Preferencie Smeru stúpajú, téma utečencov vám veľmi pomáha. Pre váš postoj k utečeneckej kríze však došlo k ochladeniu vzťahov s Nemeckom ako naším kľúčovým partnerom. Stálo to za to?

Otázku formulujete tak, akoby utečeneckú krízu vymyslel Smer a zariadil, aby sa stala súčasťou predvolebnej kampane.

Nie, hovoríme o vyhrotenom spôsobe, akým ste sa tejto témy chopili.

Jasný postoj ku kvótam zaujala vláda a premiér Fico už na začiatku leta, keď sa objavili prvé informácie, že Brusel príde s návrhom kvót. Bolo to teda v čase, keď utečenci ešte neboli silnou spoločenskou témou, takže nešlo o žiaden plánovaný volebný kalkul.

Ale je pravda, že niekedy sa stane, že niektoré udalosti získajú v očiach ľudí takú váhu, že podľa nich posudzujú aj svoj vzťah k jednotlivým politickým stranám. Je možné, že dnes je téma utečencov pre ľudí dôležitejšia ako iné témy, s ktorými ich politické strany oslovujú. Náš postoj však bol konzistentný.

Tiež si nemyslím, že Slovensko si svojím postojom nejako fatálne poškodilo vzťahy v EÚ. Ak by to tak bolo, tak by som musel začať pochybovať o EÚ ako takej. Musíme mať právo hájiť svoje názory, aj keď nekonvenujú názorom veľkých štátov.

To je v poriadku. Ani my si nemyslíme ako Iveta Radičová, že Slovensko sa stalo čiernou dierou Európy. Pýtame sa na spôsob aj slovník, akým premiér komunikoval tému, ktorá sa dotýka osudov státisícov ľudí, ktorí prichádzajú z hrozných životných podmienok. Keď napríklad výročie SNP využil na veľmi emotívny prejav proti utečencom, s ktorým vraj aj v Smere mali niektorí ľudia problém. Vám osobne sa ten prejav páčil?

Áno.

Aj vtedy, keď Robert Fico hovoril nepravdy o tom, že z 95 percent prichádzajú do Európy ekonomickí migranti?

Tá téma bola živá. Neviem, aký máte názor na prejavy, ktoré sa prednášajú pri rôznych slávnostných príležitostiach, ale dobré prejavy vždy reagujú aj na nejakú aktuálnu situáciu.

Pýtame sa na to, že zaznievali nepravdy o utečencoch, čím premiér len podporoval strach, ktorý medzi ľuďmi tak či tak existoval.

Nemyslím si, že hovoril nepravdy. Môžeme to rozoberať slovo po slove.

Slová o 95 percentách ekonomických migrantov nezodpovedajú žiadnej serióznej štatistike.

Ja už si presne nepamätám, či povedal toto číslo. Ale je pravda, že väčšina tých ľudí, ktorí sa pohli z Afriky, Balkánu či Afganistanu, alebo Pakistanu, nezostala v prvom ani druhom bezpečnom štáte, ale pokračovala do Nemecka alebo Škandinávie.  To mi dáva dôvod si myslieť, že ich motiváciou nebolo len ochrániť si život, ale aj ísť za lepším životom. Tým pádom sa dá povedať, že väčšina vykazuje prvky ekonomickej migrácie.

Teda aj Sýrčan z vojnovej zóny, ktorý neostal v tábore v Turecku, ale putoval ďalej, je už z vášho pohľadu ekonomickým migrantom?

Určite si môžeme myslieť, že mu nejde len o záchranu života, ale chce ísť za lepším životom. Dochádzalo tu tiež k miešaniu pojmov. Neoddeľovalo sa právo na azyl ľudí, ktorí boli individuálne prenasledovaní kvôli politickému názoru alebo náboženstvu, od ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a majú nárok skôr na dočasnú ochranu. Nakoniec tie Ficove slová potvrdzujú aj dnešné racionálnejšie reakcie ľudí, ktorí v prvom kroku otvárali náruč. Napríklad hlasy z Nemecka, ktoré dnes už tiež hovoria, že treba rozlišovať medzi tými, ktorí utekajú pred prenasledovaním, a tými, ktorých vedú ekonomické dôvody.

