Politický odkaz kardinála Korca

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politický odkaz kardinála Korca

Kardinál Korec patrí k najväčším postavám slovenských dejín. Jeho miesto je a zostane neprehliadnuteľné.

Ak sme za posledné roky pochopili, čo je to štátnosť, a ak dokážeme rozpoznať, čo je pre slovenskú štátnosť určujúce, potom si kardinál Korec zaslúži štátny pohreb. S najvyššími poctami. Zomrel totiž muž, ktorý sa dokázal nielen postaviť komunistickému režimu, odsúdiť zločiny Slovenského štátu, ale byť aj pre slovenských politikov často prekvapivým partnerom.  

Mnohí budú v najbližších dňoch spomínať na zomrelého kardinála nielen kvôli tomu, čo vykonal pre Cirkev pred či po roku 1989, akej priazne sa mu dostalo od viacerých pápežov, ale aj preto, ako sa po roku 1993 správal k Vladimírovi Mečiarovi či Robertovi Ficovi. A bude to oprávnené, pretože tieto prejavy patria ku kardinálovi rovnako ako tie náboženské.

Korec totiž nebol disident (toto slovo, akokoľvek významné, pôsobí pri ňom nepatrične), nebol len biskup tajnej – či ako on radšej hovoril, skrytej – Cirkvi. On bol niečím viac. Správal sa otvorene politicky, a preto mu v dejinách bude patriť miesto, na ktoré sa nebude vzťahovať len náboženská a kresťanská mierka, ale aj tá politická.

Ak ho možno s niekým porovnávať, sú to postavy ako poľský kardinál Stefan Wyszynski, ktorého Ján Pavol II. nazval „kardinálom tisícročia,“, alebo maďarský kardinál József Mindszenty. Korec v tomto zmysle prerástol nielen biskupa Vojtaššáka, ale aj ďalších slovenských biskupov od čias Štefana Moyzesa.

Rokovať s komunistami nie je hriech. Je to politika

Pochopiť Korca a jeho správanie v politike pomáhajú práve Wyszynski a Mindszenty. Aj oni sa správali nielen ako kňazi a biskupi, ale boli v istom zmysle slova politikmi, ktorí uzatvárali – v záujme svojich cieľov – politické dohody a logicky robili aj politické chyby.

Kardinál Wyszynski bol síce vyhlásený antikomunista, ale pred parlamentnými voľbami v roku 1957 verejne podporil Wladyslawa Gomulku, s komunistickou vládou dokonca aktívne jednal, aby vyvinul tlak na Vatikán a pápeža (kvôli uznaniu povojnových hraníc s Nemeckom) a poľskú Cirkev videl, povedané jeho slovami, ako „atraktívneho partnera aj pre marxistickú ateistickú stranu so sklonom k totalitnému ovládaniu štátnych štruktúr“.

Maďarský kardinál Mindszenty bol azda ešte vášnivejší antikomunista ako Wyszynski, a preto dokonca išiel do priameho konfliktu so Svätou stolicou kvôli jej Ostpolitik. Ale najmä, Mindszenty sa nikdy úplne nezmieril so zánikom Uhorska. A to platilo ešte aj v roku 1956, v čase krvavej revolúcie v Maďarsku, kde nad jeho slovami krútili hlavami Imre Nagy a István Bibó.

Pochopiť Korca a jeho správanie v politike pomáhajú práve Wyszynski a Mindszenty.  Aj oni sa správali nielen ako kňazi a biskupi, ale boli v istom zmysle slova politikmi, ktorí uzatvárali – v záujme svojich cieľov – politické dohody a logicky robili aj politické chyby. Zdieľať

Čo sú oproti tomu Korcove stretnutia s Mečiarom a Ficom? Odpoveď znie: paralelou. Odlišnou obsahom, ale podobnou motívmi, ktoré Korca či Wyszynského viedli k tomu, ako konali.

