Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
16. november 2020

Deň slobody

Čo sa to stalo s Novembrom. A s „koncom dejín“

Námestia chcú v Deň boja za slobodu, 17. novembra, ovládnuť kotlebovci, Fico a extrémisti. Je to ich chyba? Nie.

Čo sa to stalo s Novembrom. A s „koncom dejín“

Oni sa predsa nezmenili. Vždy boli rovnakí. A nebezpeční.

Ak sa niečo radikálne zmenilo, tak druhá strana. Demokrati. Jeden dnes varuje, že zhromažďovanie a akékoľvek protesty sú do konca roka zakázané. Druhý presadzoval zákaz vychádzania – a predávanie „priepustiek“ do práce a späť. Tretia sa chystá meniť ústavný zákon, aby sa mohol elasticky predlžovať núdzový stav a obmedzovanie práv a slobôd. Štvrtý (ten najjednoduchší) usúdil, že pri protestoch 17. novembra by mohli polícii „pomáhať“ vojaci. Armáda. 

Dôvod tejto zmeny? Strach. Strach z novej vírusovej infekcie.

Z tých, ktorí boli ešte včera strážcami demokracie a liberálneho poriadku, sa zrazu stali pandemickí jastrabi. Naliehavo vysvetľujú, že musíme časť slobody obetovať v záujme národnej bezpečnosti (verejného zdravia).

A tí, ktorí boli ešte včera nepriateľmi otvorenej spoločnosti, sa vyhlasujú za bojovníkov proti kontrole a manipulácii.

Preklopilo sa to.

Preklopilo sa to do stavu, ktorý je chorý. O tom, dúfajme, pochybuje málokto.

„The end of history?“

Asi nezaškodí, keď sa pri spomienke na 17. november vrátime k jeho rodnému listu. Do dramatických udalostí z roku 1989.

Krstným otcom „Novembra“ bol americký politológ a spisovateľ Francis Fukuyama. Aspoň v tom intelektuálnom zmysle… V lete 1989 Fukuyama napísal kultovú esej Koniec dejín?, v ktorej oslávil pád komunistického poriadku a definitívne víťazstvo liberálnej demokracie.

Možno vás prekvapuje, že to napísal v lete, niekoľko mesiacov pred pádom totality v Československu. Áno, je to tak. Svet už v lete 1989 videl to, čo väčšina z nás vtedy nevidela. Lebo žila v informačnej klietke ovládanej cenzúrou a jediným predpísaným pohľadom na svet. Keď sme v novembri a decembri povstali proti režimu, komunizmus bol už podľa Fukuyamu (a nielen podľa neho) mŕtvy.

Znižuje to hodnotu a krásu Novembra? Určite nie. Jedna vec je makropolitika. Druhá vec sú národné dejiny a osudy konkrétnych ľudí. Pri zápase za slobodu sme zaplnili námestia – odhodlaním, radosťou, pozitívnou energiou. Prestali sme sa báť. Prestali sme sa pretvarovať, prestali sme sa podriaďovať. Ukázali sme silu. Demonštrovali sme túžbu žiť ako dospelí ľudia: suverénne a slobodne.

Odvtedy vyzdvihujeme slobodu medzi najvyššie hodnoty. 17. november, Deň boja za slobodu, je štátny sviatok. A pre mnohých z nás znamená oveľa, oveľa viac.

Mimochodom, Fukuyama neoslavoval len pád komunizmu. Predpovedal koniec dejín.

Globálne víťazstvo liberálnej demokracie považoval za nástup konečnej, poslednej fázy dejín. Videl v ňom zavŕšenie historického zápasu ľudstva o spravodlivú formu vlády a spoločenského poriadku.

Slobodný svet a slobodný režim podľa Fukuyamu odráža fundamentálnu, antropologickú podstatu človeka ako slobodnej bytosti a nedá sa prekonať ani zvrátiť.

