôr krátkodobé známosti, ktoré som vo fáze spoznávania vyhodnotil ako neperspektívne.

Čakáte teda na nejaký impulz v podobe prudkého citového vzplanutia?

Mám pocit, že by som si vedel ženu zobrať aj zo dňa na deň ako partnerku na celý život, ak by som bol o tom presvedčený. Nemám už sedemnásť, aby som si myslel, že zaľúbenie je niečo viac ako chémia. Tie dve ženy, ktoré som spomínal, pre mňa stelesňovali kompletnú harmóniu rozumu, vôle, ducha, duše. Bol v tom aj rozmer môjho osobného vzťahu s Bohom, ktorý mi dával v modlitbe odpoveď na to, ako je to s tou konkrétnou ženou v mojom živote. A to už nie je len nejaké zaľúbenie.

Tieto pocity však boli zrejme len z vašej strany, nie?

S veľkou pravdepodobnosťou áno. V oboch prípadoch boli tieto ženy v hlbokom romantickom vzťahu s niekým iným. V tomto som zatiaľ beznádejný tragéd. 

Nie je vám spätne ľúto tých rokov?

Nie, ale asi by malo. Pre mňa je nešťastná láska najhlbším motorom duchovného života. V kresťanskom prostredí sa zvykne hovoriť, že cieľom chodenia je priviesť jeden druhého k tomu správnemu partnerovi. Ak tí dvaja zistia, že sú určení pre seba, tak sa zoberú. Mám však priateľov, ktorí zistili, že sú určení pre rehoľný život. Je tu aj tretia možnosť, a to, že privedú jeden druhého k niekomu inému. Mne sa stala štvrtá možnosť, a to, že ma to priviedlo bližšie k Bohu.

Hľadal som odpoveď v modlitbe na svoje utrpenie, ktorého som sa nebál, ani som pred ním nechcel ujsť, ale túžil som mu dať zmysel. Našiel som ho v tom, že svoje utrpenie môžem obetovať pre ich vzťah. Vtedy som pocítil hlboký pokoj a ak to tak môžem povedať, aj istú radosť v bolesti. Tá žena je dnes šťastná s dobrým mužom, teda jediná moja správna túžba voči nej je naplnená. Nemôžem teda povedať, že to pre mňa dopadlo zle. (Úsmev.) Každá takáto skúsenosť ma však posunula bližšie k poznaniu, že dokážem žiť plnohodnotný život aj v samote. 

Keď sa pozeráte do budúcnosti, vidíte sa ako manžel a otec?

Ja som rozhodnutý pre manželstvo, ale nie je to len v mojich rukách. V budúcnosti by som určite chcel žiť rodinný život. Keď prídem k svojej sestre, ktorá má manžela, šesť krásnych detí a dom plný zvierat, tak mi to príde ako ideálna rodina. Cítim, že niečo také by som tiež chcel mať. Potom však, keď som sám doma a mám viac času na modlitbu, tak sa cítim rovnako dobre a spokojne. V tej chvíli viem, že by som dokázal žiť aj ako rehoľník.

Nie je častou príčinou single stavu vo vyššom veku práve táto spokojnosť so sebou, so životom a nižšia miera ochoty prispôsobiť sa?

Hovorí sa, že starším ľuďom ide prispôsobovanie ťažšie, lebo majú svoje návyky. U mňa je to skôr naopak. V minulosti by som skôr mal problém zvyknúť si na život s partnerkou, ale čím som starší, tým viac som presvedčený o opaku. Zdá sa mi, že práve vekom sa stávam skromnejším, menej náročným a jednoduchším.

Teraz v čase korony mávam takéto vnútorné rozhovory sám so sebou. Dívam sa častejšie do obdobia svojej staroby, čo som predtým nerobil. Keď sa tak rozprávam sám so sebou ako osemdesiatročným starcom, tak prvé, čo mi hovorí, je, aby som si našiel ženu, pretože neskôr budem strašne osamelý. Toto si veľmi uvedomujem. Dnes som síce spokojný, ale ak sa pozriem v tejto perspektíve do budúcnosti, tak ma to trochu desí.

Súčasná izolácia a sťažené podmienky zoznamovania v mnohých nezadaných vzbudzujú úzkosť z toho, že nebudú mať čas a príležitosť nájsť si životného partnera a založiť rodinu. Biologické hodiny tikajú najmä ženám. Prežívate aj vy niečo podobné?

