100 dní v Postoji

100 dní v Postoji

Pred pár dňami uplynulo sto dní, čo pracujem v Postoji. Tak som si povedal, je čas zhrnúť, čo som sa za ten čas naučil.

Začal by som s niečím vážnejším, ale kolega Múčka mi spoza chrbta pripomína, aby som nezabudol, ako sme sa stali informačne gramotní, keď sme prešli z printového do internetového média. Teda, niektorí z nás. Neviem síce, či by taká gramotnosť stačila na maturitu na slabšom gymnáziu, ale pokrok sa odohral, priznávam.

Som na facebooku, viem orezať fotografiu či zmeniť jej rozlíšenie a celkom sebaisto sa pohybovať po chodbách systému našej webstránky. Keď sa tam dnes prihlásim, cítim sa ako malý Däniken. Objavil som číslo 3,14 a nebojím sa ho využiť. A učím sa aj pokore: kolega Majchrák, ktorého prítomnosť som dlho vnímal ako istotu, že sa na mňa nebudú mladší a skúsenejší (internet obracia veci naruby) pozerať príliš zvrchu, inými slovami, že jeho otázky budú podobné tým mojim, je už ďaleko predo mnou.

Prevedené do internetovej slovenčiny: Jožo nielenže používa anglicizmy („Všimol si si traffic na stránke?“), ale samostatne sa pohybuje aj po zákutiach Google Analytics. (Ak neviete, čo to je, netrápte sa a sebavedomo sa usmejte. Tí, čo to poznajú, to považujú za niečo také samozrejmé, že im ani nenapadne, že existujú ľudia ako ja.)

Ale ako vravím, dejú sa aj vážnejšie veci. Aspoň pre mňa.

Ako pochváliť biskupa? Hmm... ťažko, preťažko

Napríklad taký BKC alebo barometer kresťanskej citlivosti. Neľakajte sa, je to normálna vec: kresťania, rovnako ako všetci na svete, nemajú radi, keď ich niekto nemá rád a ubližuje im. A keď to niekto podporuje a citlivosť voči nim hrubne, tak sú opatrní ešte viac. Príklad: profesor Ján Duda nedávno v rozhovore pre Postoj povedal, že kňazi by mali pracovať aspoň osem hodín denne. Poviete si, no a? V texte dotyčný kňaz vysvetlil, že mnohí kňazi pracujú omnoho viac, nuž ale, existujú aj iné prípady – a tam je jeho kritika namierená. Reakcie sú napospol dobré, čítanosť solídna, ale kde-tu sa objaví aj pochybnosť, ľudia s dobrými úmyslami vám položia otázku: Čomu taký prístup pomôže?

Ešte väčšou lekciou bol pre mňa text, ktorý som napísal ako poklonu odchádzajúcemu biskupovi Andrejovi Imrichovi Zdieľať

Nuž problému, chcete v chvate odpovedať, ale vtom sa zastavíte, napočítate do troch a uprednostníte didaktickejší prístup: každá inštitúcia je predsa stratená nie vtedy, keď sa v nej objavia problémy, ale vtedy, keď v nej nie sú ľudia, ktorí tie problémy nedokážu alebo nechcú riešiť. A to je, chvalabohu, aj prípad slovenského katolicizmu a nášho kresťanstva vôbec.

Ešte väčšou lekciou bol pre mňa text, ktorý som napísal ako poklonu odchádzajúcemu biskupovi Andrejovi Imrichovi a problému, ktorý jeho žiadosť o odchod otvoril. Samozrejme, že ma reakcia môjho obľúbeného biskupa prekvapila, aj keď som niektorým jeho motívom rozumel. Lenže to je práve ono, rozpor, ktorý v istom zmysle slova žiadnym rozporom nie je. Ako niečo také vysvetlíte dnešnému svetu? Ako je možné, že pravdu mal biskup aj ja? Zapeklitá vec, ale ukazuje sa, že nikto dodnes nič lepšie ako Occamovu britvu nevymyslel.

Aký je rozdiel medzi čitateľom Nového Času a Postoja

A tu sa konečne dostávam k našim čitateľom. Číta nás 200-tisíc ľudí mesačne, a to je už trochu záväzok. Najmä, ak náboženstvo prechádza v Európe búrlivými zmenami, viera sa úplne nevytráca, ale s nábožnosťou je to podstatne horšie – a naši čitatelia nečakajú od nás žiadne hry.

Moja skúsenosť za tých sto dní v Postoji je, že kresťanov zaujímajú problémy v cirkvi podstatne viac ako zvyšok populácie. Oproti čitateľom Nového Času je tu jeden podstatný rozdiel: našich čitateľov nevzrušuje nadpis a posmech, ale problém, a ak sa dá, aj nejaké jeho riešenie. A je úplne jedno, či ide o Ružomberok, Spiš alebo Bratislavu. Čitateľov bulváru problémy medzi kňazmi a biskupmi tešia, našim čitateľom skôr prekážajú, ale niečo im prekáža viac: ak sa problémy neriešia. Alebo sa vytvára pocit, že to problémy nie sú.

Pozrite sa, ako žijeme mesiac po spustení stránky. Zdieľať

Mnohí naši čitatelia chcú proste viac: od politikov, ktorých volia, aj kňazov, ktorých chodia do kostolov počúvať. Ak nekričí z tejto vety jasný pozitívny náboj, je to len chyba zle použitých slov: títo ľudia chcú voliť a chcú počúvať o morálke, ale chcú, aby to celé pôsobilo živo a presvedčivo.

Písať v dnešnom svete o náboženstve viac, než je zvykom, je tak trochu experiment. Ale funguje to. Naši čitatelia majú dilemu medzi Figeľom, Procházkom a Lipšicom, a tá bude do marca gradovať, ale nemajú dilemu, či chcú mať kresťanov v politike. Nie kvôli tomu, že myslia kmeňovo, ale preto že myslia politicky. Nemajú dilemu, prečo si majú ctiť Vianoce či Pannu Máriu, ale chcú vedieť, ako sviatky vznikli a čo znamená, že Mária nezomrela. Ak to na niekoho pôsobí bizarne, nech si uvedomí, že denníky zverejňujú horoskopy.

Záväzok

Asi najviac ma za tých uplynulých sto dní prekvapilo, aké dostávame reakcie. Ak si niekto myslí, že nás platia biskupi, mal by vidieť, aké listy som od nich v posledných dňoch dostal. Ale píšu a esemeskujú aj politici, vládni aj opoziční. Čítajú nás ľudia okolo premiéra aj prezidenta, hipsteri aj ľudia zo štátnej správy. Niektorí z nich tvrdia, že mainstream ich už nedokáže zaujať, uvidíme, ako dlho to dokážeme my.

Kedysi, keď som robil pre jedného politika, miloval som jednu vec. Doslova. Na stretnutia s ním chodili rozumní a zaujímaví ľudia. Človeka to nabíjalo energiou a najlepšie bolo vidieť, ako sa medzi týmito ľuďmi a ich politikom vždy nanovo obnovoval záväzok, že ich má zastupovať a brániť ich záujmy. Pravda, znamenalo to vždy viac povinností. Dnes niečo podobné cítim opäť, tu v Postoji. Toľko odoziev a reakcií na články som nikdy predtým nemal, ale ide aj o ich tón: ľudia chcú diskutovať, nestoja stranou, chcú sa zapájať, chcú byť pri tom. Rovnocenne.

Poviem vám, je to radosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo