Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
19. november 2020

Primár Kulkovský

Od kolapsu nemocníc nás chráni len ochota zdravotníkov pracovať do vyčerpania

Primár interného oddelenia v nemocnici v Považskej Bystrici hovorí, ako zvláda situáciu s väčšinou nakazeného personálu.

Od kolapsu nemocníc nás chráni len ochota zdravotníkov pracovať do vyčerpania

Milan Kulkovský. Zdroj Foto: Pavol Funtál, Zdravotnícke noviny

Po tom, čo sa na internom oddelení v považskobystrickej nemocnici nakazilo ochorením Covid-19 trinásť zdravotníkov, sa počet lôžok na oddelení zmenšil zo 101 na 39.

Primár oddelenia Milan Kulkovský v rozhovore opisuje, ako to zasiahlo nemocnicu a čo ju dnes chráni pred kolapsom. Slová ministra zdravotníctva Mareka Krajčího o zlepšovaní situácie v nemocniciach pokladá za nepravdivé a hovorí, že realita nie je taká ružová, na akú sa hrá.

Okrem toho hovorí o dusnej atmosfére medzi zdravotníkmi, o efekte plošného testovania i o komunikácii premiéra, ktorý by sa mal podľa neho prestať naparovať a chrliť lávu. 

Milan Kulkovský je lekárom 11 rokov. Od roku 2016 je primárom interného oddelenia v Nemocnici s poliklinikou v Považskej Bystrici. Jeho špecializáciou je vnútorné lekárstvo.

Na sociálnej sieti ste minulý týždeň napísali, že väčšina personálu – 13 zdravotníkov – na vašom oddelení má Covid-19. Ako dokážete v takom prípade fungovať?

Fungujeme vo výrazne obmedzenom režime. Spojili sme dve časti interného oddelenia do jedného. Do návratu personálu z karantény tak budeme môcť poskytovať len neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Pomáhajú nám aj iné oddelenia a nemocnica v Trenčíne. Zatiaľ sme situáciu riešili takýmto spôsobom, s využitím interných zamestnancov nemocnice. Vzájomne si pomáhame.

Nakazili sa zdravotníci v nemocnici od pacientov?

Nedá sa to dokázať, no som presvedčený, že áno. Určite platí aj opačný prípad, že sa pacienti mohli nakaziť od personálu, ktorý ani netušil, že je nakazený.

Vaše oddelenie malo pôvodne vyše sto lôžok. O koľko lôžok ste spojením dvoch častí oddelenia prišli?

Pre reprofilizáciu lôžok sa redukoval aj počet miest na JIS-ke zo šesť na štyri, časť oddelenia, ktoré označujeme ako Interné 2, so zameraním na pacientov s pľúcnymi ochoreniami, je už covidové, teda mínus ďalších 25 lôžok. No a aktuálne od pondelka 16. novembra do návratu personálu, sme prišli o 35 lôžok na mužskej časti oddelenia.

Covid-19 teraz teda obmedzil najmä starostlivosť o necovidových pacientov. Z pôvodných 101 lôžok máme len 39.

Kam ste týchto pacientov presunuli?

Tých, ktorých zdravotný stav to dovoľoval, sme prepustili, časť pacientov sme preložili na doliečovacie oddelenie, ktorého úlohu prevzalo necovidové paliatívne oddelenie našej nemocnice. A tých, ktorí museli zostať na našom oddelení, sme presunuli na spoločné žensko-mužské oddelenie.

Ste menšou regionálnou nemocnicou. Aká je dnes u vás celková situácia? Koľko pacientov s potvrdeným covidom máte hospitalizovaných?

Počet pacientov s Covid-19 sa u nás denne mení, no momentálne je ich približne 60. Nových prijímame a stabilizovaných prepúšťame. Covidoví pacienti u nás ležia na viacerých oddeleniach. Máme novovytvorené covidové oddelenie, ďalej reprofilizované oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny, oddelenie dlhodobo chorých a časť interného oddelenia.

Nie tak dávno ste ešte covidových pacientov posielali na infekčné oddelenie do trenčianskej nemocnice. Kedy prišiel ten zlom, že ste sa už museli spoľahnúť len na seba?

V prvej vlne sme im posielali všetkých, na jeseň sa to začalo postupne meniť. Bolo to logické, keďže sa kapacita infekčného oddelenia naplnila, viac nám pomáhať nedokázali. Bolo prirodzené, že sa tomu musíme prispôsobiť a kolegov odbremeniť. Naďalej im však niektorých pacientov prekladáme.