U mužov je to zrejme trochu iné. Tí až tak nepociťujú, že by sa o nich s vekom znižoval záujem. Je to pasca. Rovnako je to u mňa pasca aj s duchovným životom. Čím je intenzívnejší, tým viac cítim, že dokážem žiť aj ako rehoľník. Ale potom mi chýba ten impulz alebo motivácia hľadať si vzťah.

Neuvažovali ste nad vstupom do rehole?

Reálne nikdy. Ak mi to aj napadlo, veľmi rýchlo ma to prešlo. Je to zaujímavé, pretože môj domáci intímny život ako single človeka je vlastne rehoľnícky – štúdium a modlitba. Moji kamaráti, ktorí majú rodiny a deti, nemajú na kontemplatívny život čas. Mne by bolo ľúto, keby som kvôli rodine musel obetovať túto intimitu s Bohom. Napriek tomu by som nedokázal byť rehoľníkom, čo asi skôr súvisí s mojím profesionálnym poslaním. 

Nemôže to byť aj problém záväzku? Rehoľa aj rodina môžu z diaľky pôsobiť idylicky, pokiaľ na sebe nenesieme bremená, ktoré s nimi súvisia.

Isteže sa zamýšľam aj nad tým, či to nie je u mňa práve problém záväzku. Viem však, že v mojom živote existujú ženy, ktoré by som zo dňa na deň prijal ako manželky na celý život, bez výhrad a za každých okolností. Čím som starší, tým viac práve po záväzku túžim. Zároveň nie som zúfalý z toho, že ho zatiaľ nenachádzam. To je ten paradox.

Inzercia

Ak by sme sa na to pozreli z praktickej stránky, myslíte si, že iniciatíva v tejto oblasti patrí mužovi a žena by nemala podnikať nijaké prvé kroky?

S týmto stredovekým stereotypom sa úplne stotožňujem. (Úsmev.) Keď bola žena voči mne žena aktívna, tak to bolo vždy bez šance. Ja potrebujem ženu uloviť. Keby som ju získal po týždni, bolo by to veľmi rýchlo. Ešte by som to nebral vážne. Možno ani po polroku. Ak to naozaj má stáť zato, tak pol roka intenzívneho dvorenia, ktoré má aj nejaké skúšky a prekážky, je ideálna doba.

S akými reakciami okolia sa ako slobodný človek po tridsiatke stretávate?

Niekedy sa ku mne zosobášení rovesníci správajú, akoby som bola nejaká neukončená bytosť. Mám kamaráta a kamarátku, manželov, ktorí sa ma vždy opýtajú, či už je nejaká priateľka na ceste. Hovoria mi, že sa za mňa modlia. Myslia to veľmi dobre, ja sa však vtedy cítim, ako keby som bol retardovaný. Keď sa ma na to niekto opýta zo zvedavosti, tak je to v pohode. Keď je však moja osobnosť vnímaná len cez optiku, či už mám partnerku, tak mi to nepripadá v poriadku.

Dokážem si totiž nájsť poslanie a zmysel života aj bez rodiny. Aktívne sa venujem mládežníckemu spoločenstvu a vidím, aké dôležité je, aby tam bol aj zrelší muž, ktorý má dostatok času naplno sa im venovať. Cirkev a spoločnosť potrebuje aj starých mládencov, ktorí vedia, čo robiť so životom, keď im to nevyjde s manželstvom. 

Ktoré charakterové vlastnosti by podľa vás mal mať muž, ktorý chce byť dobrým manželom a otcom?

Určite by mal byť spoľahlivý, starostlivý, zodpovedný, poctivý. Ja som skôr taká poetická duša a chýba mi praktická stránka. Tri roky som si staval dom a vzhľadom na množstvo chýb, ktoré sa mi tam podarilo urobiť, sa považujem za najnepraktickejšieho muža na svete. V tomto kontexte mi potom vždy napadne, že som asi ten posledný vhodný do manželstva. Hlavná cnosť muža je podľa mňa vernosť za každých okolností. Stále platí, že slovo robí chlapa, a to obzvlášť pri manželskom sľube.

Aké vlastnosti, naopak, očakávate od svojej budúcej partnerky?

Ja v tomto nepostupujem podľa škatuliek a kritérií a ani žiadne nemám. V jednej chvíli som jednoducho zistil, že mi na nej úplne všetko sedí. Išlo o ženy, s ktorými som sa kamarátil už predtým, ale tento dojem prišiel až neskôr. Nebolo to zo dňa na deň. Predtým som ich vnímal len ako sympaťáčky, ale nič viac. 