Preto sporiť sa dnes o tom, či mal pravdu Fico, keď povedal 95 percent, alebo niekto, kto hovoril o 70 percentách, je irelevantné. On správne poukázal na to, že nemáme bezbreho otvárať náruč a púšťať si sem ľudí bez kontroly, ale máme pomáhať tým, ktorí to naozaj potrebujú a sústrediť sa na to, aby ľudia, ktorých prijmeme, boli integrovateľní.

Ale nešlo z vašej strany najmä o hru pre domáce publikum? Ohlásili ste žalobu na rozhodnutie Rady ministrov, k čomu ste dokonca pridali vyhlásenie, že toto jej legitímne rozhodnutie o prerozdelení utečencov nebudeme na území Slovenska rešpektovať. Bolo potrebné to až takto vyhrotiť? Mimochodom, dnes už akosi nikto nehovorí, že toto rozhodnutie Rady nebudeme rešpektovať.

Akože nehovorí. My stále hovoríme, že kvóta tisícpäťsto ľudí je nevykonateľná a my naplníme len nami dobrovoľne stanovený počet sto alebo dvesto ľudí.

Napriek tomu, že ide o platné rozhodnutie?

Slovenská republika podá žalobu.

Ale tá nemá odkladný účinok.

Nemá, ale ak nejaký právny nástroj existuje, tak ho máte právo využiť. Vytvárame tým zároveň priestor, aby relevantný orgán posúdil, či je možné v takejto vážnej otázke rozhodnúť na nižšej, ministerskej úrovni a nenechať toto rozhodnutie na Európsku radu. To je precedentná vec. Súd môže odpovedať na otázku, či tu nebola porušená suverenita a či by EÚ nemala v takýchto vážnych veciach využívať nástroje Európskej rady.

Hralo sa však podľa istých pravidiel, ktoré akceptoval aj Smer tým, že súhlasil s Lisabonskou zmluvou. Nie je to potom z vašej strany právny nihilizmus? Rovnako by akýkoľvek občan mohol povedať, že nebude platiť dane, pretože nesúhlasí s novou daňovou legislatívou.

Otázkou je, či je toto rozhodnutie EÚ vykonateľné. S veľkými fanfárami sa začal tento mechanizmus aplikovať na Švédsko, ale dokonca ani tam sa ich nepodarilo v nejakom veľkom počte presunúť. Všetci chcú ísť proste do Nemecka. Nechcú k nám ísť ani migranti, ktorých sme mali dočasne prevziať z Rakúska. Akým spôsobom budú od nás vyžadovať, aby sme naplnili kvótu tisícpäťsto ľudí?

Teraz išiel do Talianska úradník z nášho ministerstva vnútra, a ten bude vyberať ľudí, ktorých môžeme prijať, v tom množstve sto až dvesto ľudí. Myslím si, že ani tento počet sa nám nepodarí nazbierať. Ak by sem aj ten počet ľudí z navrhovanej kvóty prišiel, akým spôsobom im budeme obmedzovať voľný pohyb, aby tu zostali? Veď právo na voľný pohyb osôb je jeden zo základných princípov Európskej únie! My ani nemusíme hovoriť, že kvóty nebudeme napĺňať, ony sú nenaplniteľné.

Neoslabila si však vláda pozíciu ešte v čase, keď sa hovorilo o dobrovoľných kvótach a my sme ponúkli, že prijmeme smiešny počet dvesto ľudí? Prečo sme nevedeli v tej ťažkej situácii pre Európu ukázať viac veľkorysosti a solidárnosti?

No dobre, ale vtedy sa hovorilo, že situácia sa vyrieši, ak sa rozdelí 40-tisíc ľudí a o pár týždňov to už bolo zrazu viac ako 120-tisíc ľudí. My sme od začiatku tvrdili, že situácia je riešiteľná inými nástrojmi, a nie tým, že si dokážeme povinnými kvótami rozdeliť ten príval, ktorý bude ešte narastať. My sme v inej situácii ako niektoré krajiny, ktoré majú skúsenosti s kontinuálnym prijímaním migrantov. Môžeme byť za pekných a operovať nejakými číslami, ale bola by chyba, keby sme nebrali do úvahy aj nálady spoločnosti a dostali sa do nejakých vnútorných konfliktov.

Chcete povedať, že povedzme dvetisíc alebo tritisíc ľudí by túto krajinu dostalo do spoločenských konfliktov?

Spomeňte si na referendum v Gabčíkove. A to išlo len o dočasných azylantov, nie trvalých. Žijeme v nejakej atmosfére.

Tú ste však vytvorili aj vy.

Nemyslím si to. To nemáme hovoriť o bezpečnostných rizikách, pretože neexistujú? Veď sám koordinátor EÚ pre boj proti terorizmu povedal, že komunity migrantov sa často stávajú objektom verbovania extrémistov. Má človek, ktorý riadi štát, o týchto rizikách mlčať?

Preto sa dalo povedať, že primárne prijmeme väčší počet kresťanov, aby boli tieto údajné riziká čo najmenšie.

Ja len odmietam interpretáciu, že Smer tu niečím straší. Pomenovali sme riziká, ale zároveň sme aj ponúkli pomoc. Vláda komunikuje s iniciatívou Výzva k ľudskosti a sme pripravení podporovať aj mimovládne organizácie, ktoré chcú utečencom pomáhať.

Smer bol v tomto volebnom období v unikátnej situácii. Boli ste sami vo vláde, mali ste pohodlnú parlamentnú väčšinu. Krajinu ste však nemenili spôsobom, ktorý by zodpovedal tejto sile. Nebol to premrhaný čas?

Vždy sa dá urobiť viac. Čo je však kritériom úspešnosti vlády? Ja viem, že na Slovensku je zaužívané hodnotenie, že úspešná je len tá vláda, ktorá urobí päť, desať reforiem a rozvráti celý systém. Ja si myslím, že úspešná môže byť aj tá vláda, ktorá postupným spôsobom zlepšuje podmienky života ľudí alebo zlepší stav v štáte oproti obdobiu, keď ho prebrala.

V poriadku, ale zoberme si napríklad zdravotníctvo. Veď vy sami ste deklarovali, že sa vrátite k modelu jednej poisťovne, čo ste nesplnili. Tento sektor sa nijako nezlepšil a v ľuďoch sa ešte zosilnil pocit, že je eldorádom pochybných ekonomických skupín.

Poďme na to z lepšieho konca a potom hovorme o zdravotníctve. (Úsmev.)

Tak to teda skúste z lepšieho konca.

V roku 2012 sa rozpadla pravicová vláda a my sme sa dostali k moci v čase, keď bola vyše štrnásťpercentná nezamestnanosť, reálne mzdy nerástli a bola tu atmosféra politického neporiadku. Dnes sme v situácii, keď klesla nezamestnanosť, reálne mzdy rastú, znižuje sa hrubé zadĺženie krajiny a ekonomický rast je jeden z najvyšších v EÚ. Zároveň je tu politická stabilita. To znamená, že štát odovzdáme v lepšom stave, ako sme ho prebrali.

Nie je to však viac zásluha vonkajších okolností, napríklad rastu ekonomiky v Nemecku, než opatrení Smeru?

Verím vám, že keby to bolo opačne, tak by ste nám tiež pomohli a povedali, že nezamestnanosť rastie aj preto, že je kríza v EÚ (Smiech). Rast na Slovensku je v posledných rokoch daný najmä domácou spotrebou, na čo sme vplývali nejakými opatreniami. Ale, samozrejme, bol tu aj pozitívny vplyv vonkajšieho vývoja.

Vráťme sa k zdravotníctvu.

Áno, sú tu oblasti, ktoré sú stále výzvou. Bolo by však nespravodlivé povedať, že zdravotníctvo sa len počas našej vlády nejako zhoršilo. Borili sa s ním všetky vlády. Veľkou chybou bola Zajacova reforma, keď sa zdravotníctvo akoby rozpolilo. Jedna časť, dnes pod veľkým vplyvom najmä Penty, sa pozerá primárne na profit a potom sú tu očakávania ľudí, že zdravotníctvo by malo byť najmä službou hradenou z poistenia. Ani našej vláde sa tento základný problém zdravotníctva nepodarilo vyriešiť.

Prečo sa vám to nepodarilo?

V zdravotníctve pôsobia dva vážne faktory, ktoré stoja proti sebe. Dominancia jedného súkromného hráča, Penty a štátu, ktorý musí plniť očakávania ľudí, že zdravotná starostlivosť sa poskytuje všetkým bez ohľadu na to, že je to veľmi náročné a drahé. Ale priznávam, zdravotníctvo je chronický, nevyriešený problém, ktorý je výzvou pre ďalšiu vládu.

Nie je však dnes už jedným z hlavných problémov to, že aj v Smere sú ľudia, ktorí sú do tohto systému priamo biznisovo zaangažovaní? Kvôli kauzám v zdravotníctve padol Pavol Paška, odstúpila ministerka Zvolenská, nedávno musel odísť šéf Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

Ľudia, ktorí doteraz riadili zdravotníctvo, boli vždy zvnútra rezortu. Vždy viete tým pádom nájsť nejaké prepojenia a súvislosti. Iná vec je, či takýto latentný konflikt niekto zneužíva alebo nezneužíva.

Druhým najvyššie postaveným politikom Smeru bol človek, ktorý v zdravotníctve podnikal, a existujú dôvodné podozrenia, že nie práve transparentne.

To je váš názor. Nakoniec aj odstúpenie Pavla Pašku bolo vyvolané najmä tým, aký obraz sa o ňom vo verejnosti vytvoril.

Podľa vás ten obraz nezodpovedal realite?

Nie do takej miery, ako to bolo prezentované a aká sa okolo vytvorila atmosféra. Napríklad tie protesty pred jeho domom.

Tým teda pripúšťate, že do istej miery realite zodpovedal…

To odstúpenie nebolo na základe jeho niekdajšieho podnikania v zdravotníctve. Pokiaľ ide o zdravotníctvo, za oveľa podstatnejšie považujem systémové problémy. Áno, sú v ňom aj kauzy a vyvodzovať z nich dôsledky, ako to robíme my, je správne, ale je to málo.

Týmito slovami teraz sám priznávate aj bezradnosť Smeru v tejto oblasti.

Hovorím o sebe. Nie som expert na zdravotníctvo, hoci moja manželka aj brat sú lekári. Nie som teda úplne týmto rezortom nepobozkaný a viem, ako to vidia samotní lekári. To nie je o bezradnosti Smeru, ale o rozporuplnosti celého systému.

Jeho významná časť mení pacienta na klienta, a starostlivosť, ktorá sa mu poskytuje, sa mení na určitý druh servisu, ktorý by mal byť ekonomicky ziskový. A tak zdravotníci neraz riešia konflikt, či poskytnúť človeku takú liečbu z hľadiska času a výkonu, aby ich zariadenie bolo ekonomicky rentabilné, alebo potrebnú liečbu, ktorá môže byť aj zdĺhavá, málo bodovaná, a tým pádom ekonomický neefektívna.

Má to byť viac služba, pri ktorej má štát vyrovnávať straty alebo sa to má všetko dostať do podnikateľskej sféry? A potom, keď na to máš, tak si to zaplať a dostaneš iba to, čo je pre nás efektívne? Toto je podľa mňa základným problémom zdravotníctva. Z toho potom často vyrastá aj korupcia.

Veľké zlepšenia sa však niekedy dajú dosiahnuť už aj vtedy, keď sa odbúrajú napríklad neefektívne nákupy či jednoducho okatá korupcia. Príkladom je nemocnica v Čadci, ktorá patrí pod žilinský VÚC a kedysi bola v zlých ekonomických číslach. Potom sa zmenil manažment a dnes je na tom táto nemocnica oveľa lepšie. Pričom sa nezmenilo nič systémové, len sa utiahli isté kohútiky…

Súhlasím s vami. A to platí pre všetky oblasti, kde sa darí s korupciou bojovať.

