Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
24. október 2015

Nechajte deti plakať

Tento článok by sa dal zhrnúť do vety: plač je zdravý, doprajme ho deťom. Aké prosté. No v praxi to nebýva také jednoduché.
Nechajte deti plakať

A tak spraviť vo vypätej chvíli to, čo je správne, sa nie vždy podarí. Plač ako terapia je totiž prudko neintuitívny. Veď koho by už srdcervúci detský nárek nevyprovokoval k okamžitej akcii s cieľom zastaviť ho?

Nerev, lebo dostaneš

Dospelí mávajú nutkavú potrebu situáciu rázne riešiť. Pokojnejšie a trpezlivejšie povahy často využijú stratégiu odpútania pozornosti. „Plačeš, že mama odišla, buchol si sa, pokazilo sa autíčko? Poď, pozri, aká hračka, stlačíš gombík a bliká to!“ Alternatívne, „poď dáme si mliečko, čokoládku, lízanku...“

Nervóznejší či vynervovanejší rodičia zase zvyknú nariadiť zákaz plaču. „Zase reveš? Okamžite prestaň. Kto to má počúvať?“ Primiešať trochu zahanbenia: „Taký veľký chlapec, a takto vystrája, nehanbíš sa?“ A dokoreniť popieraním. „Vstaň, veď to nič nie je, nič sa nestalo.“

Takéto riešenia programujú deti na systematické potláčanie ich emócií. Odporúčať ich budú len tí psychológovia, ktorí mienia z detí vyrobiť budúcich klientov svojich ambulancií.

Zahnať stres vínom

Dajme taký rukolapný príklad. Maminka je s malým Filipkom na ihrisku. Zrazu Filipka iné dieťa sotí na zem. Nič hrozné sa mu nestalo, možno to ani nebolí, ale už len ten fakt, že ho niekto fyzicky napadol, je stresujúci. Samozrejme, Filip spustí ako o dušu. Čo v tej chvíli spraví mamka? Má naporúdzi veľa spôsobov, ako riešiť synov plač – od ignorácie, ponúknutia cukríka, pustenia rozprávky na smartphone, prísľubu, že mu kúpi nové Lego až po rázne – nerev, to si chlap?

Filipka však všetky tieto stratégie naučia zásadnej lekcii. Je zlé cítiť smútok a hnev, čiže akýkoľvek náznak treba hneď potlačiť. A keď ho už náhodou cíti a nevie si pomôcť, tak v žiadnom prípade to nemá dávať najavo. „Pretože väčšina ľudí potláčala plač už od začiatku svojho života, naučili sa zadržovať svoje pocity pomocou kontrolných mechanizmov. To sú návyky, ktoré ľudia získajú, aby zabránili cíteniu emocionálnej bolesti a plaču,“ píše sa v knižke Tears and Tantrums (Slzy a záchvaty hnevu) od autorky Alethy Solter. Kontrolné mechanizmy majú podľa nej často formu závislosti. Od užívania drog, alkoholu, prejedania sa, hryzenia si nechtov až po prehnanú aktivitu a hľadanie rozptýlenia.

Asi málo dospelých na sebe samom nepozná to neodbytné nutkanie na čokoládu či vínko v stave stresu a emocionálneho vypätia. To sa v človeku môže nabrať aj vďaka tomu, že nám rodičia v prípade plaču rýchlo strčili niečo do úst. Sladkosť, malinovku, fľašu s mliekom.

Aj sebavedomie je v háji

To však, žiaľ, nie je všetko, čo Filipkovi hrozí pri odopretí poriadneho vyplakania sa. Ďalšie podprahové poučenie zo situácie je, že jeho mama nemá rada plačúceho Filipka. Inými slovami, má ho rada, len keď je veselý. Neakceptuje ho teda takého, aký je, aj so všetkými jeho emóciami a prejavmi. A to teda môže celkom slušne zatriasť Filipkovým obrazom o sebe samom.

No a bonusom navyše je fakt, že stres zo sotenia – ktorý tam, samozrejme, je, aj keď by ho akokoľvek popieral a prekrýval – tak ľahko neodíde. Niekde vo vnútri ostane a prídu ďalšie neriešené situácie, ktorými sa problém nabalí, a raz sa to niekde prevalí. Zhoršeným správaním voči rodičom, agresivitou voči iným deťom, pocikávaním sa alebo len postupným uzatváraním sa do seba a stratou sebavedomia.