Pri viere a hodnotách však nejaké kritériá zrejme máte. Vedeli by ste z nich zľaviť?

Toto je asi jediná oblasť, v ktorej by som zľaviť nevedel. Viem si predstaviť niečo ako spoločné zrenie vo vzťahu, ale nejaký nejednotný náboženský postoj by pre mňa nebol prijateľný. To radšej zostanem sám. Pre mňa vzťah nemá dve osoby, ale tri. Ak by ona tú tretiu – najdôležitejšiu – neprijímala, nemohla by mi vôbec rozumieť. 

Máte pocit, že vás tieto požiadavky znevýhodňujú pri hľadaní vhodnej manželky?

Z profesionálneho hľadiska sa mi definitívne zužuje výber. Pracujem totiž v silne liberálnom mediálnom prostredí. Pohybujem sa však aj v mnohých kresťanských komunitách, kde majú ženy výraznú prevahu. Napriek istému vekovému rozdielu cítim, že ma vnímajú rovnocenne a najmä dievčatá, ktoré končia vysokú školu, mi dávajú najavo, že vek by pre ne nebol problém. Táto platforma ponúka taký priestor na zoznámenie, že nie som nútený siahnuť ani po nejakej online zoznamke. Ten istý okruh žien, ktorý by som tam stretol, totiž stretávam aj v bežnom živote. Zoznamku na internete by som teda bral až ako poslednú možnosť.

Priviedli vás tieto myšlienky k nejakému konkrétnemu kroku smerom k zmene vášho stavu?

Dospel som k názoru, že samota pre mňa z dlhodobého hľadiska nie je možnosť. Pre mladého človeka sú manželstvo či samota dve rovnocenné možnosti a spôsoby života. V starobe to tak už nebude. Čím som starší a zrelší, strácam predstavy a ambície, ktoré som mal pred desiatimi rokmi. Už nepotrebujem robiť veľkú kariéru, pretože ma viac nezaujíma. Nezamýšľam sa nad manželstvom v štýle Rómeo a Júlia, ale skôr hľadám ženu, s ktorou by som naplnil seba v zmysle Teológie tela Jána Pavla II. 

Ako sa cítite v komunite ženatých priateľov, ktorí už majú svoje rodiny?

Niekedy je to nepríjemné, často si pri tých stretnutiach musím zahryznúť do jazyka. S našou starou partiou zosobášených priateľov chodievam aj na dovolenky. Niekedy je tam už viac detí ako dospelých. Často sa tam cítim ako kôl v plote. Mnohí z nich vedia dať viac či menej najavo, že som akýsi zaostalý, keď som si ešte nezaložil vlastnú rodinu. Nerobia to úplne priamočiaro, ale dá sa to vycítiť. Potom si musí človek zatnúť do jazyka a nejako sa s tým vyrovnať. Sú medzi nami aj slobodné dievčatá, ktoré to znášajú ťažšie a trápia sa s tým mlčky. 

Dnes žijeme dobu obmedzených návštev a stretávaní, chodíme len z práce domov, ako prežíva tento stav slobodný človek?

Mám veľa kamarátov a moju najbližšiu rodinu tvorí sedemnásť ľudí, ktorí všetci žijú v blízkom okolí. Máme teda spolu celkom úzky kontakt, aj keď cez koronu trochu obmedzený. Necítim sa teda rodinne osamelý.

Ako by ste dnes pristúpili k hľadaniu životnej partnerky po všetkých skúsenostiach, ktoré už máte za sebou?

Moja prvá láska sa niesla v duchu úplnej zbabelosti, tá druhá už bola odvážnejšia, ale so skúsenosťou veľkého strápnenia. Pri tretej dúfam, že z mojej strany dôjde k nejakému posunu. (Smiech.)

Svoje spôsoby interagovania so ženami by som nikomu neodporúčal. Sám sa mám ešte v čom zdokonaľovať. Mám jasno minimálne v tom, že pre vzťah sa treba rozhodnúť a budovať ho po krôčikoch. Dnes viem, že tá istota, ktorá predtým prišla sama, sa dá aj vypestovať. Viem k nej dospieť aj tým, že sa pre danú ženu rozhodnem a v tomto rozhodnutí vytrvám.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame