Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
11. november 2020

Uhorská šľachta

Poznala domáce vzdelávanie, manažovanie domácnosti aj epidémie

Čím by nás životný štýl aristokracie mohol inšpirovať v dnešných časoch pandémie?

Poznala domáce vzdelávanie, manažovanie domácnosti aj epidémie

Portrét palatína Mikuláša Esterházyho (1583 – 1645) a jeho druhej manželky Krisztiny Nyáryovej (1604 – 1641).

Kto z nás sa v posledných mesiacoch a týždňoch nepristihol pri tom, ako bezcieľne scrolluje obrazovku svojho mobilu a zabíja čas na sociálnych sieťach? Práca na homeoffice spojená s obmedzenými možnosťami vychádzať nás dostala do novej situácie. Zvládnuť pracovné povinnosti, dozerať na vzdelávanie detí a vyplniť zmysluplne voľný čas môže mnohým pripadať ako nadľudská úloha.

Po radu, ako na to, si môžeme zájsť do minulosti. Príslušníci šľachty žijúcej na našom území síce žili kratšie, ale vedeli využiť čas omnoho efektívnejšie. Ovládanie cudzích jazykov, študijné cesty do zahraničia, zberateľská činnosť, záujem o umenie a kultúru, duchovný život, prehľad v politickej situácii či bohatá korešpondencia sú len niekoľkými aspektmi ich života, ktorými by sme sa mohli aj dnes inšpirovať.

Diana Duchoňová z Historického ústavu SAV sa vo svojej práci zaoberá dejinami šľachtických rodov žijúcich na našom území. Obzvlášť ju zaujíma ich každodenný život a bežná rutina. Spoločne sme sa teda pozreli na to, čím by nám príslušníci starobylej aristokracie mohli byť vzorom. 

Dedičstvo minulosti

Na začiatok sa treba pristaviť pri niektorých predsudkoch, s ktorými dodnes k šľachte pristupujeme. „Verejnosti sa často prezentoval obraz zdegenerovaného šľachtica, ktorý týral poddaných, prehýril svoj majetok a navyše bol aj predstaviteľom neobľúbenej maďarskej vládnucej triedy,“ hovorí Diana Duchoňová. Tento tradičný negatívny obraz sa podľa jej slov v mnohých zakonzervoval.

Stalo sa tak aj napriek tomu, že sa na každom kroku stretávame s nesmiernym kultúrnym odkazom aristokracie. Obdivujeme jej zámky, hrady či kaštiele. Navštevujeme chrámy, ktoré pomáhala budovať, a využívame školy či špitály pre chorých a chudobných, ktoré pomáhala zriaďovať. „Vďaka kultúrnemu mecenátu sme boli takmer vždy okamžite súčasťou najdôležitejších európskych kultúrnych vplyvov – či už renesancie, baroka, alebo klasicizmu,“ vysvetľuje prínos šľachty pre naše dejiny Diana Duchoňová.

V spoločnosti sa zakonzervoval tradičný negatívny obraz šľachtica. Zdieľať

V tomto kontexte spomína aj na to, ako sa ešte nedávno stretla s výčitkou, prečo skúma rakúsku šľachtu a nevenuje sa skôr slovenským dejinám. „Dotyčná osoba mala na mysli Esterházyovcov, pričom ide o rod, ktorý pochádza z Galanty,“ dodáva. Slováci majú často problém s prijatím šľachtických rodov za svoje. „Šľachta bola z ich pohľadu buď maďarská, alebo rakúska. Termín uhorská šľachta niektorí neakceptovali alebo mu nerozumeli. Stále si akoby nevieme zvyknúť na skutočnosť, že sme prežili veľkú časť svojich dejín v Uhorsku,“ konštatuje.

Výchova a vzdelávanie

Život našich detí sa odohráva najmä v priestoroch školy, kde trávia aj niekoľko hodín denne. Súčasná situácia presunula vzdelávanie v online podobe späť domov. Domáce prostredie so všetkým jeho komfortom a rozptýleniami je pre rodičov často skúškou trpezlivosti a schopnosti motivovať a udržať svoje deti pozorné pri vyučovaní.