Homo sapiens a Homo deus

Predpovede o konci dejín vyzerali presvedčivo koncom 20. storočia. V analógovej dobe.

Po nej však prišla digitálna doba. A nové prognózy, ktoré vyzerajú presvedčivejšie než tie Fukuyamove.

Izraelský historik a spisovateľ Harari predpovedá, že ľudstvo smeruje k osudovej, najväčšej križovatke v dejinách: k rozdeleniu druhu Homo sapiens. A k evolúcii vylepšeného „superhuman“, ktorá už nebude biologická, ale riadená.

Začiatkom 21. storočia sa podľa Harariho skokovo posunul výskum a vývoj v oblastiach biotechnológií, genetického inžinierstva, informačných a digitálnych technológií a umelej inteligencie – až tak, že človeku sa otvárajú nové, revolučné možnosti „zdokonaľovania“. Cez modifikáciu génov, biomedicínu a prepájanie organizmov s digitálnymi technológiami bude ľudstvo schopné úspešne tlmiť nielen choroby, ale aj proces starnutia.

Časť ľudí – tá solventná – podľa Harariho vykročí na cestu vylepšovania, zdokonaľovania a zásadnej prevahy nad priemernými smrteľníkmi, ktorým sa hovorí Homo sapiens. A ktorí budú časom nerelevantní.

Harari neponúka definitívne závery, či je to zlé, alebo dobré. Tvrdí len to, že sa to stane. A prinesie to, ako to už chodí, aj pokrok, aj riziká zneužívania.

O tom druhom hovoril Harari v Davose v roku 2018. Avizoval koniec liberalizmu – nie toho politického, ale spoločenského. Liberálna éra bude podľa neho nahradená érou dát (hovoril o dataizme).

Jedným z rizík podľa neho bude „hacknutie človeka“ a následná manipulácia, respektíve digitálna diktatúra.

Digitálne technológie a platformy (Facebook, Google, Microsoft) sú už dnes tak ďaleko, že nás dokážu účinne sledovať, vidieť nám do hláv, do zvykov a do nášho správania. Prenikajú nám hlboko do súkromia, do myslenia a rozhodovania. Vedia nás kontrolovať. A vedia milióny digitálne závislých ľudí manipulovať.

Harari tvrdí, že rozhodujúce slovo – a rozhodujúcu moc – preberajú vlastníci dát.

S nástupom biotechnológií a umelej inteligencie sa moc vlastníkov dát nad masou „užívateľov“ ešte viac znásobí.

Vyzerá to tak, že koniec dejín a víťazný pochod liberálnej demokracie (slobody) sa odkladá…

Inzercia

Pandémia 2020

Pár rokov po varovaniach Harariho prišla éra pandémie. Nebudeme sa zdržiavať otázkou, čo je tento proces živelný, alebo kontrolovaný.

Zameriame sa len na to, čo sa deje.

Najzásadnejšími zmenami sú odsúvanie slobody, odovzdávanie moci autoritám a zdôrazňovanie disciplíny, zameranej na sociálny dištanc.

Pandémia priniesla množstvo obetí. Na Slovensku stovky ľudí podľahli ochoreniu (čo je normálny jav pri viacerých infekciách). Stovky tisíc ľudí prišli o prácu. Lebo sme ich bezohľadne obetovali. Sú to obete prevencie. A ešte viac ľudí prišlo o rozum a o slobodu.

Ak to zovšeobecníme, obeťami sú kultúra a umenie, šport a pohyb, cirkvi, vzdelávanie, obchod a služby, zábava, staré práva a slobody…

Pandémia tiež priniesla zopár víťazov. Hlavné prikázanie doby – sociálny dištanc – rozširuje a urýchľuje víťazstvo „dataizmu“ nad starým unaveným liberálnym poriadkom.

O režim na homeoffice sa starajú siete, digitálne platformy a operačné systémy. O štúdium a vzdelávanie našich detí sa starajú siete, digitálne platformy a operačné systémy. A starajú sa dokonca aj o veriacich, o kultúru, o obchod. Vedia nahradiť takmer všetko.

