Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tlačové správy
29. október 2020

Bejrútsky arcibiskup: Chceme poznať pravdu o výbuchu

Libanon v poslednej dobe zaznamenal viaceré dramatické politické, ekonomické a najnovšie doslova i fyzické otrasy. Kto sa stará o kresťanov v krajine? Dokáže medzinárodné spoločenstvo oceniť skutočnú hodnotu Libanonu pre Blízky východ? Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi koncom septembra požiadala o rozhovor maronitského arcibiskupa v Bejrúte Paula Abdela Satera.

Bejrútsky arcibiskup: Chceme poznať pravdu o výbuchu

Mons. Paul Abdel Sater

Kde ste boli v čase výbuchu?

V kancelárii. Nepočul som hluk, ale zacítil som tlakovú vlnu – vlnu horúceho vzduchu, ktorá prichádzala cez rozbité okno. Videl som okolo seba veľa skla. Stôl aj podlaha boli pokryté jeho úlomkami, dvere vytlačilo von. Pochopil som, že došlo k výbuchu. Celá kancelária bola veľmi poškodená. Nezostali v nej dvere, okná, nič. Starší kňaz, ktorý s nami spolupracuje, mal zranenia na tvári a zamestnanca na prvom poschodí odhodilo štyri metre od miesta, kde stál. Padli na neho dvere z kancelárie a zlomili mu rebrá i lebku. Vďaka Bohu, je nažive. Ďalšieho zamestnanca v inej budove sme, žiaľ, stratili, explózia ho zabila.

Najhoršie škody vznikli v kresťanskej mestskej štvrti. Prečo bola práve ona výrazne zasiahnutá výbuchom?

Stalo sa tak preto, lebo štvrť, ktorú obývajú kresťania, sa nachádza k prístavu najbližšie. V minulosti prišli kresťania z hôr a usadili sa okolo prístavu. Hľadali v ňom prácu, bola to príležitosť zarobiť si na živobytie. Postupne si tam postavili domy, vytvorili ulice i celú štvrť. Takto v meste vznikla prevažne kresťanská oblasť.

Mladí ľudia upratujú katedrálu po výbuchu

Aká je v súčasnosti atmosféra v Bejrúte? Ako sa ľudia cítia?

V dňoch bezprostredne po výbuchu ľudia ďakovali Bohu, že sú nažive, a zároveň boli smutní, pretože stratili svojich milovaných aj domovy. Všetci cítili, že sa udial zázrak: je síce pravda, že zomrelo 200 ľudí a tisícky boli zranené, ale keď vidíte tú skazu, tú mieru zničenia, predpokladali by ste oveľa viac mŕtvych. Každý, kto prežil, mal svoj príbeh, ako bol zachránený: ako opustil miesto, na ktorom bol či pôvodne mal byť, akoby ho na to niekto nabádal, a tak bol uchránený od smrti alebo ťažkého zranenia. Potom si však ľudia začali klásť celkom logickú otázku: Prečo sa to stalo? A mohlo by sa to vnímať ako hnev – nie nenávisť, ale hnev –, prečo sa také niečo opäť stalo. Kedy sa to už skončí? Teraz sú vďační, že sa im dostalo pomoci a mohli sa vrátiť do svojich domovov. No naďalej sa pýtajú: Prečo? Kto to urobil? Chceme poznať pravdu, hlavne tí, ktorí stratili príbuzných – buď zahynuli, alebo sú nezvestní.

Inzercia

Ako prakticky pomáha Cirkev rodinám, aby sa pokúsili začať odznova?

Kňazi vo farnostiach osem týždňov pracovali celé dni a noci. Navštevovali ľudí, aby zistili, akú potrebujú pomoc. Usilujeme sa obnoviť poškodené domy a, ak je to potrebné, zabezpečiť potraviny. Navštevujeme tých, ktorí boli postihnutí výbuchom, aby sme ich povzbudili. Ľudia chcú zostať v svojich domovoch.

Sestra Nicolas Akiki v zničenej nemocnici ružových sestier. Nemocničné lôžka sú nepoužiteľné

Svätý Ján Pavol II. povedal: „Libanon je krajinou posolstva.“ Ak nedokáže nájsť riešenia na výzvy, ktoré sú pred ním, aké sú možné následky pre celý región? Prečo je preň Libanon vlastne dôležitý?

Je pravdou, že Libanon je krajinou posolstva. Potvrdzuje to i skúsenosť, ktorú sme získali: na druhý deň po výbuchu prišli do Bejrútu ľudia zo všetkých častí Libanonu – kresťania, moslimovia, mladí; všetci spoločne pracovali, aby upratali spustošené miesta a pomohli povynášať veci zo zrútených domov. Je to naozaj tak, Libanon je krajinou posolstva. Inde v regióne nemožno vidieť takú solidaritu medzi rôznymi ľuďmi ako tu. Ak o ňu Libanon príde, narastie v regióne fanatizmus. A kde je fanatizmus, tam je ničenie, pretože ľudia prestanú v druhom vidieť ľudskú bytosť. Vidia iba niekoho, kto je proti nim – nepriateľa, nie človeka. To dobré na Libanone je, že doposiaľ dokážeme pred sebou vidieť druhého človeka, teda nie jeho ideologické presvedčenie, ale toho, kto potrebuje lásku a starostlivosť. S kým budeme žiť, keď sa toto stratí? Doteraz to bolo tak, že vždy mohli tí, ktorí chceli žiť v slobode, prísť do Libanonu a zakúsiť ju. Žiaľ, myslím si, že medzinárodné spoločenstvo nedokáže oceniť túto hodnotu. Niečo také je na Blízkom východe zriedkavé, no Libanon je krajinou, kde je to skutočnosťou – túto realitu musí medzinárodné spoločenstvo zachovať.

Odporúčame