Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
14. november 2020

Bulhari vs. Macedónci

Na Balkáne máta duch mŕtvych hrdinov

Bulharsko hrozí pre spor o interpretáciu spoločnej histórie tým, že zablokuje členstvo Severného Macedónska v EÚ. O čo ide?

Na Balkáne máta duch mŕtvych hrdinov

Pracovníci odstraňujú na tabuli nápis Republika Macedónsko na južnej hranici s Gréckom po zmene názvu krajiny na Severné Macedónsko. FOTO TASR/AP

Severné Macedónsko sa už dlho chce stať súčasťou európskych ekonomických aj bezpečnostných štruktúr. Desaťročia mu bol v ceste spor s Gréckom, ktorý sa podarilo vyriešiť až v roku 2018, keď sa Macedónsko premenovalo na Severné Macedónsko. Dvojmiliónová republika sa o rok neskôr stala členom NATO a už sa zdalo, že cesta do EÚ je voľná.

Optimisti sa však tešili priskoro. Najprv sa proti členstvu Severného Macedónska postavil Paríž. Aj keď Francúzsko členstvo balkánskych štátov neodmietalo principiálne, Francúzi sa obávali, že krátkodobé úspechy v reformách právneho štátu by o niekoľko rokov mohli padnúť za obeť „maďarskému modelu“.

Paríž preto trval na reforme prístupového procesu a trval na možnosti vrátiť sa k „uzavretým“ témam, ak by sa objavili správy o ohrození dosiahnutých výsledkov. Francúzi využili svoje právo veta a blokovali postup rokovaní tak dlho, kým sa im nepodarilo svoj cieľ presadiť.

Blíži sa samit Berlínskeho procesu

V Severnom Macedónsku a Albánsku si občania aj politici mohli vydýchnuť, opäť raz sa dostali bližšie k vytúženému členstvu. Zdalo sa, že rokovania medzi EÚ a oboma balkánskymi štátmi pokročia do nového kola.

A bolo to práve jazykovo aj kultúrne blízke Bulharsko, ktoré mohlo byť najväčším spojencom Macedóncov v rokovaniach. Ale ním nie je.

Na vine je jeden človek. Volá sa Goce Delčev a dnes je už viac než sto rokov po smrti.

Delčev sa narodil v roku 1872 v Osmanskom vilájete Macedónsko, v meste Kilkis, ktoré dnes patrí Grécku. V Solúne navštevoval gymnázium Cyrila a Metoda, neskôr odišiel do Sofie, kde študoval na vojenskej akadémii. Kvôli sympatiám k socialistickým myšlienkam musel však akadémiu opustiť a stal sa dedinským učiteľom.

Tu sa mohol jeho príbeh skončiť, ale 19. storočie na Balkáne rozhodne nebolo nudným obdobím a práve multietnická provincia Macedónsko sa stala jablkom sváru medzi Grékmi, Srbmi, Bulharmi a Turkami.

Spolu s niekoľkými ďalšími nadšencami Delčev založil „Vnútornú macedónsku revolučnú organizáciu“ VMRO, ktorá začala pripravovať povstanie proti osmanskej nadvláde. Delčev sa povstania nedožil, tesne pred jeho vypuknutím sa osmanskej polícii podarilo ho vystopovať a zabiť.

Hrdinovia aj teroristi

Nasledujúce povstanie sa začalo v roku 1903 v deň svätého Eliáša, preto je nazývané aj Ilindenské povstanie. V macedónskom aj drinopolskom vilájete povstalci dobyli menšie územia a najmä na vidieku krátko prevzali kontrolu nad verejnou správou. Kľúčovú úlohu zohrala práve Delčevova VMRO.

Osmanská štátna moc však reagovala rýchlo a povstanie tvrdo potlačila. Oslobodenia spod osmanskej nadvlády sa tak Macedónsko dočkalo až niekoľko rokov neskôr, keď v Balkánskych vojnách 1912 až 1913 teritórium dobyli srbské, bulharské a grécke jednotky.

Víťazné mocnosti sa však rýchlo pohádali, Gréci a Bulhari sa sporili o Solún, srbské územné požiadavky vzrástli po tom, čo Srbsko nedostalo vytúžené Albánsko. V druhej balkánskej vojne Bulharsko zaútočilo na bývalých spojencov a rozhodlo sa svoje územné požiadavky presadiť silou. Srbi a Gréci však Bulharov rýchlo porazili a prisvojili si väčšinu Macedónska.

Len malú časť na východe, takzvané Pirinské Macedónsko, si smeli Bulhari ponechať. Sem sa stiahla aj značná časť revolucionárov VMRO, ktorá sa v medzivojnovej Európe teroristickými útokmi pokúšala podkopať Juhosláviu. Jej najväčším úspechom bol atentát na kráľa Juhoslávie pri návšteve Marseille v roku 1934.

V Bulharsku VMRO dosiahla značný vplyv. Jej členovia obsadili mnohé vysoké pozície v armáde aj administratíve. Keď premiér Alexandar Stambolijski uzavrel zmluvu o priateľstve s Juhosláviou, v ktorej by sa Bulharsko vzdalo svojich územných nárokov, armáda zorganizovala puč a zvrhla vládu. Stambolijski ušiel do svojej rodnej dediny, kde ho však aktivisti VMRO našli, mučili a zavraždili. Nakoniec mu odťali ruku, ktorou podpísal zmluvu v Niši. 

Sú Macedónci Bulharmi?

Napriek neúspechu povstania z roku 1903 pre Bulharov aj Macedóncov zostalo heroickým okamihom ich dejín. Dnešný spor o identite hrdinov roku 1903 vo svojej podstate je sporom o tom, či sú Macedónci samostatným národom alebo len časťou bulharského národa.

V druhej svetovej vojne Bulharsko opäť raz vycítilo príležitosť presadiť sen o Sanstefanskom Bulharsku od Čierneho mora po Skopje, od Dunaja po Egejské pobrežie.

Na strane Talianska a Nemecka bulharské jednotky vpadli Juhoslávii a Grécku do chrbta a obsadili Macedónsko a Trácko. Spolu s bulharskou armádou prišli aj exilanti VMRO, ktorí boli presvedčení o ušľachtilosti svojej misie oslobodiť Macedóncov spod srbskej nadvlády.

Inzercia

Dve desaťročia srbskej administrácie však zanechali svoje stopy. Spočiatku nadšení Macedónci značne ochladli po tom, čo administrácia začínala presadzovať bulharčinu kodifikovanú na základe východobulharských nárečí. Bolo to niečo podobné, ako keby na Šariši začali ľuďom vnucovať záhoráčtinu, reakcia lokálnych roľníkov preto nemohla byť obzvlášť prívetivá.

V tejto situácii mali Titovi partizáni lákavú ponuku – vlastnú macedónsku republiku vo federálne usporiadanej Juhoslávii a macedónsky jazyk kodifikovaný na základe ohridského nárečia.

Komu patrí minulosť

Bulharsko sa len ťažko vyrovnalo so stratou takmer všetkých sporných území. O to viac Bulharov ranilo, keď sa Macedónci pokúsili vyhlásiť mnohých spoločných hrdinov výlučne za Macedóncov.

Na druhej strane Bulhari dodnes popierajú samostatnosť macedónskeho jazyka a dodnes ho považujú za bulharské nárečie. Prednedávnom kvôli tejto otázke dokonca blokovali užšiu spoluprácu v rámci európskej pohraničnej agentúry Frontex.

V Macedónsku tento pocit ohrozenia vlastnej samostatnosti a identity viedol k rozkvitnutiu najabsurdnejších tvrdení. Dodnes populárny je mýtus, že dnešní Severomacedónci sú identickí s antickými Makedóncami Alexandra Veľkého.

Antický kmeň Makedóncov, ktorý sídlil v južnej časti historického Macedónska, pritom zažil najväčší rozkvet v 4. storočí pred Kristom. Vtedy tvoril súčasť helenistického sveta – tisíc rokov predtým, než sa objavili prví Slovania na Balkáne.

Prenesené do strednej Európy – spor o macedónskych dejinách je podobne uletený, ako keby sa dnes Nemci s Rakúšanmi hádali o tom, či Rakúšania majú vlastný jazyk a komu patria osobnosti spred založenia moderného nemeckého a rakúskeho štátu.

Neďaleko Bratislavy leží dedinka Rohrau, ktorá dnes patrí Rakúsku, predtým však tisíc rokov tvorila súčasť Uhorska. V nej sa narodil Joseph Haydn, známy najmä ako komponista melódie nemeckej hymny. Kto teda bol Haydn – Nemec, Rakúšan, Uhor?

Počúvajme historikov

S použiteľnou ponukou prišli macedónski členovia bulharsko-macedónskej komisie historikov, ktorí navrhli vyhlásiť Delčeva za spoločného bulharsko-macedónskeho hrdinu.

V skutočnosti to je jediná formula, ktorá dostatočne pokrýva celé jeho pôsobenie – jednak ako niekoho, kto sa narodil v historickom Macedónsku a sám sa ponímal za Bulhara, na druhej strane však za zakladateľa modernej macedónskej regionálnej identity, ktorá sa neskôr vyvinula do vlastného národa.

Na bulharskej strane historici k macedónskej ponuke nepristúpili. Situáciu na oboch stranách značne komplikujú aj neustále intervencie politikov, ktorí sa snažia na tejto téme vyprofilovať.

V Bulharsku neústupčivú politiku presadzuje vláda, najmä však minister obrany Krasimir Karakačanov, ktorý otvorene hovorí o blokovaní členstva Severného Macedónska v EÚ. Na druhej strane hranice zas kompromis odmieta opozičná VMRO-DPMNE, strana, ktorá sa nazvala po revolučnej organizácii z prvej polovice 20. storočia.

Macedónsko-bulharský spor nie je ničím výnimočný. Pred podobnou výzvou ako Bulharsko a Macedónsko stála väčšina európskych národov. Nemci, Francúzi, Taliani aj Holanďania musia akceptovať, že jazykovo blízke skupiny v Belgicku, Rakúsku alebo Švajčiarsku sa nestali súčasťou ich národnostných štátov.

Skutočným problémom na Balkáne sú nacionalistickí politici, ktorí rozdúchavajú plamene namiesto toho, aby ich hasili. Mnohí radšej zneužívajú konflikty minulosti, aby sa štylizovali do úlohy obrancov pravdy a spravodlivosti, než aby skutočne pracovali na reforme dnešnej spravodlivosti.

Spor o Delčeva je tak primárne otázkou, kto sa bude v budúcnosti smieť pýšiť cudzím perím a prevezme dedičstvo dávno mŕtveho hrdinu. Občanom Bulharska a Severného Macedónska však nič z toho nepomôže.

Odporúčame