Áno, návšteva Vladimíra Mečiara na Nitrianskom hrade, toho grobiana, ktorý nikdy nepochopil, že cieľom politiky je verejné blaho, a nie osobný prospech, bola pre mnohých kresťanov a najmä kresťanských demokratov, ktorí boli s Mečiarom v osudovom politickom konflikte, nepochopiteľná a azda aj neospravedlniteľná. A kardinál Korec napriek snahe od Mečiara nič nezískal. Mečiar a jeho ľudia (najmä Lexa) boli voči Cirkvi čoraz nepriateľskejší a konfrontačnejší. Kardinálova otvorená náruč veľmi rýchlo rozdelila aj slovenskú Cirkev, až sa napokon presadila reakcia v podobe biskupa Baláža a ďalších voči Mečiarovi kriticky naladených kňazov a biskupov, ktorí začali v mene slovenskej Cirkvi vystupovať.

Druhým, pre mnohých nepochopiteľným gestom, boli opakované stretnutia kardinála Korca s premiérom Robertom Ficom. Opäť sa zopakovalo niečo, čo sa mnohých dotklo predtým, pri Mečiarovi. Fico je predsa bývalý komunista a politik, ktorý dlhé roky Cirkev ponižoval (spomínate si ešte na návrh na sv. omše v supermarketoch?), prečo sa s ním Korec stretá a podporuje ho? Mnohí mu vytýkali, že sa mu dostáva od kardinála väčšej priazne ako politikom KDH. Prečo?

5. júl 2009 Nitra: Premiér Robert Fico počas návštevy kardinála Korca v čase cyrilometodskej púte. Foto: TASR/Henrich Mišovič

Pretože Korec sa nesprával stranícky, jeho postup nemal stranícku logiku, aj keď on sám pravdepodobne celý život volil KDH. Robert Fico niekedy okolo roku 2005 zistil, že veľká časť jeho voličov sú praktizujúci katolíci, ktorí nemali v jeho strane reprezentatívne zastúpenie, čo, mimochodom, platí dodnes. Preto sa rozhodol signál vyslať sám. Korec podanú ruku prijal a cítil sa v tejto role ako reálny líder Cirkvi, bez ohľadu na funkcie v Konferencii biskupov Slovenska.

Ide o charakter režimu aj záujmy Cirkvi

Tak ako mu po roku 1993 prekážalo, že pri novom štáte chýbajú kresťanskí politici, a rozhodol sa ich zastúpiť, pretože si samostatný štát ako mnoho slovenských kresťanov jednoducho želal, tak sa v posledných rokoch pokúsil o nadpolitickú dohodu so Smerom o otázkach, ktoré sú pre Cirkev a kresťanov, ale aj pre charakter demokracie zásadné.

Táto dohoda, samozrejme, mala svoju cenu, mnohých kresťanov v politike poškodila a Cirkev dostala do svojského postavenia, z ktorého sa nedokáže emancipovať. Ale súčasne treba povedať, že Robert Fico takmer desaťročie túto dohodu rešpektuje, čo dokazuje svojimi krokmi pri presadení definície manželstva do ústavy a nesúhlasom so zavedením zväzkov osôb rovnakého pohlavia.

Možno Korcovo konanie pochopiť či dokonca ospravedlniť? Odpoveď si vyžaduje isté historické rozlíšenie. Korec nikdy neurobil taký typ dohody s komunistickou vládou ako kardinál Wyszynski. Nebol na to ani dôvod, ani príležitosť. Komunistický režim by ho nikdy nepovažoval za partnera, Korec bol v jeho kritike dôsledný a neuveriteľne vytrvalý, a preto ho komunisti považovali za svojho nepriateľa. A on túto rolu ochotne prijal a pozitívne naplnil.

Dôkazom sú desiatky jeho kníh, bohatá pastorácia a tiež listy, ktoré adresoval štátnym orgánom, komunistickým médiám či vedúcim predstaviteľom režimu. Keď písal list prezidentovi Husákovi, nebol to žáner ako u Václava Havla, nebola to intelektuálna úvaha o stave spoločnosti, ale verejný protest proti násiliu, ktoré páchala voči jeho osobe Štátna bezpečnosť. Keď upozorňoval na protináboženské vysielanie a proticirkevné relácie a články, ale aj keď kritizoval prokomunistických kňazov, vždy sa správal hrdo, vedomý si svojho poslania a zodpovednosti za veriacich.

