Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
18. november 2020

Reportáž z protestov

Tu sa dnes neštrngá kľúčmi, tu sa pije vodka a na Matoviča kričia, aby odstúpil

Boli sme sa pozrieť medzi ľudí, ktorí zhodili rúška a Deň slobody sa rozhodli osláviť protivládnymi protestmi.

Tu sa dnes neštrngá kľúčmi, tu sa pije vodka a na Matoviča kričia, aby odstúpil

Foto: Dominik Sepp

Prezidentský palác svieti v Deň boja za slobodu a demokraciu v trikolóre a Hodžovo námestie v Bratislave je plné.

„Šiel som okolo, tak som sa zastavil,“ vysvetľuje Andrej Danko s Jaroslavom Paškom pomedzi selfie s protestujúcimi a na tvárach bez rúšok majú úsmev. Fanklub SNS je len niekoľko metrov od skupiny, ktorej jadrom je Ľuboš Blaha.

„Zdravím,“ kričí k dankovcom vysmiaty poslanec Smeru obklopený mužmi s holými hlavami, ktoré v rade na fotku strieda manželský párik s odznačikmi SNS. „Potrebujeme predsa budúceho koaličného partnera,“ smeje sa a manželov s odznačikmi zomkne Blaha kvôli fotke bližšie k sebe.

Poslanci za Smer a SNS sa fotia, kým za nimi na plnom námestí zatiaľ reční Kotlebov Mazurek a vedľa dvaja chlapci v bomberách ponúkajú okoloidúcim vodku.

Fľaša koluje od úst k ústam, rúška si nestiahnu, nemajú aké, pandémia sa Hodžovho námestia a Úradu vlády netýka, tu sa oslavuje sloboda, sloboda od všetkého, tu sa neštrngá kľúčmi, tu sa pije vodka a na premiéra kričí, že je k*kot.

Vylialo sa to všetko

Koľko je tu ľudí? Hľadíme na dav okolo seba, na vysvietený Prezidentský palác a burácavý krik - stovky? Nie, tisíce, nedá sa cez nich prechádzať, dav sa stlačil ako ľudský tetris, aby počul elity vpredu.

Snaží sa počuť, čo hovorí Milan Mazurek či šéf komunistov Jozef Hrdlička, ktorého v príhovore strieda Ján Čarnogurský, bývalý premiér, ktorý časť života strávil bojom proti komunizmu, koľko ideových oponentov dnes pandémia spojila?

A kam chcú vlastne doviesť Slovensko?

Pýtame sa okolia, no nedostávame odpoveď, to sa bude riešiť možno potom, teraz sa protestuje proti vláde. „D*bnú vám tú handru na hlavu a myslia si, že môžu všetko,“ zakričí muž vedľa nás hlbokým hlasom, až nás s kolegom mykne a ďalej skanduje vulgarizmy spolu s davom: „Matovič je k*kot!“

Hlasy Mazureka s Čarnogurským dozadu pre zlú techniku nepočuť, a tak si časť davu žije svojim životom.

„Viete, ja som Matoviča volil,“ prekvapuje asi štyridsiatnik a na ústach má ako jeden z mála rúško, „a viem si predstaviť, že by som ho za tie čistky volil znova,“ pokračuje, keď davom okolo neho prebehne ďalšia vlna hnevu.

„Ale mne nik nebude prikazovať, ako mám žiť svoj život: každý – jeden – deň,“ ukáže na rad chalanov bez vlasov, „preto som tu, hoci aj s tými tupohlávkami. Oni to všetko prekričia, prekričia aj tie jeho priblblé statusy.“

Stretlo sa tu všetko, túžba po slobode, po anarchii aj tá po stabilite. Stretlo a vylialo sa to tu všetko.  Zdieľať

„Tupohlávky,“ zasmeje sa mladík s vyholenou hlavou, ktorý k nám stojí najbližšie, „to znie ako nejaký druh huby!“ kolíše sa chvíľu s fľašou vodky, až ju namieri smerom k nám.

„...a čo máte tie rúška vodotesné?“

Sledujem ho, chalana, ako sa teší, že je medzi ľuďmi, dokerovaný krk a priveľká bombera, koľko má, 19? V lete festivaly zrušili, tak to doháňa tu, aj s kamarátmi, s ktorými dlho neboli. Mnohým je úplne jedno, čo sa deje vpredu, Mazureka aj tak nepočuť a vedľa sú bez rúška nejaké baby.

Pozeráme na to panoptikum ľudí, na rad ultras, ktorí kričia a jediní z davu majú zakryté tváre, na bombery, z ktorých časť je potužená vodkou a občas čosi agresívne zareve, na dôchodcov, ktorí ticho stoja vedľa seba s rúškami na brade odhodlaní vytrvať, kým v republike zase nenastane poriadok.

Stretlo sa tu všetko, túžba po slobode, po anarchii aj tá po stabilite. Stretlo sa a vylialo sa to tu všetko.

Spoločne s Kotlebom

„Ficovi to pristalo,“ rozpráva staršia pani, asi 70-tnička svojej kamarátke, keď sa spoločne posúvajú bližšie k Prezidentskému palácu. „Hej, konečne nemal na tvári to zvláštne sklo,“ odpovedá jej rovesníčka, keď spoločne hľadia k Prezidentskému palácu a časť davu opäť skanduje „Matovič je kok*t.“

„Nech len Ficovi zdravie slúži,“ pozerá pani okolo seba na revúci dav, „nech mu slúži. Tento chaos bude musieť ktosi zastaviť.“

Robert Fico je brutálny, je brutálny s vypätím síl, lebo musí. NAKA okolo neho už príliš sťahuje slučku.  Zdieľať

Tak ako mnohí okolo, aj ony prišli z protestu spred parlamentu, spod sochy Dubčeka, pod ktorou pred hodinou stál Robert Fico a dav okolo neho jasal. Kde líder Smeru vyšiel na provizórne pódium a v koženej bunde sa snažil ukázať, že to stále vie.

