Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Voľby v USA Politika
19. november 2020

Možný rozpad USA

Čo nám polarizácia Ameriky hovorí o ambíciách Európskej únie

V Spojených štátoch začínajú zaznievať hlasy, varujúce pred rozpadom krajiny.

Čo nám polarizácia Ameriky hovorí o ambíciách Európskej únie

Ilustračné foto – Pixabay

David French je zaujímavým zjavom medzi americkými politickými komentátormi: Evanjelikálny kresťan, ktorý sa ako právnik angažoval v súdnych sporoch na obranu náboženskej slobody; ako dôstojník vojenskej justície slúžil v Iraku a až do vlaňajška písal pre konzervatívny magazín National Review.

Keď sa v roku 2016 vymedzil voči Donaldovi Trumpovi a kritizoval hnutie alt-right, jeho zástancovia ho šikanovali na sociálnych sieťach. Keďže jedno z jeho troch detí bolo adoptované z Etiópie, dostával napríklad do schránky jeho obrázkové fotomontáže v plynovej komore.

David French, ktorý má 51 rokov, zažil fackovanie z oboch strán politického spektra, a preto pozná súčasnú polarizáciu americkej spoločnosti na vlastnej koži. V septembri mu na túto tému vyšla pozoruhodná kniha s názvom Divided We Fall (Rozdelení padneme) s podtitulom: „Hrozba odštiepenia v Amerike a ako obnoviť náš národ.“

Okrem príkladov stupňujúcej sa pravo-ľavej polarizácie Američanov, ktorú umocňujú radikáli na oboch stranách politického spektra, rozvíja French aj dva hypotetické scenáre: „Calexit“ a „Texit“. Teda možné odtrhnutie demokratickej Kalifornie od USA ako reakcia na republikánsku administratívu vo Washingtone či, naopak, odtrhnutie republikánskeho Texasu v reakcii na demokratickú prezidentskú administratívu.

Hoci aj sám autor priznáva, že hrozba separatizmu v Spojených štátoch je zatiaľ malá, za pozornosť stojí, koľko sa o tom v poslednom období hovorí. Mesiac pred Frenchovou knihou vyšla ďalšia s podobnou témou. Volá sa Break It Up (Choďte od seba) s podtitulom: „Odštiepenie, rozdelenie a tajné dejiny nedokonalej americkej jednoty.“ Jej autor, novinár a historik Richard Kreitner, v nej predstavuje málo známe epizódy z dejín amerického separatizmu.

Občianska vojna Severu proti Juhu, keď sa odtrhli otrokárske štáty, bola len vrcholom ľadovca. Na štátnej úrovni opakovane a z rôznych príčin zvykli zaznievať hlasy za odtrhnutie. Neutralizovať sa ich darilo najmä cez apely na potrebu zjednotenia sa proti vonkajším hrozbám.

Obe knihy rezonovali aj na stránkach amerických médií. Svojím obsahom nadväzujú na takú klasiku ako Deväť národov Severnej Ameriky od Joela Garreaua či Americké národy: Dejiny jedenástich súperiacich regionálnych kultúr Severnej Ameriky od Colina Woodarda. Prvá je z roku 1982, druhá z roku 2011 a snažia sa definovať súvislé lokálne kultúrne celky na americkom území, ktoré sú veľmi odlišné aj vo vzťahu k politike a okolo ktorých by sa mohli zoskupiť odstredivé politické sily.

Tieto malé „americké národy“ vznikli najmä v dôsledku rôznych vĺn osídlenia a väčšina z nich je pod rozlišovaciu schopnosť Európanov, ktorí sa hlbšie Spojenými štátmi nezaoberajú. Čo však neznamená, že nejde o kamienok v mozaike pre pochopenie americkej spoločnosti.

Možnosť separatizmu či rozdelenia je teda témou aspoň pre intelektuálov. Ide o prirodzený dôsledok situácie, keď sa politická príslušnosť v USA stala zástupným symbolom doslova svetonázorových rozdielov. Podľa niektorých dnes na území Spojených štátov žijú dva národy: republikáni a demokrati.

Udalosti ako voľby prezidenta alebo menovanie sudcov Najvyššieho súdu sa stali v posledných dvoch desaťročiach otázkou života a smrti pre mnohých priaznivcov oboch politických strán. V amerických médiách možno naraziť na články o dlhoročných manželoch, ktorí sa rozviedli kvôli politickým nezhodám, prípadne ankety o tom, či by demokrat bol ochotný randiť s republikánkou a naopak.

Inštitút Pew Research Center, ktorý robí prieskumy verejnej mienky, nedávno upozornil, že 89 percent voličov Donalda Trumpa a 90 percent voličov Joa Bidena sa obáva trvalej ujmy pre Spojené štáty, pokiaľ vyhrá konkurenčný kandidát. Kým víťazstvo druhej strany je vnímané ako osudová katastrofa, vlastná výhra je, naopak, príležitosťou na poníženie protivníka a vnútenie mu nášho svetonázoru.

Donald Trump svojou vyhrotenou rétorikou politickú polarizáciu Američanov možno posilnil, ale nespôsobil. Bola tu už za Baracka Obamu i G. W. Busha.

Mnohé hovoriace hlavy sa ju snažia vysvetliť. Jedni vravia o rozkladnom vplyve ideologicky vyhranených spravodajských televízií ako na jednej strane Fox News a na druhej CNN či MSNBC. Iní vinia z eskalujúcej polarizácie sociálne siete.

Inzercia

No je tu ešte iná perspektíva: Celonárodná polarizácia Američanov môže byť jednoducho dôsledkom toho, že do hŕstky centrálnych inštitúcií v hlavnom meste Washington, D. C., sa koncentrovalo rozhodovanie o otázkach, na ktoré má 330 miliónov obyvateľov, žijúcich na území skoro 10 miliónov kilometrov štvorcových, príliš odlišné názory. Prezident či sudcovia Najvyššieho súdu sú proste ako krajčír, ktorý sa snaží navrhnúť oblek jednej veľkosti pre príliš rôznorodú krajinu.

O fenoméne „imperiálneho prezidentstva“ písal Kennedyovcom blízky liberálny historik Arthur Schlesinger už v roku 1973 v rovnomennej knihe. Prezidentský úrad podľa neho nesmierne narástol počas dvoch storočí amerických dejín – a to nielen počtom personálu, ktorý je prezidentovi k dispozícii, ale hlavne právomocami, ktoré idú nad rámec toho, čo si Otcovia zakladatelia predstavovali. Často k rozširovaniu prezidentskej moci viedli vojny a zahraničnopolitické dôvody.

Čosi podobné by sa dalo napísať aj o Najvyššieho súdu. Svojimi rozhodnutiami o potratoch v 70. rokoch či o podstate manželských zväzkov v uplynulom desaťročí sa jeho deväť sudcov povznieslo nad lokálne úpravy v citlivých kultúrno-etických témach, ktoré by bolo lepšie ponechať na úrovni jednotlivých štátov.

Za týchto okolností niet divu, že politika na úrovni hlavného mesta Washington, D. C., polarizuje krajinu od voľnomyšlienkarského San Francisca v Kalifornii po bohabojných farmárov v Iowe. Nikto nie je napokon spokojný a všetci sa obávajú každej pozičnej výhry tej druhej strany.

Ak politická polarizácia Američanov nemá ďalej rásť a krajina sa nemá jedného dňa rozpadnúť, navrhuje David French posilnenie 50 štátov, z ktorých sa USA skladajú. Nech si konzervatívnejšie i liberálnejšie štáty svoje záležitosti v citlivých otázkach, ako napríklad potraty, upravia podľa svojho.

Aj keď sa to ľahšie hovorí, než uvádza do praxe, takéto riešenie je schodnejšie ako rozpad Spojených štátov. Kritici napríklad namietajú, že volebná mapa s červenými a modrými štátmi, kde jeden prezidentský kandidát tesne vyhrá a potom berie všetko, neodráža dobre reálnu rôznorodosť USA. Aj v „liberálnych štátoch“ ako Kalifornia sú silné vidiecke „konzervatívne enklávy“. Naproti tomu, veľkomestá v republikánskych štátoch sú väčšinou prudko demokratické.

Krajina, kde diametrálne odlišné politické preferencie rozdeľujú aj manželské lôžka, sa nedá dosť dobre rozdeliť medzinárodnými hranicami. Avšak presunutie kultúrnej vojny na úroveň štátov by napokon viedlo vo väčšine prípadov k vytvoreniu nejakej miestnej rovnováhy bez prenášania animozít pri najcitlivejších témach do celonárodnej politiky...

Americká verejná diskusia o politickej polarizácii a federalizme je zaujímavá aj pre nás na starom kontinente. Európska integrácia v sebe dlho zahrnovala víziu, že by sme na jej konci mali dospieť k čomusi ako „Spojené štáty európske“. No dnes sa zdá, že aj originál a vzor európskej integrácie – Spojené štáty americké – to s centralizáciou prehnali a teraz ním kvôli tomu lomcujú mocné odstredivé sily.

Pre porovnanie, je to akoby nejaký orgán v Bruseli mal kompetenciu celej EÚ, vrátane Holandska na jednej strane a Poľska na strane druhej, určiť jednu politiku v otázke eutanázie. Či už by sa daný orgán priklonil k holandskému, alebo poľskému poňatiu, druhá strana by takéto nanucovanie zhora brala ako existenčné ohrozenie. A hromozvodom hnevu by bola logicky európska úroveň rozhodovania. Dnes si kultúrno-etické otázky upravuje každý člen EÚ sám a je to tak dobre.

Alebo si predstavme každé štyri roky priame voľby kompetenčne silného prezidenta EÚ, kde by v jednej osobe boli koncentrované mnohé právomoci, čo dnes vykonávajú premiéri členských štátov. Jednoducho, rozdielnosť politických preferencií naprieč Európou by viedla k tomu, že vždy by v takto centralizovanom systéme zostávalo veľa ľudí, ktorí by sa cítili európskou politikou vynechaní a nevypočutí. Výsledkom by zákonite bola protieurópska reakcia v podobe nacionalizmu.

Historicky a kultúrne sú národy Európy podstatne vyprofilovanejšie celky než americké štáty či 9 alebo 11 „kultúrnych celkov Ameriky“. Preto by sa okolo nich ľahšie mobilizoval odpor proti centru. Brexit nám to napokon už ukázal.

Politická polarizácia v USA by preto mala byť pre EÚ mementom: Držme zásadné politické spory čo najbližšie k občanovi. A nekomplikujme nimi európsku myšlienku.

Odporúčame