Slovom, vlastníci dát preberajú čoraz pevnejšie svet do svojich rúk.

Možno si teraz mnohí z vás povedia, že je to predsa iba dočasné, pandémia pominie, prídu vakcinačné programy (do ktorých investovali ľudia ako Bill Gates, lebo sú to filantropi).

Iste, zrejme pominie.

No možno prídu ďalšie a vážnejšie pandémie, pri ktorých obetujeme ešte viac, ako sme obetovali dnes.

A možno to bude tak, ako to bolo aj pri iných krízach, ktoré vyprevadili starý poriadok a staré hodnoty do histórie. A otvorili dvere novej ére. S novými pánmi.

No môžeme to brať aj optimisticky. Naučili sme sa obetovať Veľkú noc – a sláviť ju v online režime. Naučili sme sa obetovať Pamiatku zosnulých – a páliť virtuálne sviečky. A naučíme sa obetovať aj Deň boja za slobodu – a uctievať ho cez digitálne siete. Nie?

A keď budeme ako užívatelia dostatočne oddaní a dostatočne závislí, jedného dňa možno nebudeme schopní rozlíšiť, či je ďalšia „ničivá pandémia“ (alebo iná hrozba) reálna, alebo silne prifarbená.

A či je rozsah deformácie práv primeraný ohrozeniu, alebo výrazne prehnaný.

Informačná klietka môže mať rôzne podoby. A rôzne následky. 

Námestie

Vráťme sa však k otázke, čo sa to stalo so 17. novembrom, s Dňom boja za slobodu a demokraciu.

Vyľakal sa a zaliezol. Tak ako my. Stala sa z nebo karikatúra Novembra. S „ochrancami slobody a demokracie“, ktorých zhltol strach z pandémie. A s radikálmi, ktorí napriek zákazu vyjdú do ulíc.

Inak, presne toto je to najhoršie, čo sa dnes mohlo stať: nechať si vsugerovať, že si musíme vybrať iba z dvoch krajných možností. Buď sa bezvýhradne podriadiť pandemickému režimu. Alebo sa pridať k „fašistom“, „nacistom“, „konšpirátorom“ a iným démonom.

Kým bude stáť otázka takto, dovtedy bude víťaziť mlčanie a podvolenie. A nielen podvolenie rozumným, slušne odkomunikovaným opatreniam osvietenej vlády. Víťaziť bude podvolenie čomukoľvek.

Takto nastavená otázka nie je dilema. Nijaké buď – alebo. Je to pasca. Pasca, z ktorej by sme sa mali rýchlo vymaniť.

Námestia a protesty (aspoň symbolické) dnes predsa mali patriť tým, ktorých sa najviac týkajú: ľuďom, ktorým chaotické a nie vždy primerané zákazy vzali prácu a úspory. Rodinám, ktoré prišli o živiteľov. Obetovaným mužom a ženám, čo márne čakajú na sľúbené kompenzácie. Zástupcom podnikateľov, ekonómov, právnikov. A napokon zástupcom kultúry a intelektuálov…

Oni by dnes mali mať právo aj povinnosť slušne protestovať a pripomínať naše slobody.

A my by sme ich mohli s čistým svedomím podporovať. A pripomínať vláde, že s nami nemôže zaobchádzať svojvoľne, chaoticky, nátlakovo. Že nemôže arogantne urážať svojich kritikov. Alebo robiť z tisícov ľudí rukojemníkov urazeného premiéra, ktorý sa mstí jednému z ministrov.

Dúfajme, že sa tento chorý stav zmení a že námestia sa opäť vrátia tým, ktorým majú slúžiť – slobodným a suverénnym ľuďom.

Dobrou správou je, že odpoveď je v rukách spoločnosti. Vždy je len na nej, či vstane a určí „autoritám“ jasné hranice. Alebo ostane ticho sedieť na lôžku.

Odporúčame