Že má všetko to, čo Igor Matovič nemá.

Fico pre mnohých zosobňuje stabilitu, tú, po ktorej je v pandemickom zmätku zvýšený dopyt, stabilitu, o ktorej rozprával 12 rokov. O ktorej hovoril, aj keď dával na stôl milión a po jeho boku stál policajný prezident Tibor Gašpar, ten Gašpar, ktorého už odviedli do väzby a Fico má byť ďalší.

Inzercia

Fico bráni práva ľudí, vraví, že jeho vlády nikdy neurobili prešľap voči demokracii, je to schopný rétor, vždy ním bol, dav ho žerie a jasá a on si na moment pripomína stratenú slávu, na čas, keď po jeho boku ešte stála Trošková a všetko sa zdalo ďaleko.

Fico je brutálny, je brutálny s vypätím síl, lebo musí. NAKA okolo neho a jeho ľudí sťahuje už príliš úzku slučku.

„Pristalo mu to,“ hovoria spokojne dámy na Hodžovom námestí, kam sa presunuli z parlamentného kopca, odkiaľ si šéf Smeru drží od Kotlebu odstup, no pozorne sleduje, či spoločne napĺňajú rovnaký cieľ. Pád Matovičovej vlády a predčasné voľby.

To jediné, čo dnes Fica môže zachrániť.

Daj si dole rúško a oslavuj s nami

„Viete, ja som už unavená,“ vraví pani medzi stromami pri Pamätníku cintorína sovietskej armády, kde počas protestu v tichu zapaľuje sviečku. „Áno, volila som Fica,“ rozpráva a ukazuje prstom cez stromy na dav, ktorý znova buráca, že premiér má odstúpiť.

„Čudujem sa, že na to prišli až teraz, ja som to o Matovičovi tvrdila stále,“ zohne sa a obrúskom utiera zaprášený kameň padlých hrdinov. „Ale už ani toho Fica by som nevolila.“

„Ak pána Fica nie, tak pána Pellegriniho?“
„A prečo vás to zaujíma?“ dvihne pani odrazu hlavu.
„Som z médií,“ myknem plecom, „zaujíma ma to, píšem o tom.“

Pani pozrie nad seba, kde sa práve na strome akýsi náš novinársky kolega s aparátom v ruke snaží urobiť z protestu dobrý záber.

„Pôjdem,“ vyhlási pani, vezme si obrúsok do kabelky a vykročí k preplnenej ceste. „A nie,“ otočí sa náhle, kým ju pohltí neďaleký rad ultras, „Pellegriniho by som nevolila.“ Nie je v nej hnev ani frustrácia, skôr akási apatia, do ktorej sa človek uzavrie, keď už po ničom netúži.

Keď to sám sebe zakázal, aby sa opäť politicky nesklamal.

Pozeráme okolo seba, na ultras, ktorí stoja v rade vedľa seba, na rodiny s deťmi, ktoré skáču otcom po nohách, lebo sa nudia, na mladých a starých, z ktorých rúško nemá takmer nik, kryť si tvár sa tu považuje za akýsi omyl, za priznanie predklonu voči Matovičovi, za osobnú podriadenosť štátu, ktorý v ich očiach zjavne nefunguje.

Dať si dole rúško je oslava slobody a dnes je predsa ten sviatočný deň. 

A vy nemáte deti?

Dávajte si pozor, vraveli nám v redakcii, keď sme sa chystali na demonštráciu a popred nás pred Úradom vlády prechádzali kolegovia v prilbách, novinári, ktorí čakali krik a konflikt, svetlice a moment, keď sa všetko vymkne spod kontroly a scénu ovládne bujará zmes kotlebovcov a ultras.

Ale my nevidíme primárne náckov, ktorí sa po vzore svojho lídra vezú na Bromhexine a výsmechu z vedy, ktorí popierajú vírus, čo zaplavil svet a Slovensko podľa nich z nejakého dôvodu vynechal, vidíme najmä zúfalstvo ľudí, ktorí sa obliekli do teplých búnd, zhodili rúška a prišli kričať, že už nevládzu.

Kde pani pred Úradom vlády drží policajné zátarasy a trinásty raz kričí do nehybných policajných hliadok otázku, či oni nemajú deti a kedy toto všetko pominie. „Neviem, či ešte budem voliť,“ hovorí nám, keď znova lapí dych, „nevidím v tom zmysel. Nevidím.“

Ľudia okolo sú unavení, unavení z Matoviča a z pandémie, ktorá nás zasiahla, sú unavení z neslobody a zo života, ktorý nemajú pod kontrolou, ktorú dnes prevzala vláda a mení ju zo dňa na deň.

Lenže je to práve absencia zmyslu a prítomnosť apatie, ktorá sa príliš často mení na protestný hlas.

Mnohí ľudia v utorok oslavovali slobodu. Dali si dole rúška a vyšli do ulíc, aby sa nadýchli a vyvetrali. A kde sa spoločne čoskoro dozvieme, aké to všetko bude mať následky. Politické, ale najmä tie, ktoré sú v čase okolitej pandémie oveľa dôležitejšie. Ľudské.
 

Foto: Dominik Sepp

Odporúčame