Bude Pavol Paška kandidovať za Smer v parlamentných voľbách?

Kandidátka Smeru sa robí takýmto spôsobom. V nejakom čase predseda Smeru povie svoju predstavu...

... o ľudoch, ktorí tam majú byť?

Áno, niekto predsa musí urobiť prvý návrh. Zoznámi s ním členov úzkeho vedenia. Až keď je niečo na tejto úrovni dohodnuté, ide to na úroveň širšieho vedenia, ktorého súčasťou sú aj krajskí predsedovia. Tento materiál potom ide na predsedníctvo, ktoré ho schvaľuje. Zatiaľ nie sme ani vo fáze toho, že by si predseda k téme kandidátky zvolal úzke vedenie.

Určite sa však bavíte aj o tom, či tam Pavol Paška bude alebo nebude.

Možno o tom nejakí poslanci medzi sebou diskutujú, ale nič isté sa ešte v súvislosti s kandidátkou nedá povedať.

O pár mesiacov budú voľby a Slovensko dostane novú vládu. Už dnes sa hovorí o koalícii Smeru s SNS, ktorá má opäť šancu na vstup do parlamentu. Akú povolebnú koalíciu preferujete vy osobne?

Vždy na túto otázku odpovedám rovnako...

... že karty rozdajú voliči.

... nie, hovorím len toľko, že apriori nevylučujeme nikoho. Stále nevylučujem možnosť, že vznikne ešte niečo horšie ako zlepenec za bývalej pravicovej vlády, ktorý bude schopný zostaviť vládu. Zo spolupráce so Smerom sa vylúčili dve strany: SaS a tiež OĽaNO, ktoré je skôr spolkom štyroch ľudí, ktorí si sprivatizovali príspevok od štátu.

S týmito teda nie, pýtame sa, s kým áno, ak Smer vyhrá a bez neho nebude možné zostaviť vládu?

V Smere nie je preferencia, či by to mala byť vláda so SNS či s KDH, s Mostom, Sieťou alebo kombináciou. Našou snahou bude postaviť stabilnú vládu. Otázkou je, čo si budú želať tie strany, či napríklad KDH nebude chieť do vlády ešte nejakého partnera. A tiež je otázne, čím vlastne bude Sieť. Postupne sa totiž dozvedáme, že zbiera pozostatky SDKÚ, nielen voličské, ale aj funkcionárske, ktoré majú istú záťaž z minulosti.

Poďme teda k SNS, s ktorou ste už vládli...

... to bola vtedy iná SNS.

... zmenil sa predseda, ale z veľkej časti sú to tí istí ľudia.

Predseda je však určujúci.

Asi viete, že SNS sa počas vašej vlády hovorilo Slovenská národná straka a je otázne, či sa na tomto charaktere tej strany vôbec niečo zmenilo. Navyše, budúci rok sa začne slovenské predsedníctvo EÚ, čo by vám v zahraničí opäť poškodilo. Naozaj o SNS vážne rozmýšľate? Alebo skôr budete možnosťou uzatvoriť koalíciu so SNS len zvyšovať svoju politickú cenu?

SNS už dnes nie je spojená so Slotom, ktorý v nej absolutisticky rozhodoval, kvôli tomuto vznikol ten pojem straka. Z novej SNS som nezaznamenal neprijateľné výroky ani persóny okolo predsedu, ktoré by mohli znamenať, že účasť SNS vo vláde by mohli viesť EÚ k opatreniam, ako sa stalo kedysi Rakúsku pri vstupe Haidera do vlády. Ale týmto nechcem povedať, že SNS je v našom poradovníku na prvom mieste.

Prejdime k nedávnemu Národnému pochodu za život, ku ktorému sa Smer nijako nevyjadril, hoci to bola od Novembra najmasovejšia demonštrácia v Bratislave. Prečo o tom mlčíte?

A kto sa k tomu aktívne vyjadroval z politických strán? Tým vám aj nepriamo odpovedám. Keďže bola v tej dobe výrazná iná téma, tak to asi aj trochu zaniklo.