Liečiť slzami

Na druhej strane, deti, ktorým nie je odopreté naplno si spracovať stres a traumatické zážitky, sa väčšinou cez ne prenesú s ľahkosťou a viac ich to už neovplyvňuje. Takéto deti podľa autorky „preukazujú zlepšené emocionálne zdravie, zdravšie vzťahy k dospelým, vyššie sebavedomie, je s nimi jednoduchšie žiť a majú lepšiu schopnosť učiť sa.“

Inzercia

Ako to teda uchopiť za správny koniec? Jednoduchá odpoveď je poskytnúť bezpečie na to, aby si malí mohli pozúriť a poplakať. Niektorí autori odporúčajú emócie pomenovať: „Si smutný, si nahnevaný, si sklamaný,“ nech sa potomok naučí rozumieť tomu, čo prežíva. A tiež, že emócia je vec, ktorá je od neho oddelená. Iní autori, napríklad Naomi Aldort, zase radia, že s emotívnymi rečami to preháňať netreba, lebo dieťa môže rodičovská reakcia ešte viac vystrašiť. Že stačí sucho pomenovať fakty. „Zlomil sa ti keksík.“ „Buchol si si kolienko.“ „Nechceš ísť ešte domov z ihriska.“ A často len uznaním pohľadu dieťaťa a validovaním jeho pocitov sa vec vyrieši a dieťa sa stane kooperatívnejším.

Odborníci na výchovu sa však zhodnú na jednom. S rečami či bez rečí, s dotykmi či bez nich, dôležitá je aktívna a láskyplná pozornosť rodiča.

Fenomén zlomeného keksíka

Deti plačú pre úplné nezmysly. Vtipný zoznam dôvodov je napríklad na tejto stránke. Plač preto, lebo keksík sa zlomil, je z pohľadu dospelého smiešny. Z pohľadu dieťaťa to však môže byť len spúšťač. Niekto mu v škôlke robil zle, párty bola príliš hlučná, mama na neho nemala celý deň čas, sestra mu vkuse berie hračky. A potom sa zlomí ten hlúpy keksík a všetok nahromadený stres sa začne vyplavovať krokodílími slzami. Hádam už na tomto mieste textu netreba zdôrazňovať, že bežať po nové balenie keksíkov nie je úplne najlepší nápad. Lepšie je uvedomiť si, čo sa v skutočnosti deje a že o keksík nejde. Keď synak prežíva psychicky komplikovaný stav v bizarnej situácii, ktorú za normálnych okolností zvykne v pohode prežiť, môže byť za tým hora nespracovaného stresu.

Psychologička Laura Markham radí fenomén zlomeného keksíka využiť na takzvaný „scheduled meltdown“, čiže naplánovaný záchvat. Pretože na poctivý záchvat hnevu nie je vždy príhodný čas a priestor práve vtedy, keď to na dieťa príde. Napríklad pri nákupe v supermarkete či pri večeri v nóbl reštaurácii. Alebo keď rodičia meškajú na ranný míting do práce.

„Keď je dieťa rozbité, agresívne alebo, jednoducho, vyzerá nešťastne, namiesto hlbokého povzdychu a dúfania, že ho to prejde, rozmýšľajte o týchto varovných signáloch ako o červenej kontrolke.“ Vtedy je čas na nejaký dobrý preventívny záchvatík. Ako ho vyvolať? Treba mu naložiť poslednú slamku v podobe pevne, ale empaticky stanovenej hranice. „Miláčik, strašne kričíš, môžeš mi povedať, čo potrebuješ, tichším hlasom?“ Keď má miláčik nazbierané, tak sa okamžite začne hnevať. Pri dostatočne súcitnej pozornosti záchvat zúrivosti zvykne prejsť do plaču. A to je to, čo chceme. Nech sa to všetko odbúra a vyplaví a pri nákupe je už pokoj.

Pri záchvate zúrivosti je, samozrejme, rozumné zabrániť dieťaťu, aby svoj hnev ventilovalo neprimeranými prostriedkami – bitím, hryzením či rozbíjaním vecí. A myslieť na to, že hnev ako taký je len emócia. Keď prejde, dieťa bude ako vymenené.

Dva disclaimary

Rozumie sa samo sebou, že ventilovať stres plačom neznamená rezignovať na odstránenie očividnej príčiny. Keď je bábo hladné, tak zbytočne ho budeme s pokojom držať v náručí, nech si poplače. Podobne to platí pri väčších deťoch a chronickejších príčinách. Lepšie je zabezpečiť, aby brat nebil mladšieho súrodenca, ako denne nechať mladšieho kvôli bitke plakať.

Druhá poznámka. Liečebný účinok sĺz v prípade hlbších tráum nie je taký priamočiary. Princíp, samozrejme, funguje aj pri traume, ale desaťminútový plač nevyrieši všetky bolesti sveta. Našťastie však mnoho bežných trápení áno.

Foto - Flickr.com

Odporúčame

Pôrod ako náboženstvo (názor)

Pôrod ako náboženstvo (názor)

Mamičkovské časopisy, ale už aj mienkotvorné periodiká otvárajú vo veľkom tému slovenského pôrodníctva. Časopis .týždeň nedávno zverejnil sériu článkov o pôrodoch, z ktorých mohla dostať nejedna budúca mamička ak nie depresiu, tak prinajmenšom bojovú náladu proti celému „cechu“ gynekológov. ...