Diana Duchoňová opisuje, že život mladého aristokrata bol ešte tvrdší. „Čas mal presne nalinkovaný a držal sa prísneho denného harmonogramu určeného rodičmi.“ Ráno sa vstávalo o šiestej hodine, prípadne skôr. Prvou povinnosťou dňa bola modlitba. Najprv v súkromí a neskôr na svätej omši, kde sa stretával so zvyškom rodiny. Následne mu otec stanovil štúdium či literatúru na čítanie. Prvým jedlom dňa bol až obed, po ktorom sa pokračovalo v štúdiu. Podobná disciplína nevládla len v učení.

„Presne vymedzený bol aj voľný čas a na zábavu boli vyhradené len tri či štyri hodiny,“ hovorí Diana Duchoňová. Voľný čas bol vyplnený konverzáciou, návštevami spojenými s rozvíjaním kontaktov, čítaním príbehov či písaním slohových cvičení. Tieto aktivity vyvažovali niekoľkokrát do týždňa jazdou na koni či poľovačkami. „Pre menšie deti sa kupovali na zábavu rôzne zvieratká ako kanáriky, sláviky, morské prasiatka, holúbätká, veveričky. Voľný čas trávili aj loptovými hrami alebo ich zabávali kaukliari,“ dopĺňa zoznam aktivít historička.

Medzi aristokratmi taktiež neexistovala jednoznačná zhoda v otázke výchovy a vzdelávania. Zdieľať

Medzi aristokratmi, podobne ako dnes, neexistovala jednoznačná zhoda v otázke výchovy a vzdelávania. „Našli sa aj takí, ktorí považovali odborné vzdelanie detí za zbytočné, lebo veda vraj neprospieva krajine. Za všeobecne prospešné sa považovalo ovládanie latinčiny a iných jazykov, najmä nemeckého, kvôli komunikácii s cisárskym dvorom či vojenskými veliteľmi. V 18. storočí sa pod vplyvom francúzskeho prostredia rozšírila francúzština, ktorá sa používala aj v dennom písomnom styku. Od detí sa očakávalo, aby boli pobožné, dobrých mravov, vzdelané a obetavé pre vlasť,“ rozvíja historička koncept ideálneho vzdelania mladého šľachtica.

Výučba detí sa začínala vo veku sedem až desať rokov a prebiehala doma alebo v škole. Do domácnosti boli prijatí pedagóg a vychovávateľ. Staršie deti odchádzali na stredné a vysoké školy nielen v Uhorsku, ale aj do zahraničia. Cieľom týchto gavalierskych ciest bolo spoznávanie iných krajín, získanie skúseností, osvojenie si cudzích jazykov či nadviazanie kontaktov s inými šľachticmi. „Tieto znalosti mohli následne zužitkovať nielen pri svojej politickej dráhe, ale aj pri zveľaďovaní svojich sídiel. Mnohé z nich, ktoré sú dodnes predmetom nášho obdivu, vznikli na základe pozvania umelcov a remeselníkov zo zahraničia,“ hovorí Duchoňová.

Samotné vzdelanie a získanie akademického titulu však nebolo ich jediným cieľom. Dôležité bolo, aby si mladíci zároveň osvojili pravidlá dvorskej etikety, konverzácie a správania primeraného ich spoločenskému postaveniu. „V ranom novoveku bol mužským ideálom na jednej strane vojak, vlastenec či veliteľ bojujúci proti nepriateľovi, ale tiež vzdelaný a rozhľadený muž, cnostný, pracovitý a zbožný,“ dokresľuje obraz dobového ideálu historička. 

Manažovanie veľkej rodiny

V súčasnej situácii pociťujú problémy spojené s chodom domácnosti najmä ženy. Na ich pleciach zväčša spočíva starostlivosť o deti, ich vzdelávanie a bežné domáce práce. Nezriedka sa okrem toho venujú aj vlastnému zamestnaniu.

Život v šľachtickej rezidencii plynul v rytme bežných hospodárskych záležitostí, prijímania hostí, organizovania osláv, pobožnosťami, sviatkami či rodinnými slávnosťami. „Aristokrat musel byť dobrým hostiteľom, ale aj dobrým manažérom. Manažoval nielen hospodárske práce na svojich často vzdialených panstvách, ale aj život svojej rodiny, hlavne detí, rôznymi inštrukciami či napomínaniami,“ hovorí Duchoňová.

Prípady, keď sa dohodnuté manželstvo postupne stalo šťastným a ideálnym, boli zriedkavé. Zdieľať

Manželstvo bolo obvykle výsledkom ekonomického riešenia alebo politického spojenectva medzi dvoma rodinami. „Bolo fyzickým spojením dvoch ľudí, kde sa predpokladalo, že citové väzby sa skôr či neskôr vyvinú. Prípady, keď sa manželstvo postupne stalo šťastným a ideálnym, boli zriedkavé. Manželia rokmi dospeli skôr do akejsi harmónie, keď si pod vplyvom okolností na seba zvykli a našli určitý spoločný cit,“ opisuje rodinný život v tých dobách Diana Duchoňová.

Žena aristokratka mala v prvom rade povinnosť priviesť na svet potomka. Rodila prakticky až dovtedy, kým nedosiahla svoje fyziologické limity. Často však bol sled po sebe idúcich pôrodov ukončený jej predčasným úmrtím. Vysoký počet detí bol v časoch veľkej detskej úmrtnosti poistkou toho, že sa aspoň niektoré z nich dožijú dospelosti. Kým muž aristokrat často bojoval vo vojnách a bitkách, tak „bojiskom“ šľachtičnej bol najčastejšie pôrod, ktorý jej mohol privodiť zdravotné komplikácie či smrť.

Inzercia

Je však potrebné dodať, že život mnohých aristokratických žien sa netočil len okolo materstva. Odvíjal sa aj od povinností, funkcií a postavenia ich manželov. Vyžadovala sa od nich schopnosť prispôsobiť sa meniacim skutočnostiam, zvládnuť požadované spoločenské konvencie a dôstojne reprezentovať manžela a rod vo verejnom i spoločenskom živote. „V tomto prípade platila zásada, že vzdelaná žena poznajúca písmo bola okrasou a pýchou svojho manžela,“ vysvetľuje Diana Duchoňová.  

Pisateľská gramotnosť, čoraz bežnejšia aj v ženskom prostredí, umožňovala vzájomnú korešpondenciu manželov intímnejšieho charakteru. Muž mohol žene adresovať presnejšie inštrukcie a tak sa nemohlo stať, že ich panskí úradníci pred ňou zatajili. Vzájomná koordinácia a spolupráca na správe domácnosti teda bola bežnou súčasťou aj ich života.

Voľný čas a verejné pôsobenie

Tento prísny a nalinajkovaný životný štýl plný povinností dokázali príslušníci uhorskej šľachty vyvážiť rôznymi zábavami. „Pokoj a relax nachádzali pri čítaní literatúry, a preto si budovali hodnotné knižnice. Venovali sa aj písaniu poézie alebo ručným prácam. Častou bola aj záľuba v tanci. Na tento účel mali na dvoroch aj dvorskú kapelu, ktorá im hrala pri konzumácii jedla a následnej zábave.

„Niektorí šľachtici dokonca na hudobných nástrojoch sami hrali a vzdialené im neboli ani divadelné predstavenia, ktoré inscenovali hlavne na školách.“ Okrem záľuby v umení a kultúre patrili medzi ich obľúbené aktivity aj celkom prozaické činnosti ako práce v záhrade, starostlivosť o ovocné stromy, kvety či o domácich miláčikov.

Čo sa týka informácií o verejnom dianí a politike, dnes nám stačí niekoľko klikov, aby sme boli v obraze. Nevyžaduje sa pritom, aby bol človek politicky činným, aby sa mohol vyjadrovať k veciam verejným.

Aristokrat musel byť okrem manažéra vlastnej domácnosti a správcu hospodárskych záležitostí aj zdatným politikom. Zdieľať

Aristokrat však musel byť okrem manažéra vlastnej domácnosti a správcu hospodárskych záležitostí aj zdatným politikom. „Jeho politický život bol vyplnený cestovaním, pobytom vo vojenských táboroch, prípadne priamou účasťou na bojisku. Všedné dni boli prerušované zasadnutím krajinských snemov, stoličných kongregácií či súdnych inštitúcií,“ objasňuje Diana Duchoňová.

Novoveký magnát musel chtiac-nechtiac kvôli svojmu postaveniu tráviť množstvo času v konskom sedle na únavných cestách medzi svojimi majetkami, ale aj krajinskými centrami, akými boli Viedeň a Bratislava. Na jeho pleciach boli mnohé úradné záležitosti a ťarcha sudcovskej povinnosti. Na viedenskom dvore napríklad vytváral spojenectvá, ktoré si potom poisťoval sobášnou politikou.

Boj s chorobami

Po radu, ako sa čo najlepšie vyrovnať so zúriacou pandémiou, nemusíme chodiť ďaleko. Generácie pred nami mali podobnú skúsenosť. V ich prípade išlo najmä o morové epidémie, ktoré pustošili mnohé mestá, obce a prinášali veľké obete na životoch.

„Bohatšie obyvateľstvo či aristokrati mali možnosť utiecť a prežiť nákazu v ústraní. Vidiek bol vhodným miestom na prečkanie epidémie, pokiaľ sa obce nenachádzali v blízkosti rušných ciest,“ opisuje Diana Duchoňová. Pre chudobných bol dosah epidémie výraznejší. Bolo to aj tým, že často trpeli podvýživou a nemali zásoby potravín na horšie dni.

Bohatšie obyvateľstvo malo možnosť utiecť a prežiť nákazu v ústraní na vidieku. Zdieľať

„Vďaka korešpondencii zvykli byť aristokrati dobre informovaní o územiach, kde zúril mor, a tak sa im prirodzene vyhýbali. Ak sa nákaza objavila v blízkosti ich rezidencií, rodina sa presunula na iný, bezpečnejší hrad. Ak na to nebol čas, snažili sa aspoň izolovať od okolitého sveta,“ opisuje ich boj s epidémiou historička. Dá sa teda povedať, že útek z mesta na vidiek, rovnako ako sociálnu izoláciu a lockdown poznali aj naši predkovia. 

Čo sa týka liekov a receptov pre udržanie zdravia, ako prevencia sa odporúčalo jesť chlieb s cesnakom. Konzumovať sa mal vo väčšej miere aj ocot, ktorým sa umývala aj tvár kvôli dezinfekcii. Vo vyšších kruhoch sa taktiež pilo kvalitné víno, ktoré malo nielen zdravotné benefity, ale zároveň dokázalo udržať spoločnosť v dobrej nálade.

Ak by si niekto myslel, že aristokrati sa v ťažkých časoch starali len o seba, mýlil by sa. „Angažovanie sa v charite patrilo k reprezentácii, ale aj k prejavu dobovej zbožnosti,“ vysvetľuje Diana Duchoňová. Príslušníci vyšších vrstiev investovali do výstavby špitálov a chudobincov. V čase dôležitých životných okamihov, akými bolo napríklad narodenie potomka, sobáš či pohreb, zvykli rozdávať almužny žobrákom.

„Podporovali aj cirkevné inštitúcie, ktoré sa starali o chudobných a chorých. Aristokratky si zvykli zobrať na svoj dvor na výchovu niekoľko sirôt nielen zo šľachtického, ale aj mestského prostredia,“ hovorí Duchoňová. Solidarita im teda nebola cudzia. Podobný príklad môžeme vidieť aj dnes, keď ľudia, ktorí výpadok príjmu v súvislosti s pandémiou až tak nepocítili, podporujú svoje obľúbené podniky, reštaurácie či lokálnych výrobcov, aby ich tak zachránili pred prípadným krachom.

Tento rok bol pre každého z nás výzvou a príležitosťou vystúpiť zo zabehnutých koľají a pozrieť sa s odstupom na spôsob, akým trávime svoje dni. Ako dnes rozvíjame vlastný potenciál a čas, ktorý máme?

Práve v hľadaní odpovedí na tieto otázky nás môžu inšpirovať príslušníci šľachty. Či už sa rozhodneme naučiť sa nový cudzí jazyk, podporiť umenie a kultúru, dokúpiť si do knižnice niekoľko nových titulov, dať do poriadku domáce účtovníctvo, prispieť na charitu, či len založiť za domom záhradu s ružami, určite z toho budeme mať väčšiu radosť a osoh ako z trávenia času za obrazovkami svojich mobilov a počítačov.

Odporúčame