Organizátori vypracovali zoznam s požiadavkami, ktorý poslali stranám, a žiadajú ich, aby tieto požiadavky zapracovali do programu. Ako sa k tomu postaví Smer?

Program Smeru sa z iného uhla pohľadu snaží prispievať k tomu, aby sa rodiny mali lepšie, aby vznikli lepšie podmienky pre rodinu. Pôjdeme však vlastnou cestou, neviem si predstaviť, že by sme vo veľkej miere prijali program tohto hnutia za svoj, v parciálnych otázkach sa môžeme aj líšiť.

Ste zvláštna strana – v poslaneckom klube máte ľudí, ktorí sa profilujú ako konzervatívni katolíci, ale aj takí, čo sa pokladajú za liberálnych neomarxistov. Čo ste vlastne hodnotovo za stranu?

Vaša otázka možno vyplýva z častého predsudku, akoby sociálna demokracia musela byť nutne ateistickou stranou. Medzi voličmi aj predstaviteľmi Smeru sú však aj praktizujúci veriaci, takže keby sme boli vo vyspelej západnej demokracii, tak by tieto prúdy v Smere mali podobu frakcií. Sme veľká strana, ktorá má veľký počet starostov, županov, miestnych poslancov, jednoducho máme nejakú spoločnú líniu, ale potom sú tu aj otázky, kde sa medzi sebou líšime, napríklad aj tie, ktorým sa hovorí kultúrne.

Týmto profilom ste v Európe veľmi neštandardní, aj sám Smer sa pokladá za avantgardu v európskom sociálnodemokratickom hnutí?

Ja sa celkom nestotožňujem s takzvaným progresívnym ľavičiarstvom, ktoré treba ako šablónu kopírovať. Smer je sociálnou demokraciou v štáte s istou historickou skúsenosťou. Krátke hviezdne obdobie mala sociálna demokracia po prvej svetovej vojne, keď ju viedol Emanuel Lehocký. Vtedy aj vyhrala voľby, potom sa odnárodnila, stala sa čechoslovakistickou stranou a upadla.

Napokon, aj po Novembri ju neúspešne viedol pán Jaroslav Volf, ktorý mal československé razenie, až Robert Fico vytiahol na svetlo sveta novú podobu sociálnej demokracie, ktorá si získala prirodzenú masovú podporu, ako ju majú podobné strany aj v zahraničí. Naša cesta je teda postupná. Na začiatku sme boli ovplyvnení aj vtedajšími blairistami, skúšali sme Tretiu cestu. Ale to bol normálny vývoj, krok za krokom sa štandardizujeme aj sami sa učíme, čo to znamená byť sociálnou demokraciou v slovenských podmienkach.

Ak hovoríte o tom, že ste na ceste a štandardizujete sa, tým akoby implicitne predpokladáte, že pomaly sa budete približovať k progresívnej ľavici, ktorá je v západnej Európe?

Neviem, či práve k tomuto, veď aj spoločnosť sa nejako vyvíja.

Takže napríklad registrované partnerstvá dnes otvorene nenavrhujete nie preto, že by ste boli proti nim, ale preto, že spoločnosť ešte nie je za?

V samotnom Smere nepoznám ľudí, ktorí by to dnes podporovali.

Tvár dnešného Smeru je vecou vášho presvedčenia alebo kalkulu?

Myslíte môjho presvedčenia?

U vás nemáme pochybnosti, pýtame sa na stranu ako takú.

Masaryk správne povedal, že štáty stoja a padajú na ideách, ktoré boli pri ich vzniku, čo platí aj o politických stranách, ktoré zase stoja na svojich zakladateľoch. Robert Fico je nesporne ľavicový politik, ktorý určuje aj tvár Smeru. Samozrejme, v takej veľkej strane môžu byť aj ľudia, ktorí svet takto nevnímajú, napokon, do politiky idú ľudia z rôznych dôvodov. Dovolím si však povedať, že Smer je dnes ľavicovejší než pri svojom vzniku, táto jeho orientácia sa časom prehlbuje.

Faktom však je, že najbližším človekom Roberta Fica v Smere je dnes Robert Kaliňák, ktorý nemá imidž ľavicového človeka. Kedysi ste mali práve vy bližšie k Ficovi, viac ste s ním komunikovali a ovplyvňovali jeho myslenie. Prečo ste sa od neho vzdialili?