Tak ako kardinálovi Korcovi po roku 1993 prekážalo, že pri novom štáte chýbajú kresťanskí politici, a rozhodol sa  ich zastúpiť, pretože si samostatný štát ako mnoho slovenských kresťanov jednoducho želal, tak sa v posledných rokoch pokúsil o nadpolitickú dohodu so Smerom o otázkach, ktoré sú pre Cirkev a kresťanov, ale aj pre charakter demokracie zásadné. Zdieľať

Mimochodom, vždy si dával záležať, aby aktivity tajnej Cirkvi nijako nesúperili s Cirkvou, ktorá pôsobila verejne. Naopak, vždy upozorňoval, že Cirkev je len jedna a úlohou tajnej Cirkvi je robiť to, čo nemôžu robiť kňazi na farách a v kostoloch, aby neprišli o štátny súhlas. A súčasne, že tajná Cirkev nedokáže a nemôže nahradiť Cirkev, ktorá pôsobí verejne, pretože nemôže tisíckam veriacich po celej krajine poskytnúť a zabezpečiť krsty, obrady, liturgiu či spovede.  Korec hovoril, že poslaním tajnej Cirkvi je ostatných kňazov „chrániť“. A to aj robil. A to aj vtedy, keď tvrdo a priamo kritizoval prorežimných kňazov alebo prorežimné Katolícke noviny a podobne.

Celý tento exkurz má jediný zmysel: ilustrovať, že tajný biskup Korec svoj zápas s komunizmom vyhral, komunizmus bol porazený a Cirkev obnovila svoje slobodné pôsobenie. Keď bol vo februári 1990 Ján Chryzostom Korec vymenovaný za biskupa Nitry a o rok neskôr za kardinála, bolo to slávnostne, až sa chce dodať triumfálne potvrdené.

Koniec jednej etapy

Kardinál Korec sa stretal s mnohými politikmi a bolo pre neho typické, že pritom rozlišoval: stretnutia s prezidentmi, či už Havlom alebo neskôr slovenskými prezidentmi alebo premiérmi, boli pre neho vážnejšie ako stretnutia s predsedami strán. Aj keď sa povedzme s predsedami KDH stretal pravidelne. Demonštroval tým vážnosť svojho postavenia, cítil sa byť skrátka viac partnerom predsedu vlády než predsedu strany, s ktorou sympatizoval. 

Stretnutia s Vladimírom Mečiarom alebo Robertom Ficom boli dôležité ešte z jedného dôvodu. Síce sa už odohrávali v demokratických časoch, kde sa verejné postavenie kardinála Korca zásadne zmenilo, o charakter režimu sa však zápasilo naďalej, aj keď spôsoby boli v porovovnaní s tými pred rokom 1989 neporovnateľné. Ak možno Korca za niečo kritizovať, je to pravdepodobne to, že na rozdiel od kardinála Wyszynského okrem politickej dohody s politickou mocou nezačal slovenskú Cirkev tak aktívne spoločensky a duchovne mobilizovať. Práve táto mobilizácia totiž napokon Wyszynského správanie úplne rehabilitovala. Korec na to už nestačil. Aj keď jeho kázne a verejné vystúpenia napovedali, že v hodnotách nepoľavil.

Bez preháňania možno povedať, že s odchodom kardinála Korca sa končí jedna etapa slovenskej Cirkvi. Odišiel muž, ktorý dokázal vybojovať najväčší zápas uplynulého storočia, ale aj biskup, ktorý dokázal pomenovať politické ciele a správať sa tak, aby ich mohol dosiahnuť. 

Dnešní biskupi uvažujú o moci, ale aj politike a politikoch úplne inak. A možno je čas, aby inak aj konali. Slovenská cirkev totiž pomaly stráca niečo, na čom kardinál Korec vždy staval: svoje postavenie a zázemie v spoločnosti. Je len otázkou času, kedy si to politici uvedomia a svoje správanie tomu prispôsobia.  

Foto: TASR/Drahotín Šulla

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo