Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
13. november 2020

Pohľad zvonka

Ale no tak…

Na margo jedného listu od čitateľa.

Ale no tak…

Milan Hodža. Foto: Wikimedia.org

 

Dostal som od čitateľa roztomilý email; bola by škoda sa s vami o jeho obsah nepodeliť:

„Váš článok ‚Mali sme rozbiť monarchiu?‘… ma šokoval. Až do tej miery, že som začal gúgliť, kto je to ten Roman Joch. Výsledok ma šokoval ešte viac. Čakal som trtka májového a dozvedel som sa, že ste riaditeľom výskumnej inštitúcie MPSVR SR.

Riaditeľ výskumnej organizácie platenej zo štátneho rozpočtu SR a verejne spochybňuje základné piliere, na ktorých naša republika vznikla a stojí...

Len vďaka TGM a jeho skupine, ku ktorej sa pridal aj Štefánik, vzniklo 28. 10. 1918 Československo, ale aj Slovensko… Porovnávať prácu a politickú činnosť vedcov a politikov Masaryka a Štefánika s habsburskými figúrkami Karolom a Zitou je niečo vhodné len pre bulvár...

Vedenie MPSVR žiadam, aby si ujasnilo, či človek s takýmito názormi môže byť riaditeľ výskumného inštitútu.“

Je mi ľúto, že čitateľ utrpel takúto psychickú ujmu a dúfam, že to na ňom nezanechá trvalé následky. Neuvedomuje si, že uvažovať o štátoprávnom postavení vlastnej krajiny je úplne legitímne. Pre Slovensko nebol historicky predurčený len jeden správny štátoprávny osud. Tých možností bolo a je niekoľko.

Uvažovať o štátoprávnom postavení vlastnej krajiny je úplne legitímne. Zdieľať

Jednou je samostatná Slovenská republika. Druhou česko-slovenská federácia. Treťou poľsko-česko-slovenská konfederácia (možnosť zvažovaná v roku 1942 a krátko aj v roku 1990). Štvrtou je pretvorenie súčasnej Európskej únie na Spojené štáty európske, v ktorých by Slovensko malo podobné postavenie ako Severná Dakota v USA. Alebo Sasko v Spolkovej republike Nemecko. Alebo kanton Appenzell vo Švajčiarsku.

A piatou – každá z tých piatich má svoje za a proti, výhody a nevýhody – boli Spojené štáty Veľkého Rakúska, ktoré navrhol etnický Rumun zo Sedmohradska (a rakúsko-uhorský politik) Aurel Popovici; bol to plán, ktorý chcel po nástupe na trón presadiť František Ferdinand d‘Este a ktorý mu veľmi odporúčal aj jeden jeho poradca, slovenský politik, v tom čase poslanec Uhorského snemu, neskôr československý minister postupne poľnohospodárstva, školstva a zahraničných vecí, nakoniec aj predseda československej vlády. Ten politik a predvojnový (pred vojnou Prvou) poradca následníka trónu, stúpenec pretvorenia habsburskej monarchie na spolok pätnástich štátov, sa volal Milan Hodža.

Ten za Druhej vojny ako odporca Edvarda Beneša a jeho pro-sovietskej orientácie žil v exile v USA, kde aj v roku 1944 zomrel, ale ešte predtým sa v knihe „Federácia v Strednej Európe“ z roku 1942 vrátil ku svojej vízii spred Prvej vojny, podľa ktorej optimálnym riešením geopolitického priestoru medzi Nemeckom a Ruskom (Sovietskym zväzom) po vojne Druhej bude stredoeurópska demokratická (kon)federácia orientovaná na USA. To sa aj stalo, ale až po roku 1989. Žiadna formálna konfederácia neexistuje, sme však členmi EÚ a Vyšehradská štvorka spolupracuje nadpriemerne a úspešne. To je to, čo som sa snažil vo svojom článku naznačiť: že prirodzenými spojencami nie sú len Česko a Slovensko, ale aj Poľsko, Česko, Slovensko a Maďarsko.

Inzercia

František Ferdinand d‘Este bol osobne nepríjemný človek. Neznášal Nemcov, rakúskych nemeckých nacionalistov, ktorí chceli Rakúsko pripojiť k Nemecku, Maďarov, Čechov, Slovanov, Židov.

Neznášal všetkých a vo svojej nenávisti medzi nimi vôbec nediskriminoval. Nediskriminoval nikoho, nenávidel každého rovným dielom. Neznášal všetkých rovnako. Z hľadiska dnešnej progresívnej antidiskriminačnej mánie to bol ideálny človek. Nech už mal hriechy akékoľvek, hriech diskriminácie medzi ne nepatril. Ale uvedomil si, že bol len jeden scenár, ako habsburskú monarchiu zachrániť: premeniť ju na federáciu, spolok štátov na etnickom základe, z ktorých žiadny by sám nebol životaschopný, potreboval by ostatné v spoločnom súštátí, pod vládou habsburskej dynastie. Chytré.

Môžete sa na plán Spojených štátov Veľkého Rakúska pozrieť, je aj na slovenskej wikipédii. To by však znamenalo rozbitie Uhorského (ale aj Českého) kráľovstva a vymanenie nemaďarských národov Uhorska (Chorvátov, Rumunov, Slovákov atď.) spod maďarskej nadvlády. Preto smrť Františka Ferdinanda privítali v Budapešti, Berlíne, Belehrade, Sankt-Peterburgu a v Paríži (čiastočne aj vo Viedni). Tam všade sa na vojnu tešili. Naopak, netešili sa na ňu vo Vatikáne a v Londýne (keď však Nemecko napadlo neutrálne Belgicko a priblížilo sa nebezpečne blízko ku kanálu La Manche, Británia nemala inú možnosť, než do vojny proti Nemecku vstúpiť).

Ja som explicitne uviedol, že Masaryk a Štefánik boli veľkí ľudia. Nevedeli však to, čo teraz vieme my. A to, čo si v roku 1942 uvedomil aj Milan Hodža – mal šťastie, žil dlhšie ako oni. A videl, ako ich dielo skončilo v troskách.

Dojímavý je záver emailu môjho čitateľa. Taká dojemná starosť o to, či človek s určitým názorom na udalosti pred 102 rokmi môže byť riaditeľom vládneho výskumného inštitútu… A ako ďaleko pôjdeme do minulosti? Bude tým testom „správny“ názor na Jánošíka v roku 1713? (Ehm, bol to...) Na výsledok bitky pri Rozhanovciach v roku 1312? Na Matúša Čáka Trenčianského samotného? (Ak sa pýtate mňa, bol to rozbíjač a rebel; kráľ Karol Róbert z Anjou bol v práve.)

Smie Francúz, ktorý má kritický názor na Veľkú francúzsku revolúciu, byť vo verejnej službe Francúzskej republiky? Smie Brit, ktorý obdivuje Cromwella za to, že nechal kráľovi Karolovi Stuartovi useknúť hlavu, pracovať vo verejnej službe Spojeného kráľovstva? Smie Američan, ktorý si myslí, že prezident Wilson (Clinton, Bush, Obama, Trump...) bol idiot, pôsobiť vo verejnej službe USA?

Neviem, ako môj čitateľ, ale ja považujem roky 1939 – 89 za tragédiu a katastrofu pre strednú Európu. A zlé je, že niektorých ľudí tie roky poznamenali natoľko, že úplne stratili zmysel pre slobodu názorov a slobodnú diskusiu. Napr. v otázke toho, ktorá bola tá správna strana v bitke pri Rozhanovciach... Alebo čo bolo či nebolo rozumné pred 102 rokmi…

A čo napíšem nabudúce, aby som svojho čitateľa „potešil“? Žeby niečo o tom, čo si myslím o Ľudovítovi Štúrovi? Hmm…

 

Odporúčame