Treba si uvedomiť, že naša aj nám podobné nemocnice, nemá pľúcne oddelenie a ani infekčné. Chýbajú nám teda aj odborníci starajúci sa o infekčných pacientov. Zdravotníci majú však rýchle učenie a asimiláciu v génoch, preto to dokážeme zvládnuť.

Pri hospitalizovaných ide najmä o seniorov, ktorých je v trenčianskom kraji spomedzi Slovenska najviac?

Máte výborné informácie. Náš región je naozaj „prestarnutý“. V okolí našej nemocnice je množstvo domovov dôchodcov, ktoré sú plné najrizikovejších pacientov. Je to časovaná bomba, z ktorej mám obavy a strach.

Práve seniori tvoria najväčšiu skupinu pacientov hospitalizovaných s Covid-19. Dlhodobo mi z pohľadu vekovej štruktúry nášho regiónu chýba geriatrické oddelenie. Verím a dúfam, že v čase po covide sa nám ho podarí vytvoriť.

Foto – TASR/AP

Koľko pacientov u vás zatiaľ zomrelo?

Okolo 20, všetko to boli pacienti, ktorí zomreli na Covid-19, nie s covidom a všetci mali rozsiahly zápal pľúc. Nie u všetkých kolegovia, súdni lekári, indikovali pitvu, mnohí na ňu ale šli. Je rozdiel medzi oficiálnymi štatistikami, ktoré  pri zaznamenávaní úmrtí meškajú, a realitou. 

Ako prežívajú pacienti a ich rodiny to, že v prípade nezvratnosti situácie a pokročilého štádia Covid-19 sa nemôžu rozlúčiť?

Vnímajú to veľmi zle. Tí, ktorí nie sú schopní s rodinami komunikovať cez telefón, dostávajú informácie aspoň od nás. Nie je to však jednoduché. Je potrebné si uvedomiť, že možnosti podania informácií sú obmedzené, i keď v súčasnej situácii sa táto forma informovania rešpektuje. Nie sme však schopní vybaviť všetky telefonáty, pretože sa v prvom rade staráme o pacientov pri ich lôžkach.

Hovoríte, že na vašom internom oddelení ste prešli do režimu poskytovania už len neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Čo s pacientmi, ktorí potrebujú inú starostlivosť? 

Počet necovidových pacientov prirodzene klesá. Boja sa, obvodní lekári ich neposielajú, prípadne ťažkosti, pre ktoré ešte pred mesiacom volali sanitky a naozaj ich neohrozovali, teraz riešia ambulantne. Odkladajú sa plánované hospitalizácie, výkony, odkladajú sa operácie, ktoré nie sú akútne. S pomocou ostatných oddelení a fakultnej nemocnice s poliklinikou v Trenčíne to zatiaľ zvládame. Na hrane, ale predsa.

Na sociálnej sieti ste tiež spomínali, že ste prijali pacientov aj z iných nemocníc, ako napríklad z Kysuckej nemocnice v Čadci. Aký podiel dnes tvoria vaši pacienti a tí, ktorých nezvládajú hospitalizovať iné nemocnice v okolí?

Neviem, čo bude zajtra, no situácia, keď nám kolegovia z Čadce preložili niekoľko pacientov, trvala len týždeň, keď boli na tom najhoršie. Na akútnom covidovom oddelení máme teraz pacientov len z nášho regiónu.

Funguje komunikácia medzi nemocnicami dostatočne? Prejavujú si nemocnice solidaritu?

Nemôžem hovoriť o celom Slovensku, no myslím si, že v našom regióne tá komunikácia funguje dobre. Keď sme museli akútne reprofilizovať lôžka, pomohla aj intervencia ministerstva zdravotníctva.

V stredu riaditeľ nemocnice vo Vranove nad Topľou povedal, že situácia je u nich natoľko kritická, že možno budú musieť nemocnicu uzavrieť. Ako vnímate takéto vyjadrenia?

Už dlhodobo hovorím o tom, že nemocnice sú na pokraji kolapsu. Chráni ich len ochota a spolupatričnosť zdravotníkov, ktorí pracujú do vyčerpania. Fyzického aj psychického. Na to sa však štát nemôže spoliehať donekonečna. Nemôžeme teraz všetci obetovať svoje zdravie a nebodaj životy pre to, aby mohol pán minister na tlačovke povedať, že situácia sa zlepšuje a pociťujú to aj nemocnice. Nie je to pravda.

Držím kolegom vo Vranove nad Topľou palce, dúfam, že zatvorenie nemocnice bude tým najkrajnejším riešením. Ak by sa tak stalo, nebolo by to zlyhanie kompetentných, ktorí krízu nezvládli? Nebol by to dôvod na výmenu na najvrchnejších poschodiach nášho rezortu?

Aktuálne o kritickej situácii hovoria aj v Bratislave. Predpokladám, že hroziaci kolaps v hlavnom meste už budú musieť zodpovedne riešiť. Kým boli problémy mimo Bratislavy, ešte sa dalo hovoriť o tom, že situácia v nemocniciach sa zlepšuje, karta sa však obracia.

Minister zdravotníctva Krajčí však aj dnes povedal, že počty hospitalizovaných už veľmi nestúpajú a slová o zhoršení situácie sú neopodstatnené. Nemocnice podľa neho vedia prijať aj násobne viac pacientov a lôžka nie sú zaplnené ani do 50 percent. Ako si aj vzhľadom na vašu situáciu v nemocnici vysvetľujete tieto slová?

Teším sa z toho, že niektoré nemocnice nemajú žiadnych pacientov, respektíve len minimum. Keď totiž pracujeme s priemerom, čísla naozaj nie sú také dramatické. Je zaujímavé, že v mnohých situáciách sa stav v nemocniciach výrazne pozitívne mení vždy po intervencii ministerstva. Riaditelia nemocníc, ktoré chceli pre kolaps v jeden deň zatvárať, zrazu menia rétoriku. Nečudujem sa však tomu. Možno som len paranoidný a všetko je inak.

Zdravotníci sú už zrejme všeobecne unavení a vyčerpaní. Vzhľadom na vašu neľahkú situáciu máte dnes aj takých zamestnancov, ktorí sa boja prísť do práce? Prípadne vyslovene odmietajú prísť?

Nie som si vedomý toho, že by niekto z môjho oddelenia odmietal prísť do práce, lebo sa bojí. Pravdaže tí, ktorí sú pozitívni, zostávajú v domácej karanténe. Strach majú všetci, zároveň však cítia zodpovednosť voči pacientom a kolegom.

Aká vládne dnes v nemocnici medzi zamestnancami atmosféra?

Dusná. Naozaj máme toho všetci dosť. Pravdaže, takéto prostredie je živnou pôdou pre konflikty, ktorým sa nie vždy dá predísť. Motivácia je tiež jedna z mojich úloh. Robím, čo môžem aj vďaka sponzorom, aby som svojim kolegom aspoň trochu robil nemocničné prostredie príjemnejším a bezpečnejším.

Vaša facebooková stránka vyzerá miestami trochu ako platforma pre darcov z rôznych inštitúcií či firiem, ktoré vám darujú ochranné pomôcky ako dezinfekciu, obleky či dokonca posteľnú bielizeň a uteráky. Je to s dodávkami ochranných pomôcok v nemocniciach dnes až také kritické, že musíte hľadať pomoc inde?

Stretávam sa s názorom, ktorý odsudzuje dary pre nemocnice, ktoré by si mali s pomocou štátu a zriaďovateľov pomôcť samy. Iste, je to pravda, treba si však uvedomiť, že bez pomoci tých, ktorí si to môžu dovoliť, nefungujú nemocnice nikde na svete. V rôznej forme takáto podpora funguje všade.

Inzercia

Zdroj: FB Milan Kulkovský blog

Ako primár oddelenia považujem za samozrejmé, že sa okrem odbornej stránky pokúšam oddeleniu pomáhať a zveľaďovať ho aj tak, že oslovím sponzorov. A som vďačný naozaj každému, kto je ochotný podať nám pomocnú ruku. Financie, ktoré tak ušetríme, môžeme investovať napríklad do prístrojového vybavenia.

Odsudzovať dary pre nemocnice určite nie je na mieste. Skôr ma zaujíma, či v tomto smere zlyháva štát, že sa musíte spoliehať aj na dodávky týchto pomôcok z externého prostredia.

Nehovoril by som o zlyhaní zriaďovateľa alebo štátu. Pravdaže, mohlo by to byť oveľa lepšie, no uvedomujem si, že máme limity. Ak by sme sa na všetko pozerali rovnakou optikou, kritizovali by sme aj rôzne podporné zbierky, sponzorov v športe, umení.

Aký podiel na frustrácii zdravotníkov majú dnes odmeny za prvú vlnu, ktoré vám ešte neprišli, a zároveň to, že ministerstvo v tomto čase predstavilo celkom jasnú podobu vyšších pokút pre poskytovateľov a prísnejšie kontroly zdravotníkov? 

Odmeny ešte neprišli, nemocnica rovnako ako všetci ostatní vyplnila komplikovanú online žiadosť. Tu však nejde o peniaze. Je to symbol vďaky a zadosťučinenia. Preto je asi dosť frustrujúce, ak na poďakovanie čakáte niekoľko mesiacov. Podobne ako vo všetkom inom, ak by šlo o zaplatenie pokuty, konali by expresne rýchlo.

Čo sa týka navrhovaných zmien v súvislosti s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS), prichádzajú v najnevhodnejšom čase. Považujem ich za bodnutie dýkou do chrbta lekárovi, ktorý sa práve skláňa nad lôžkom pacienta.

Ide o veľmi neseriózny prístup k tým, na ktorých teraz stojí výsledok boja s koronakrízou. Zároveň hovorí o tom, ako nás zdravotníkov ministerstvo zdravotníctva vníma. Nie ako priateľov, ale ako nepriateľov. Žiaľ, navonok to tak na mňa pôsobí.

(Aktualizované 18:39, Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo sa vo štvrtok z novely zákona o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou nakoniec rozhodol zvyšovanie pokút za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti vypustiť, pozn. red.)

Vy osobne ešte vládzete?

A mám inú možnosť? Keď vládzu moje kolegyne a kolegovia, všetci od upratovačiek, asistentiek, sestier až po lekárov, mohol by som si dovoliť nevládať ja? Verím, že to spolu zvládneme.

Čo vám v tomto boji bez jasného konca dodáva energiu?

Sú to práve moji kolegovia a rodina, syn tancujúci pred telkou a spievajúci „v poho“, kto mi dodáva energiu. Za to im ďakujem.

V poslednom statuse ste napísali, že keď ste so svojím synom, nechcete byť lekárom a o práci mu nehovoríte. Dá sa od práce v tomto čase doma vôbec odosobniť?

Zatiaľ je v období, keď z mojich a manželkiných očí nedokáže prečítať utrpenie, ktoré denne v práci ako zdravotníci vidíme. Nerád sa aj o práci pred ním rozprávam, nerád sa o práci rozprávam všeobecne práve preto, aby som aspoň na pár hodín mohol mozog prepnúť.

Ale nedarí sa mi to. Závidím preto občas tým, ktorí odchodom z práce môžu úplne vypnúť a reštartovať sa do pracovného módu opäť až po nástupe na pracovisko.

Piatok, 13.11., 22:45...ležím a pozerám na syna. Občas sa zo spánku usmeje. Niečo pekné sa mu sníva. Má 4 roky, v škôlke...

Uverejnil používateľ Milan Kulkovsky blog Sobota 14. novembra 2020 Zdieľať

Stane sa, že vás toto vypätie niekedy emočne zlomí?

V mojej praxi, hoci nie dlhej, som už videl hádam všetko. Človek si zvykne, musí si zvyknúť, inak by nás to zlomilo. Utrpenie, bolesť, strach a smrť je s nami každý deň. Ak by sme sa tomu neprispôsobili, zbláznili by sme sa. Napriek tomu sú chvíle, keď musím zostať sám so sebou, ovládnuť emócie a potlačiť ich. Tých chvíľ, keď sa dostávame na hranicu zlomu, je veľmi veľa.

Minister zdravotníctva s premiérom sa posledné dni snažia spoločnosť upokojiť klesajúcim trendom denných prírastkov, no v realite nemáme dobre dáta a po výpadku PCR testov môže byť tak pokles len mylnou predstavou, keďže PCR testy teraz vo veľkej časti dopĺňajú už bezplatné antigénové testy. Vyzerá to tak, že sme zrejme stratili prehľad o skutočnej epidemickej situácii. Aký je váš názor?

Súhlasím s tým, že sme použitím antigénových testov stratili prehľad o skutočnej epidemickej situácii, keďže takto pozitívne testovaní sa do denne zverejňovaných štatistík nedostávajú.

Počas prvého a druhého kola plošného testovania bolo zachytených približne 52-tisíc pozitívnych občanov. Ak by sme ich zarátali do oficiálnych denných štatistík, len oni by predstavovali počas dvoch týždňov denne okolo 3 700 pozitívnych prípadov. Spolu s PCR testami by sme teda boli nad hranicou 5 000 denne. Teda situácia nie je až taká ružová, na akú sa hrá.

Je podľa vás chybou, že antigénové testy sa denne nereportujú podobne ako PCR?

Určite to nie je správny prístup. Antigénovo pozitívny sa v ničom neodlišuje od PCR pozitívneho, tiež musí zostať v karanténe, tiež sa jeho stav môže zhoršiť, tiež je nebezpečný pre svoje okolie z hľadiska prenosu.

Ako sa teda pozeráte na efekt plošného antigénového testovania a následné uvoľnenie opatrení? Z antigénového testovania sa vrátila časť ľudí s falošným pocitom istoty, keďže testy majú svoje limity, a mnohí skončili ako falošne negatívni.

Klamal by som, keby som tvrdil, že testovanie nemá zmysel. Zmysel má, no malo by byť poriadne pripravené, bez chaosu a dobrovoľné. Dalo sa očakávať, že vynútené testovanie bude viesť k nepokojom a agresii. Uvoľnenie opatrení pre občanov s negatívnym certifikátom bol zbytočný populistický krok, aj keď, pravdaže, rozumiem motivačnému cieľu.

Napísali ste tiež, že premiér a minister zdravotníctva vám denne hádžu polená pod nohy. Čo tým konkrétne myslíte? Narážate na rozpačité uvoľňovanie opatrení v tomto období?

Áno, je to predovšetkým chaos, nesplnené sľuby, chýbanie adekvátnej podpory.

Foto – TASR/AP

Akú podporu, ktorú by vám ministerstvo bolo schopné ponúknuť, by ste akútne potrebovali?

Mňa by potešilo, keby stiahli návrh zákona o ÚDZS, ktorý hovorí o zvyšovaní pokút, a keby minister vystúpil naozaj s úprimným poďakovaním zdravotníkom.

Všetko to ostatné materiálne je na dohode medzi zriaďovateľmi, riaditeľmi nemocníc a ministerstvom. Navýšenie finančných prostriedkov by malo byť samozrejmosťou. Ak máme na milióny testov, musíme tie milióny nájsť aj na zaplatenie tých, ktorý testy vykonávajú.

Ste tiež signatárom česko-slovenskej verzie memoranda Johna Snowa, ktorého cieľom je zrozumiteľne informovať verejnosť o Covid-19 na základe vedeckých poznatkov a bojovať tak proti nepravdivým informáciám a hoaxom. Ako sa pozeráte na komunikáciu vlády a jej vzťah ku kritickým vedcom, ktorí sú za svoje odlišné názory v porovnaní s líniou vlády označovaní za kuvikov?

Komu inému, ak nie vedcom, ktorí chcú nezištne pomáhať, by sme mali veriť? Sú to ľudia, ktorí sú schopní kriticky myslieť, selektovať informácie a nehanbia sa za svoj názor, ktorí sa neboja prezentovať.

Cieľom kritiky je veci zlepšovať, nie zhoršovať. Tak by sa mal k tejto kritike postaviť aj premiér. Nie sa napariť ako moriak pred kopuláciou a chrliť lávu. (Úsmev.)

Založili ste tiež iniciatívu Rúško nie je hanba. Ako antirúškarom vysvetľujete, že je rúško v týchto časoch nevyhnutnosťou? Máte na to nejaký špeciálny spôsob?

Má vôbec zmysel vysvetľovať tým, ktorí ešte aj dnes Covid-19 bagatelizujú a pohŕdajú radami odborníkov, niečo vysvetľovať? Asi nie. Každý, kto je rozumný, pochopí, že nosením rúška chráni seba aj svoje okolie, pochopí, že nosenie rúška nikomu neubližuje. Nosenie rúška je malým krokom pre človeka, ale podstatným krokom pre spoločnosť v boji proti koronavírusu.

Máme to chápať tak, že ste už nad antirúškarmi či tými, ktorí popierajú vážnosť súčasnej situácie, celkom zlomili palicu?

Nie, ROR im budem pripomínať neustále, mňa neodradia.

Z čoho máte do budúcnosti v súvislosti s pandémiou najväčšiu obavu?

Protesty 17. novembra nám ukázali, kam až môže strach ľudí priviesť. Koronavírus porazíme, mám však strach, aby to nebolo na úkor demokracie.

Nálada spoločnosti je dnes taká, že ak by boli predčasné voľby, reálne by hrozilo spojenie tých, ktorí 17. november ako sviatok demokracie a slobody zneužili vo svoj prospech. Sú to tí, ktorým sú princípy demokracie a slobody ukradnuté. V krajine ovládanej zlom by som nedokázal žiť.

Odporúčame