Pýtate sa tak, ako keby bol Robert Fico len akýsi objekt, s ktorým sa dá narábať podľa toho, kto je práve najbližšie pri ňom. On je svorníkom Smeru a aj jeho vedenia. Sú obdobia, keď s ním viac komunikujem o politických otázkach, inokedy je potrebné, aby komunikoval viac s kľúčovými rezortnými ministrami.

No nenastalo medzi vami odcudzenie?

Samozrejme, keď sme boli kedysi v opozícii a nemali sme vládne povinnosti, boli sme spolu v každodennom kontakte. Teraz pri vládnej zodpovednosti, kde sa musíte zaoberať exekutívou, je to niečo iné. Takže nejde o žiadne odcudzenie, sme v iných pozíciách a iných okolnostiach.

Ale boli ste vo vnútorných politických konfliktoch, v akých sme iných členov vedenia nevideli. Na poslednom sneme ste po tom, čo neprešli niektoré vaše personálne požiadavky, odmietali kandidovať za podpredsedu Smeru, Robert Fico vás presvedčil až v poslednej chvíli.

Pozrite, jedna vec sú moje osobné vzťahy, druhá vec je, že som politik, ktorý si presadzuje svoj názor. To neznamená, že ak som kamarát s Robertom Ficom, tak mu nemôžem oponovať. To je jedna z jeho veľkých stránok, pripúšťa oponentúru a neberie ju osobne, nie je ako Mečiar či Dzurinda, ktorí svojich oponentov likvidovali.

Môžete zverejniť typ sporu, ktorý ste mali v poslednom čase?

(Úsmev.)

Pomôžeme vám: v rozhovore s Martinom Šimečkom ste minulý rok naznačili, že vnímate inak ako on zodpovednosť Ruska za vojnu na východe Ukrajiny.

Napríklad. Niekedy máme aj iný názor v otázke časovania istých vecí, čo, ako a kedy povedať.

Teda mávate spory o taktiku?

Vrátim sa k snemu. Vzdal som sa funkcie podpredsedu strany kvôli prezidentským voľbám, považoval som za potrebné vyvodiť voči sebe politickú zodpovednosť. Potom sa stali iné veci, keď medzi týmto aktom a snemom som hovoril vo vnútri strany o nepríjemných témach, o ktorých sa často nehovorilo. Myslím, že to pomohlo aj k tomu, aby sa aj Robert Fico znovu nakopol, keďže bol po prezidentských voľbách celkom logicky zasiahnutý...

Tie nepríjemné témy sa týkali Pavla Pašku, ktorý neskôr odstúpil?

Nie, išlo o témy vo vzťahu k strane, do vlastných radov, ale aj vo vzťahu k aktivitám smerom na verejnosť. Potrebovali sme sa znovu nadýchnuť a zaktivizovať. Ocitli sme sa totiž na rázcestí, na akom sa ocitli aj strany ako HZDS a SDKÚ. Tie však prepásli čas sebareflexie, my sme ho v danej chvíli neprepásli. Neskromne si myslím, že som k tomu trochu aj prispel. Muselo ísť nabok moje ja, ani Robertovi Ficovi určite nevyhovovalo, že som sa vzdal svojej podpredsedníckej funkcie.

Mali by ste záujem o post ministra kultúry po voľbách 2016?

(Dlhé ticho.)

Napíšeme iba – „dlhé ticho“?

(Smiech.) Pokojne to napíšte, lebo hľadám správnu formuláciu. Nie je celkom zdravé byť už tretíkrát ministrom kultúry. Môže to byť prijateľné iba za okolností, že človek nájde novú motiváciu.

Akej oblasti by ste sa chceli venovať?

Myslím, že môj život nemusí byť spojený len s politikou, túto otázku ponechám otvorenú.

Budete kandidovať do parlamentu?

Áno. Už len z toho dôvodu, že štvrtýkrát vediem volebnú kampaň.

 

Foto: Daniela Matejovičová

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo