Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
08. november 2020

Zápisky z trolejbusu

Do hlavy mi vpálil medzinárodný rýchlik. Prvý vozeň: to si nevieš dať pozor?

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Dnes o myšlienkovom rýchliku.

Do hlavy mi vpálil medzinárodný rýchlik. Prvý vozeň: to si nevieš dať pozor?

Foto: Flickr/Simon Jowett

4.10.2020

Posledné dve kolá nočným mestom mi dali zabrať.

Zaspávam pri jazde, a tak sa štípem do líca, do stehna... len nech sa to už bez nehody skončí.

Skončilo.

Mŕtvy som zaspal ešte nad posteľou.

Ráno si po precitnutí, dosť dlho po precitnutí, overujem, čo ma dnes čaká, čo musím, či skôr chcem stihnúť pred odchodom do služby.

Hlavou mi prúdia myšlienky zo včerajšej bohoslužby s témou:

A bude horšie? – keď je temnota ešte temnejšia.

Manželka odišla skoro ráno so svojou mamou, mojou 85-ročnou kamoškou ku lekárom, a tak sa dnes asi neuvidíme.

Mal by som všetko v pohode zvládnuť, aj keď únavu stále ešte pociťujem, a tak sa púšťam do prvej úlohy... alebo si ešte zdriemnem?

Snáď nebude horšie.

Zrazu zvoní telefón, neznáme číslo: „Tomi, to som ja, (manželka) pred nemocnicou som si zabuchla kľúče a všetky veci v aute a SBS-kár hovorí, že musím preparkovať… čo mám robiť?“

Ako prvý mi do hlavy vpáli medzinárodný rýchlik, ktorý za z ničoho nič objavil na nečakanom priecestí na mojej ceste.

A v ňom vozne: To si nevieš dať pozor? Druhý vozeň: Načo nechávaš kľúče v motore?

Ďalší: Vieš, ako som zo včera unavený?

A nakoniec jedálenský: Ešte som ani nejedol!

Počkal som, až koncové svetlá rýchlika zmizli v diaľke... „Zoberiem náhradný kľúč a prídem za vami. Choďte k lekárke, veci z auta ti donesiem.“

„Ďakujem.“

Horko-ťažko som sa pozviechal, obliekol, zobral rozčítanú knižku a odšuchtal sa na autobus.

Tak sa predsa len dnes uvidíme.

V bráne nemocnice ma privítal SBS-kár: „Vy ste k tomu zamknutému autu?“

„Áno.“

„No dobre, vybavte si to.“ A vcelku veselými očami si ma premeriava.

„Pane,“ oslovujem ho tak trocha v ústraní, „viete, ako sa volá to, keď je veľa sôch pokope?“

„Súsošie?“

„Áno.“

„A viete, ako sa volá, keď je veľa hviezd pokope?“

Inzercia

„Súhvezdie.“

„Áno.“

„A keď je viacej žien pokope?“

„Babinec?“

„Nieee!… Súženie.“

„Jáááj,“ a jeho hlaholný smiech sa začal rozliehať nemocničným vestibulom.

„Kam mám auto preparkovať?“

„Už nikam. Hlavne im odneste veci a pohoda.“

„Tak ďakujem.“

Po krátkej chvíli som svoje ženy našiel, aj keď sme si nevolali, lebo však Oľgin telefón som mal pri sebe v taške z auta. Fajn, rýchlo veci odovzdám a naspäť domov, nech pred robotou ešte niečo stihnem.

„Poď, porozprávam ti, čo sa dnes s babkou od rána udialo.“

Kdesi v diaľke mi v hlave zadunel ranný rýchlik s tými istými vagónmi, ale rýchlo zmizol, asi v tuneli, a tak som si so záujmom vypočul, čo všetko sa dá so starým a chorým človekom zažiť.

To nevymyslíš, to je život.

Pretože starecká demencia vždy prekvapí novými hrátkami pre opatrovníkov.

Jejda, ktovie, čo ja budem vyvádzať na staré kolená.

(Chcel by som zomrieť svieži, zdravý, v kolektíve obľúbený – aj keď neviem, či to nie je príliš sebecké.)

Cestou autobusom naspäť domov som si pri čítaní knižky uvedomil, že… ale o tom inokedy a inde.

Keď je zle, tak je pravdepodobné, že bude ešte horšie.

A ak sa tomu postavím a zabojujem, vzíde z toho požehnanie… len tak stručne:

manželka je spokojná, aj keď prežila napätie,

SBS-kár je rozveselený,

ja som pri čítaní knižky v autobuse objavil zaujímavé súvislosti, ktoré by mi zrejme unikli, keby som nastúpil na ten rýchlik burácajúci v mojej hlave.

Pretože prekonať či prečkať tmu je omnoho užitočnejšie, ako na tmu nadávať.

Pretože iba vtedy môžem zbadať rodiace sa ráno.

Si myslím.

Odporúčame